Po

PO

... Moja skrýša je priestranná, ale nezasvätenec ju iste nenájde. Je to dutina hlboko pod povrchom a je do nej iba úzky priechod. Prenášanie zdrojov energie sa mi darí, no ešte rýchlejšie, ako ich stačím prenášať do tajnej zásobárne, objavujem nové náleziská. Prvú skrýšu musím napokon zatarasiť a hľadať ďalšiu. Obávam sa, že sa moja existencia zredukuje na nekonečné hľadanie a zapĺňanie zásobární. Neochotne pripúšťam, že obavy o pominuteľnosť zdrojov energie sú aspoň zatiaľ zbytočné a že istota nespočíva v ich znášaní. Znechutene prácu končím. Ostáva mi teda jediný kapitál – náskok.

Náskok! Samozrejme – budem o čosi skúsenejší ako tí, čo sa len rozbehnú do sveta. Iste budú aj oni prežívať obdobie, v ktorom sa naučia samostatne myslieť, ako som ho prežil i ja. Možno ich k tomu medzníku budem musieť priviesť sám. Veď mňa k nemu dohnal strach pred opätovnou nehybnosťou a tento strach im bude neznámy. Na začiatku spoluexistencie s druhmi mi pravdepodobne nebezpečenstvo nehrozí! To by som hádam mohol skúsiť... Oživiť ich len na krátky čas slabým zdrojom energie, ako som to urobil pri prvom pokuse s vrčadlom. Pozorovať ich chvíľu a vytipovať si, s kým by som mohol nadviazať nezištné partnerstvo, upevnené jeho závislosťou. Ku skutočnému životu prebrať len tých, ktorých si vyberiem!

Obchádzam miesto, ktoré pôsobí ako cintorín; druhovia tu ležia takmer jeden na druhom. Prisúvam sa k bratovi, ktorého som na začiatku svojho príbehu obral o energetické centrum. Spomínam si na svoju vtedajšiu nemotornosť. Podoberám sa na jemnú prácu a uvádzam brata do pôvodného stavu. Neďaleko leží orgán, ktorý som si kedysi vyrval z tela a nahradil ho bratovým. Už budeme mať navždy vymenené centrá... Bratovo telo sa naposledy pohne. Z môjho bývalého centra unikajú zvyšky energie, ktoré ma kedysi zachránili. A pritom stačilo zasunúť do energetického centra len čerstvý zdroj... napojiť ho a vyhodiť starý. Nebolo treba okrádať brata. Zoznamujem sa s ležiacimi, jemnými dotykmi spoznávam ich presné tvary. Postupne ich ohmatávam a predstavujem si, čoho sa od nich dočkám, ako sa budú po oživení správať. Načo ich utvorili? ...

Bol by som rád, keby ste pochopili, ako ma vtedy táto myšlienka zarazila. ,,Načo ich utvorili?" Vtedy som si priznal, že nie som skutočným konštruktérom, i keď som už spoznal mnoho tvorivých princípov. Ba čo viac, musel som uznať, že i mňa urobil ktosi iný!

... Ja, vytvorený niekým iným... Treba uznať, že to najpodstatnejšie som na sebe dotvoril sám. No zvládol by som to bez daru pohybu a možnosti manipulovať útvarmi okolo seba? Mohol som kdesi nepohnute stáť ako vrčadlo – kým by som nezmyselne nedovrčal. Celé moje konštruktérstvo je zrejme len pokračovaním práce nejakého predchodcu. Možno ma ten predchádzajúci konštruktér teraz pozoruje, overuje si, ako sa napĺňajú predpoklady, ktoré vložil do svojho nasledovníka. Veď keď už niekto tvorí, iste to nerobí bez zámeru. Najmä ak musel vymýšľať všetkých týchto rôznorodých jednotlivcov! Cítim to ako hrozbu. Ak len predchádzajúci konštruktér nezahynul spolu s týmto chaosom, mohol by si to so mnou ešte rozmyslieť. Musím skončiť s úvahami, odhodlať sa k činu, ktorý o všetkom rozhodne.

S vypätím všetkých síl vláčim k cintorínu životodarné zásoby. Vyberám najslabšie zdroje energie. Prísne meriam: každému rovnako. Konečne je všetko pripravené. Upadám do nečinného polovedomia. Takéto vypnutie mi prináša vždy úľavu, vytvára nové väzby medzi poznatkami, objavuje ďalšie možnosti. Stojím medzi ostatnými ako ich nehybný druh. Možno by bolo najmúdrejšie ostať, podvoliť sa, predĺžiť túto chvíľu naveky. Nikto z nich sa nikdy nedozvie, akú šancu som zavrhol...

