Plyš

Po krátkom zaváhaní som stlačil kľučku a  vykročil. 

Vstúpil som do oveľa väčšej tmy, než som očakával. Zneistel som a  na okamih zastal na prahu. Zabuchol som masívne dvere a rozhliadol sa. V černi malej priechodovej chodby som videl aspoň obrysy predmetov. Sivé tiene. Rohy stien. Tu som už nezazrel vôbec nič. 

Z letnej horúčavy som prešiel rovno do sterilného chladu. Obklopil ma vzduch vysatý strojmi. Devätnásť stupňov klimatizovaného kyslíka. Na chrbte mi naskočila husia koža. Prižmúril som oči a zložil si z pleca tašku. 

Dúfal som, že keď nadvihnem viečka, zrak si medzičasom privykne a priestor nadobudne aspoň základné kontúry. Miestnosť však bola naďalej ponorená do najčernejšej temnoty. 

Predpokladal som, že aj vnútri bude dunieť hudba, aká znela v hale. No nezačul som tanečný rytmus, infantilnú melódiu ani refrén zo vzrušených ženských vzdychov. Nijaký z dotieravých zvukov. Navôkol sa rozprestieralo úplné ticho. Počul som len rýchly tlkot svojho srdca a tichý, sipiaci zvuk vlastného dýchania. 

Zašmátral som rukami pred sebou. Nič som nenahmatal. Ani spod prahu dvier nepresvitala žiara, ktorá by priestor robila viditeľnejším. Intuitívne som urobil krok späť. 

Chrbtom som narazil na zadnú stranu dvier a prekvapila ma mäkkosť ich povrchu. Rozovrel som zaťatú päsť a prsty ponoril do pružnej jemnej masy obopínajúcej stenu. 

„Vyzleč sa. Ideme bez predohry rovno na vec,“ ozval sa odkiaľsi spredu tichý ženský hlas. 

Znehybnel som. Chvíľu mi trvalo, kým som rýchlo vyslovené nemecké slová pochopil. Zdalo sa mi, že v tom tichu počujem prúdenie vlastnej krvi. Na spánku som pocítil kvapku potu. Razila si cestu pomaly dolu po pravom líci. 

Bez predohry rovno na vec. Spomenul som si na tieto slová. Videl som ich vonku na plagáte. 

Zameral som zrak smerom, odkiaľ som počul dievčinu. Akokoľvek som prižmuroval oči, nemohol som nič rozpoznať. Toľko dní som zvažoval, čo urobím, no teraz som zostal celkom zmätený. Bol som napätý vystupňovanou pozornosťou a myšlienky sa mi úplne roztrúsili. Odvážne návrhy, ktoré som mienil vysloviť, kamsi zmizli. 

„Samozrejme, hneď to bude,“ odvetil som oneskorene do tmy. 

Chcel som ešte dodať niečo ďalšie, ale nevydal som ani hlásku. Otvoril som ústa, no nevyšiel z nich zvuk. Pokúšal som sa z čiastočiek černe vyformovať tvar, aby som uvidel, s kým mám do činenia. Neuspel som. Prepadala ma slabosť. Zaťal som zuby, aby nezačali drkotať. Nútil som sa do upokojenia, ale nedarilo sa mi. 

Nohy sa mi roztriasli. Ústa zaplnili kyslé sliny. Vlastné telo ma vôbec neposlúchalo. Neviem, ako som sa mohol dať tak ľahko zneistiť. Uprene som hľadel do prázdna. Vôbec som nežmurkal, aby mi neunikol prípadný záblesk svetla. Nastražil som uši a hmatal pred sebou prstami. Uvedomoval som si, že sa správam nevhodne. Ale čosi tu nehralo. Niečo na tejto temnote mi pripadalo zvláštne. Za okamih som si uvedomil čo. Jej zvuk. 

Predo mnou sa nerozpínala tma, ktorú sprevádza nehybnosť a hlboké ticho. Keď som sa pozorne započúval, dokázal som po chvíli zachytiť niečo ako šepot. Tichý šelest... atmosférický dych noci... zrýchlený sykot... 

