Vyhľadávanie
Spev blúdi šľahajúcou nocou,
lež iba zvieratá ho počujú:
hlas, zlyhávajúci, ale prenikajúci spánkom i bdením.
Áno, i blúdenie je východisko (možno len jeho začiatok)
v tých víchroch, ktoré boria cintoríny,
kde puká kvet, jedom,
omylom z lebky vypitým.
Áno, chlapče, zasadíš prútik
a po nociach naň budeš zbierať rosu.
Čísi tieň prešiel svojím tieňom.
To veci po tebe siahli.
Svet!
Je tieň, je teda svetlo, sú veci a ich jas.
Roky si čakal na dotknutie
s vedomím – keď sám siahneš – bude to smrť.
Tieňom vecí hýbe pohyb slnka,
človek sa pohne sám.
„Ale ja chcem jasať!“
„Veď telom jasáš
a to, čo hovoríš je spev.“
„Vlasť, podopri ma!“
„Som v každej tvojej stope,
len kráčaj ďalej!“
V tom rade,
kde otcovia i matky kráčajú hlinou
ruka v ruke, a hlbšie:
kráčajú ruka v ruke s hlinou, so zemou,
s prvým zrnkom obilia na dlani, kráčajú
prachom, vetrom a dymom pohrôm
a vojen
až k prvým múrom miest.
Niet spočinutia. Je teda východisko.
A prvé prežije.
Ty, ktorý stúpaš do tiesňav, vieš:
Byť v sebe, byť prítomný! Byť celý!
Kov zvona pretavený na zbraň ostáva kovom zvona,
volá. Kov pluhu túži po zemi.
Oheň ho vráti pôvodnému tvaru.
Myslíš si: čo bolo duchom, je už len tichou hudbou.
Ale aj v hudbe sme.
Iba čo neznie, je ozaj prázdnota.
Ty, ktorý hľadáš i v kráse,
trhajúc okvetie vykladáš seba.
Si teda iv kvetinách.
Tvoje zúfalstvo je len daň. Daň z hlavy,
dávno splatná.
Hľadá ťa žltý púštny vietor,
sucho veje, ale na slzy je dobrý.
Áno, púšť putuje.
Zem ostáva.
Všetko, čo zasadíš, vzklíči v tebe, v nízkom prízemí,
lež dozrie v svetle.
I kvet je dôkaz – krása pretrváva, i keď sa, prostoduchá,
hanbí za svoju naivnú nahotu
Krása, zbraň najnežnejšia, najhlbšie zraňujúca,
horiaci meč víťazný na druhom prahu života.
Blesk hľadá suché stromy.
Ale na svitaní
na horách vatra ohňom rastie.