Burcujem sa do netrpezlivej rýchlosti. Zo strachu, aby mi môj zámer neprekazili ďalšie úvahy, preberám k životu jedného po druhom. Náhlivo ich napájam na zdroje energie. Nevšímam si chaos zvukov a pohybov, ktoré vyvolávam, a nezmyselné nárazy druha o druha. Napokon som s prácou hotový a odovzdane vnímam rachot, ktorý som vyvolal. Stojím nehybne v bláznivom neporiadku. Vrývam si do pamäti každý pohyb, ktorý sa mi podľa zvuku darí identifikovať. Môj pasívny postoj sa stáva nebezpečný. Druhovia do mňa narážajú – veď kedysi som si ani ja nevedel poradiť s prvými prekážkami. Musím sa chrániť pred rozdrvením, nieto času spomínať na vlastné ťažké začiatky. Panicky sa presúvam do bezpečia. Vzdialenosťou by mal môj prehľad o situácii narastať, no ja myslím len na zánik, ktorému som práve unikol. Všetka námaha mohla byť márna, mohli ma zničiť, rozdrviť na nezmyselné čiastočky. A čoskoro po mojej smrti by stíchli aj oni, ostatní...

Druhovia. Ako ťažko je myslieť na nich jediným výrazom. Riedka hmota okolo nás víri pod nárazmi ich ťažkých tiel. Nerozoznať jednotlivé pohyby, ale počuť, že sa rozbíjajú navzájom. Bude ťažké dať ich raz znova do poriadku. Rozoznávam niektorých, ktorí ostali na mieste: mohol by som sa priblížiť a zistiť, čo vlastne robia. Rozhodnem sa pre smer, ktorý vyzerá menej nebezpečný. Okľukami sa presúvam k vyhliadnutému druhovi. Jeho pohyby už slabnú. Dotýkam sa ho, chcem spoznať jeho tvar a funkcie. Vtedy sa umierajúci vzchopí a nečakanou silou sa na mňa vrhá!

Okamžite spoznávam svojho brata, svoju kópiu. Keďže som sa kedysi zachránil sám rovnakým spôsobom, naisto viem, že mi chce z neznalosti vytrhnúť energetické centrum, že mi hrozí smrť. Vrhám sa do najväčšej trmy-vrmy, aby som sa brata striasol. Podarí sa mi to, no vzápätí sa do mňa znova kŕčovito zadrapí. Neomylne spoznáva centrum môjho života. Tentoraz sa ho neviem striasť a vlečiem ho, umierajúceho, na sebe. Ostatní na mňa útočia náhodnými pohybmi. S bratskou záťažou sa prebíjam medzi neznámymi tvormi. Každé zaváhanie by znamenalo rozmetanie a okamžitý zánik. Brat zbiera sily, aby ma zbavil energetického centra, prisvojil si ho, a tak si zachránil život. Popritom ma však chráni pred okolím a znáša najviac rán. S hrôzou si uvedomujem, že môj protivník je mojím jediným prirodzeným partnerom, že len on je úplne a presne schopný toho, čo ja – veď to práve dokázal. Že ma môže kedykoľvek nahradiť. S nasadením všetkých síl využívam priaznivý okamih, vrhám ho do chaosu za sebou a unikám do bezpečia. Čo najďalej od hroziacej smrti!

Keď za sebou konečne cítim prázdno, pokladám to za mam a ešte dlho sa nevraciam. Napokon sa však predsa len presúvam k bratovi a pozorne zbieram jeho rozhádzané časti. Sám som mohol byť podobnou obeťou zmätku, ktorý som tak nepremyslene na čas prebral k životu. A on mohol pokojne žiť namiesto mňa, pokračovať v úlohe, ktorú som si prisvojil právom prvého. Zameriavam sa na plochu cintorína a s úľavou zisťujem, že je to zasa iba miesto plné rozmetaných čudných trosiek.

(Ukážku z románu Po, koniec II. kapitoly, načítala autorka na CD, ktoré je prílohou jej knihy rozhovorov s Jánom Štrasserom Sledoslov, vyšla v Literárnom informačnom centre 2015.)