Nie. 

V miestnosti zneli vzlyky. Veľmi slabé, tlmené. Ale o ich pôvode som už nepochyboval. 

Snažil som sa potlačiť v sebe paniku. Opakoval som si, že je to len žena. Nič sa mi nemôže stať. Napriek tomu som už oľutoval, že som sem vôbec vošiel. Mĺkve sekundy sa vliekli ako minúty. Pred príchodom som si predstavoval všetky možné problémy, ale s takýmto vývojom som nepočítal. 

Alebo to bola len dajaká čudná hra? Alebo prečo potom nebola zábavná a prečo som ju nepociťoval ako hru? No nemohlo to byť nič iné, nemal som nijaký dôvod nazdávať sa, že je to čosi iné. 

Stál som v úplnej tme ako paralyzovaný. Telo mi oťaželo a oči od namáhania boleli. Na sietnici mi prebleskovali stále nové a šokujúcejšie obrazy. Kvílenie dievčiny sa mi zarezávalo až do kostí. 

„Si v poriadku?“ spýtal som sa automaticky, bez dychu, do prázdna pred sebou. Zatvoril som oči. 

 

Nežne mu hovorte, že je neposlušný, naničhodný a treba ho potrestať. 

 

Nedočkal som sa odpovede. V priestore pretrvávala mŕtvolná nehybnosť. 

Netušil som, čo má alebo čo musí nasledovať. 

Zaznel vzlyk. Hlasnejší a zúfalejší ako predchádzajúce. 

Vykročil som vpred. Pohyboval som sa ako bábka. Pery som mal také suché, akoby už-už išli popraskať. Striedavo ma oblievali vlny horúčavy a zimnica. Topánka sa mi mierne zaborila. Až teraz som pochopil, že podlaha je z rovnakého materiálu ako steny. Nohy som dvíhal vysoko, aby som sa nepotkol. 

„Áno,“ vyjachtala. „Prepáč, ale dnes nemám svoj deň. Poď ku mne a poslúž si, keď chceš,“ dodala náhlivo. 

„Žartuješ? Neprišiel som sem nikoho znásilňovať,“ zašomral som. 

Snažil som sa pozbierať zvyšky rozvahy. 

„Neviem, čo to do mňa vošlo. Odrazu mi vyhŕkli slzy, keď som tu sama čakala.“ 

„Prosím ťa, môžeme prejsť do angličtiny?“ spýtal som sa a hneď som s tým aj začal. 

„Dobre.“ 

„Ďakujem ti. Moja nemčina je hrozná. Si tu už dlho?“ vyšlo zo mňa. „Ak mám povedať pravdu, tiež nemám bohvieakú náladu. Presnejšie – je mi mizerne.“ 

Keď som to vyslovil, trocha som sa ovládol. Pulz sa spomaľoval. Znova som bol schopný prehĺtať. No líca mi stále horeli. 

„Tak to sme dvaja,“ zasipela rozochveným hlasom. „Prezradíš mi, ako sa voláš? Nemusíš, keď nechceš.“ 

Váhal som medzi klamstvom a pravdou. 

„Irvin,“ odpovedal som už ráznejšie, hoci som si pôvodne plánoval vymyslieť pseudonym. 

 

Dajte jeho penisu pekné, hrdé, chlapské meno, no vyhnite sa menám partnerových príbuzných a nadriadených. 

 

„Pokojne si mi mohol prezradiť aj pravé meno. Pokiaľ ide o mňa – ak to takto pôjde ďalej, čoskoro sa budem volať Erika Erotická,“ povedala neznáma takmer bez dychu. 

Snažila sa zadržiavať vzlyky, ale tie akoby sa nedali ovládnuť. Zmeravel som. Toto čakanie celého nehybne počúvajúceho tela bolo strašné. 

