Pláň

Spev blúdi šľahajúcou nocou,
lež iba zvieratá ho počujú:
hlas, zlyhávajúci spánkom i videním.
Áno, i blúdenie je východisko (možno len jeho začiatok)
v tých víchroch, ktoré boria cintoríny,
kde puká kvet, jedom,
omylom z lebky vypitým.
 
Niet spočinutia . Je teda východisko.
A čo je živé, prežije i vlastnú nesmrteľnosť.
 
Ty, ktorý stúpaš so tiesňav, vieš:
Byť v sebe, byť prítomný! Byť celý!
Kov zvonu, pretavený na zbraň, ostáva kovom zvonu,
volá.
Oheň ho vráti pôvodnému tvaru.
Myslíš si: čo bolo duchom, je už len zádušnou hudbou.
Ale i v záduší sme.
Iba čo neznie, je ozaj prázdnota.
 
Ty, ktorý hľadáš i v kráse,
trhajúc okvetie vykladáš seba.
Si teda i v kvetinách.
Tvoje zúfalstvo je len daň. Daň z hlavy,
dávno splatná.
 
Hľadá ťa púštny vietor,
sucho veje, ale na slzy je dobrý.
 
Áno, púšť putuje.
Zem ostáva.
Všetko, čo zasadíš, vzklíči v tebe, v deravom predpeklí,
lež dozrie možno v raji.
 
I kvet je dôkaz – krása pretrváva, i keď sa, prostoduchá,
hanbí za svoju naivnú nahotu.
 
Krása, zbraň najnežnejšia, najhlbšie zraňujúca,
horiaci meč víťazný na druhom prahu raja.
 
Blesk hľadá suché stromy.
Lež na svitaní horí živý ker a ohňom rastie.