„Potom ja som Vzrušený Horst a bývam na Nadržanej ulici,“ odsekol som. 

„Žijem v Mníchove, ale už tri roky tu každé leto praxujem. Študujem žurnalistiku,“ hovorilo dievča roztrasene. Naďalej plakala, ale už oveľa tichšie. 

„Ja pochádzam z Bratislavy. To slovo si nikdy nepočula, ale označuje pomerne veľké mesto neďaleko Viedne.“ 

Vedel som, že by som mohol o svojom meste aj o celej strednej Európe rozprávať fantastické príbehy a vydávať ich za najčistejšiu pravdu. Potom by som si mohol ďalej pokojne žiť, pretože tie príbehy si nikto nebude overovať. Tunajší ľudia si myslia, že v tej časti kontinentu je možné naozaj všetko. Tieto krajiny im pripadajú skôr ako fikcie než ako existujúce štáty. 

„Máš pravdu, Bratislavu nepoznám. Ale to nič neznamená, cestujem zriedkavo. Som neistá aj doma. Čo ťa sem priviedlo, Horst? Odhadujem, že si tu takisto prvý raz. Alebo sa mýlim? Máš rád tmu?“ vychrlila. 

„Neviem. Odkedy som v tomto meste, správam sa ako posadnutý. Teraz som hlavne veľmi unavený. Čo tu robíš ty? Okrem toho, že plačeš a snažíš sa prestať...? Môžem ti nejako pomôcť?“ 

„Asi nie. Zrejme som potrebovala vstúpiť až do absolútnej tmy. Neviem, niečo som úplne od začiatku robila zle. Najhoršie je, že príčinou akoby som nebola ja, ale samotný život,“ hovorila rýchlo, trhane, trocha nesúvislo. Sotva lapala vzduch. 

„Myslíš, že človek dokáže zabiť svet a potom vybudovať nový?“ spýtala sa. 

„Asi ťa sklamem, ale pre takéto otázky nie som ten pravý. Neviem ti odpovedať. Ale ak súhlasíš, zostaňme tu ešte chvíľu. Môžeme sa aspoň rozprávať, ak máš chuť. Máme predplatenú celú hodinu. Som tu už druhý týždeň, ale dohromady som prehovoril ledva pár slov.“ 

„Nepovedala som, že chcem odísť,“ zašomrala. 

Odmlčal som sa, aby som nabral dych na to, čo som sa chcel spýtať. Naokolo vládlo také ticho, akoby sme na svete zostali celkom sami. Cítil som, že som už prekonal dlhšiu cestu k čomusi tajuplnému a nepredvídanému, ako som pôvodne očakával. Asi to muselo prísť, malo to svoje dôvody. Rozhodol som sa zatajiť svoj zmätok. Púšťal som sa do čohosi zvláštneho a pravidlá som nepoznal. Pokúsim sa aspoň predstierať, že držím situáciu pevne v rukách. 

„Zmeňme tému. Azda nebudem príliš osobný, ale keď už si, ako sama hovoríš, takmer Erika Erotická – ako vonia tvoja káma-salila?“ 

Dievča sa zasmialo, ale akoby proti svojej vôli. Slzy vystriedal pridusený, trocha silený chichot. 

„Pretože ja som Ašva, čiže kôň. Moje semeno je husté a slané, podobné capiemu.“ 

Dievčina sa zachichotala menej násilne a hlasnejšie. 

„Takže tvoj lingam je nenásytný, žiadostivý, ale niekedy aj trocha lenivý. Obľubuješ robustné ženy. Čiže so mnou by si asi zostal sklamaný,“ rozprávala akosi opatrne a zvláštne, zdanlivo bez intonácie. 

„Som Šankhini. Mušľa. Ale aby som sa nevyhla odpovedi – mám výrazne slanú chuť.“ 

Stúpal vo mne adrenalín. Mal som plné zuby svojich vlastností a zvykov. Krútila sa mi hlava. No cítil som sa už lepšie. Myslel som na túto čudnú ženu. Koľko má asi rokov? Ako vyzerá? V myšlienkach som zápasil medzi odporom a príťažlivosťou, medzi prekvapením a potešením. Už sa mi vôbec nechcelo odísť. 

Snažil som sa predstaviť si ju. Priradiť k hlasu tvár a telo. Pociťoval som neuveriteľnú netrpezlivosť. Myslel som na čas, ktorý som prežil osamote. Bola to strašne dlhá doba. Nič iné som nepoznal. 

Nehlučne som urobil krok vpred. Už som sa poslepiačky pohyboval obstojne. 

„Čo celé dni robíš? Tiež tu pracuješ?“ spýtala sa. 

„Mal by som. Ale zatiaľ sa iba flákam. Som fotograf. Dostal som štipendium a potrebujem dokončiť jeden projekt. Vlastne najprv ho musím začať...“ 

„A zobral si foťák aj sem?“ 

„Samozrejme. Nosím ho všade,“ odvrkol som. Pritom som naň celkom zabudol. 

„Máš blesk?“ spýtala sa. 

„Zabudovaný nie. Ale mám externý. Prečo?“ 

„Tým pádom môžeš urobiť svetlo. Aby sme na seba videli,“ vysvetlila. 

Ako mi to mohlo vypadnúť z hlavy? Možno som to mal urobiť hneď na začiatku. 

Namiesto odpovede som sa otočil. Zamieril som dozadu, smerom k dverám. Aspoň som predpokladal, že sú tam. 

Keď som sa dostal až k stene, kľakol som si. Hmatal som rukami vo výške chodidiel. 

Potme sa mi postupovalo ťažko. Dlane mi zvlhli, pod pazuchami vyrazil pot. Chvíľu trvalo, kým som našiel, čo som hľadal. Mlčal som. Prenikal mnou čoraz nástojčivejší pocit, vzrušenie, ktoré sa nezmestilo do slov ani do pohybov, ale potrebovalo mlčanie, aby našlo svoj plný výraz. 

Ona rozprávala. Čoraz jasnejšie, dôraznejšie, rezolútnejšie. 

„Sme tu možno iba my. O tomto čase. Nemám potuchy, koľko je tu ďalších miestností. Nenájdeš nikoho ďalšieho, s kým by si sa mohol pozhovárať. Neviem, vyznie to naivne, ale som rada, že tu už nie som sama. Je mi úplne fuk, že ťa nepoznám. Asi ťa zarazilo, v akom stave si ma tu našiel, ale netráp sa tým. Ja sa rozplačem pri hocičom. Keď pozerám film. Čítam knihu. Odchádzam z dovolenky. Oslavujem narodeniny. Na Vianoce. V tomto som asi trocha staromódna... Počúvaš ma vôbec?“ 

Hovorila jedným dychom, v krátkych jednoduchých vetách nasledujúcich za sebou, akoby si chcela vyprázdniť myseľ, až dovtedy zmĺknutú. Znelo to, akoby sa zhovárala sama so sebou a ja som zapochyboval, či si plne uvedomuje, že som tam. 

V sústredení som len zahmkal. 

Dievča stíchlo. Znova sa mi rýchlejšie rozbúchalo srdce. 

Vzal som iba samotný blesk. Skontroloval som umiestnenie batérií. Ako v  polotranze som sa cez nepreniknuteľné čiastočky tmy blížil k dievčine. Nebol som schopný slova. Záležalo mi jedine na tom, aby som ju konečne uvidel. 

Natiahol som ruku a zapol tlačidlo. Blesk sa s tichým pípnutím aktivoval. 

Stlačil som spínač. 

Hlbokú čierňavu prerezal ostrý lúč svetla. 

Blesk na zlomok sekundy vykrojil z temnoty roh miestnosti. 

Nebola tam! 

Zmätene som sa pootočil a znova ťukol ukazovákom. 

Nový záblesk. 

No opäť som ju nezbadal. Vystrkoval som voľnú ruku, aby som ohmatal priestor. Musela sa presunúť inam, kým som sa hrabal v taške. Alebo ušla? Žeby som ju nepočul? 

Obrátil som sa a opäť zovrel spínač. 

Žiara odkryla v náprotivnom rohu sediacu postavu. Svetielkovala ako fosfor. 

Nástojčivo som kráčal a pevne držal tlačidlo. Uvidel som svoj tieň s ozrutnými ramenami, premietnutý na stene. 

Akoby z temnej jamy sa predo mnou jagal pár vystrašených tmavých očí. Svetlo šialenou rýchlosťou blikalo. Snažil som sa zaostriť pohľad, ale závratná frekvencia mi to neumožňovala. Stroboskopické kmity čierno-bielo pretínali priestor. Nahé telo akoby sa v závratnom mihote chvelo. Trblietala sa a pomaly sa knísala v temnote izby. Blikanie menilo každý jej pohyb na akýsi zrýchlený mechanický balet. Všade dookola poskakovali tiene, ktoré vyzerali ako chuchvalce čiernej látky. 

Pohľad blčiacich elektrických očí, do ktorých sa tvrdo opieralo svetlo, sa kdesi strácal. Bledú tvár mala úzku, nos dráždivo asymetrický. Jemne krojené pery napäto mlčali. Poloha nôh. Nehybnosť chrbta. Obrysy podpazušia. Jednotlivé detaily pozorovaného obrazu som videl čoraz ostrejšie. 

Uvedomil som si, že túto osobu nemožno na prvý pohľad jednoznačne priradiť k jednému pohlaviu. So snovým výrazom na tvári pôsobila vzdialene, nedostupne, akoby ju zakrýval závoj. Oči jej blyšťali a smútok, ktorý z nich šiel, mal v sebe napriek jemným črtám niečo ohrozujúce. Silueta vrhala do rohov stien mohutné, roztrasené tiene. 

Všetky podrobnosti jej výzoru zodpovedali novému pocitu, ktorý naplno ovládol moju predstavivosť. Rozpaky prerástli do neviazanosti. 

Už-už som sa chystal prehovoriť, keď sa blesk odrazu vybil. 

Studený prúd zrakových vnemov ustrnul. 

Miestnosť sa ponorila do bezodnej tmy. Znova mŕtvolné ticho. 

Pokúšal som sa žmurkaním obnoviť videnie. Bezúspešne. Zúril som pre stratenú príležitosť. Ledva som ju zahliadol, už ju znova ukryla tma a zastrela takmer nedefinovateľný dojem z nej! 

Dychtivo som zašmátral rukami pred sebou, ale prsty zalapali do prázdna. Zrozpačitel som a horúčkovito zvažoval, čo urobím. Na chrbte mi nabehli zimomriavky. Hrýzol som si do pier, aby som sa stoj čo stoj prinútil ku koncentrácii.  

Opakoval som si, že mozog sa už predsa musí prebudiť a telo sa potom samo vypne. Lenže cítil som, že rozhodnutie už nie je v mojich silách. Fantázia mi pracovala na plné obrátky. Úplne som prestal vnímať okolie. Neuvedomoval som si už ani vlastné meno. Vízie zo mňa vyrážali ako pot. V hlave sa mi vŕšili výjavy. Obrazy. Výroky. Spomienky.  

Môj brat. Profesor Frank. Fotky. Mená herečiek. Názvy filmov. 

Opäť som sa cítil unášaný kamsi dopredu, do úplného neznáma. Hľadal som slová a nijaké nenachádzal, nijaké, ktorými by som vedel sám seba vyjadriť. Jej blízkosť ma privádzala do nepríčetnosti. Len niekoľko krokov. Ošiaľ. Uvoľnenie. Tma. 

„Môžem sa ťa dotknúť?“ spýtal som sa, „prosím, necháp ma zle. Ak povieš nie, porozumiem a ihneď odídem.“ 

„Poď bližšie,“ zašepkala. 

Pohyboval som sa mechanicky. Pristúpil som k nej. Dostal som sa až do takej blízkosti, že som zacítil jej vôňu. Azda sto rokov som nebol takto blízko pri inej živej bytosti. Razila sladkým pachom. Utrel som si z čela pot. Jej dych sprevádzal môj, až sme dýchali súčasne. 

 

Tvárte sa ako gynekológ a používajte pri vyšetrení chirurgické rukavice. 

 

Natiahol som obe ruky. Temnota sa rozostupovala a uvoľňovala miesto ďalšej, otvárala sa ako priepasť za priepasťou. Plne som sa sústredil na to, aby som neznámu uvidel aspoň prostredníctvom svojich slepých prstov. Na bruškách som pocítil horúcu pokožku, ktorá na dotyk pôsobila hladko a jemne. Pod kožou som vnímal pevné svaly. Chytil som do dlaní jej tvár. Ako vyzerá? Je pekná? 

„Nie som Horst. Nemám potuchy, čo sa robieva na Nadržanej ulici,“ prehovoril som. „A Irvin je moje pravé meno.“ 

Objal som tento prelud ženy. Zľahka som jej stlačil dlaň a ukazovákom prešiel po brade. Pod kožou akoby som pocítil neznáme, celkom slabé chvenie, ktoré však silnelo. Tak dávno som sa nedotýkal ženského tela, že keď som vnímal jeho hladké, oblé plochy, telom mi prebehla triaška. Bola to dobre stavaná žena, nijaké tintítko. Jasne som vnímal každý jej posunok. Elegancia gest, celé jej správanie a pohyby iba zostrovali prudkosť, ktorú som pociťoval. Akoby nemala nijaké vnútro, iba povrch. 

„Lenže ja som naozaj Erika Erotická,“ odvetila. 

 

Keď odmieta, nedajte sa odbiť – iba sa pretvaruje, aby vás vydráždila. 

 

Prečesávala mi vlasy. Ohmatávala lebku. Hladkala krk. Rytmus našich pohybov sa zrýchlil a zharmonizoval. Snažil som sa nevnímať zmätok, ktorý vo mne rástol. Zvrátil som hlavu. Vyzliekala ma. Odtlačok jej tela, ktoré sa na mňa na pár sekúnd pritlačilo, na mne pretrvával ako modrina. Možno aj ja som na nej zanechával nezmazateľné stopy. 

„Ako to myslíš?“ 

Zaťato mi zvierala pás, počul som jej prerývaný dych. Perami na okamih vtiahla do úst môj palec. Potom znova prehovorila. 

„V skutočnosti sa volám inak. No robím v novinách elévku. Neviem... pôvodne som chcela písať niečo úplne iné. Dlhé články... raz možno aj knihy... Ale zatiaľ som sa k tomu nedostala. Niečo som zrejme od začiatku robila chybne. A potom to už išlo samo. Poskytli mi príležitosť v úspešnej rubrike. Editor ma poslal sem. Chcú články oveľa realistickejšie ako doteraz. Erika Erotická sa musí priblížiť k obyčajným ľuďom. Naši čitatelia žiadajú autentické príbehy...“ 

Ak dnes nie ste všade, nie ste nikde, dozvedel som sa. Erika Erotická písala do novín. Vysielala v rádiu. Moderovala autorskú televíznu reláciu. Pripravovala nové verzie známych filmov. Potrebovala čoraz viac spolupracovníčok. 

„Tak mi niečo poraď,“ vyjachtal som. 

V ústach som mal opäť úplne sucho. Vsunula jazyk medzi moje zuby. Horúco mi dýchla až do hrdla. Škrabala mi spodnú peru. 

„Neudierajte ju prisilno, zábava spočíva v tom, že sa šúchate jeden o druhého. Predjedlo servírujte na obnaženej hrudi, hlavné jedlo na žalúdku a dezert ešte nižšie. Pred rýchlovkou na motorke v garáži vypnite motor a skontrolujte ventiláciu.“ 

Teraz sa mi zdalo, že som pochopil všetko, a zároveň, že nerozumiem ničomu. Poburovala ma jej bezočivá sebaistota. 

 „To stačí. Prestaň konečne! Za tú chvíľu už poznám tvojich rozprávok akurát tak dosť. Nepotrebujem počuť ďalšie.“ 

 „To mi hovoríš ty? Sebaľútostivý chudák? Pozér, ktorý sa bojí vstúpiť do tmy?“ rozkričala sa. 

Znenazdajky som dostal úder do brady, ktorý ma takmer omráčil. 

„Si neposlušný, naničhodný a treba ťa potrestať,“ zarevala. 

Od ostrej bolesti sa mi zakrútila hlava. Sánka mi poklesla. Nezmohol som sa na slovo. Bolo to pre mňa niečo také nečakané, že som tomu najprv vôbec nemohol uveriť. 

Vzápätí ma päsťou buchla znova. Do hrude. 

„Nemusel si ma klamať. Si úbožiak. Chcela som k tebe byť len otvorená. Neverím ti ani slovo!“ zasipela. 

Prehol som sa v páse a zastonal. Zuby mi cvakli v kŕči. 

Potom ma udrela spakruky po líci. Ale v jej údere som zacítil akúsi nerozhodnosť a mäkkosť, akoby ho uštedrila napriek svojej vôli a v tej istej chvíli ho oľutovala. 

„Je najvyšší čas dohodnúť si heslo,“ vyjachtal som. 

Schmatol som ju za zápästia. Šklbala sa ako pri elektrických šokoch. Jej vlasy ma plieskali po lícach. 

 

Presný dotyk vyvolá v žene vlnu spontánnosti a bujarej radosti. 

 

Pevnejšie som ju zovrel v objatí. Ruky som jej z celej sily pritlačil k telu. Už sa nevzpierala. Ticho bolo také intenzívne, až mi z toho hučalo v ušiach. 

Položil som jej dlane na drobné, pevné prsia. Vzal som do úst jednu z bradaviek. Rukou ma pohládzala v lone. Ovinul som si ju okolo krku. Cítil som nechty, ktoré mi behali po chrbte a liezli nahor až ku krku. Privoňal som k jej teplým pazuchám. Tepna jej divo pulzovala. Tvrdé, čierne vlasy splývajúce až po plecia jej zavadzali a stále padali do očí. Myseľ znehybnela a suché ústa nezadržateľne zaliali sliny. 

„Napadá ti nejaké?“ spýtala sa. 

Z hlasu sa jej vytratila predchádzajúca sila. 

V ústach som zacítil chuť svojej krvi. Asi jej vytrysklo viac, než som si myslel. Tekutina vyrazila von, akoby sa nevedela dočkať, kedy už konečne unikne z temného uzavretého bludiska, v ktorom obieha. Zaboril som prsty do mäkkej hmoty. Prestal som vnímať bolesť zo smiešnych rán. 

„Ako sa po nemecky povie materiál, ktorý tu pokrýva steny?“ spýtal som sa pridusene. 

Moja dlaň sa prispôsobila obrysu jej prsníka. Celé telo mi meravelo a zasa sa napínalo. Kontrakcie s rýchlosťou 0,8 sekundy. Poddávanie sa tlaku, zvrátenie sa dozadu. Bol som omámený, čelo mi išlo prasknúť. Mal som jej plnú hlavu. Po chvíli som uvoľnil zovretie rúk. Vládal som len dychčať, nič iné. Jej vlasy sa mi hemžili na bedrách. Chvíľkovými pohybmi sa z úst na prsty prenášala teplá pena, ktorá všetko vyrovnávala, spájala nás a vháňala do hry. 

Ovoniaval som ju. Lotosový puk. Kvet horčice. Koreň ženšenu. Mok, ktorý vyviera slonici zo spánkov. 

Naklonila sa mi k uchu. Ticho povedala: 

„Plüsch.“