Vyhľadávanie
1O. X.
Tieto moje zápisky pripomínajú zvláštne (a veľmi podrobné) pohľadnice zo mňa, vieš, také, aké posielajú turisti z atraktívnych miest, aby bolo na nich dobre vidieť na všetky minarety, výbežky morských útesov, vežičky katedrál, proste, aby zachytávali najdôležitejšie body, poskytovali prehľad o teréne, terénom, ktorý opisujem, som ja sama, ibaže nie veľmi atraktívnym (ale azda pre nás dve by mohol byť aspoň trochu zaujímavým? chvíľami tomu verím a potom chvíľami zase nie); len neviem, prečo ich vypisujem tak dlho a s toľkou vytrvalosťou, ak o ich zmysle vzápätí pochybujem; tieto moje pohľadnice, tieto pohľadnice zo (a do) mňa,
S.
15. X.
Dnes sa mi otvoril blok presne pri liste o zrkadlách, nanovo ožili vo mne spomienky na všetky moje zrkadlové komplexy, ak by si si raz niekedy predsa len prečítala tento dlhý list, možno by si si aj ty v tejto súvislosti spomenula ešte na niečo, napríklad na to, ako nerada som chodievala k fotografovi, ako som priam nenávidela návštevy v ateliéri, kam si ma ty vypravovala vo všetkej tej hroznej paráde, ktorú si na mňa násilne ponavliekala, a aj so svojimi nemennými ponaučeniami (len sa, prosím ťa, usmievaj, pristane ti taký malý úsmev, nie priveľmi široký, ktorý by ti odhalil ďasná, len celkom maličký úsmev, daj si na tom záležať).
Nenávidela som svoje vlastné fotografie a aj všetky rodinné albumy, zdalo sa mi, že keď ich ukazuješ návštevám, pri svojich sa zdržiavaš pridlho, pri každej vyrozprávaš najrôznejšie epizódy, známe a aj také, ktoré som nikdy predtým nepočula, ale pri mojich sa sotva pristavíš, pri nich ti prsty začnú v albume listovať s nápadne väčšou rýchlosťou, akoby si dávalo najavo, že tamtie fotky nestoja za veľa, že tá, ktorá je na nich zobrazená, nie je hodna pozornejšieho zahľadenia (a možno si ma týmto spôsobom chcela len chrániť pred pohľadmi, ktoré mohli nachádzať na fotografovanej toľko chýb, toľko nedostatkov), všetko to boli pre mňa dôkazy svedčiace o oprávnenosti mojej nenávisti aj k sebe samej, k tomuto telu a k svojmu výzoru, veď mne trvalo takmer tri desaťročia, kým som sa naučila ako-tak vychádzať so svojím vlastným telom, kým sa mi život s ním a v ňom prestal protiviť, prestal mi pripadať ako neprestajné peklo, peklo, pred ktorým niet úniku, ani na okamih; si v ňom, pokiaľ vôbec si.
Ale ty akoby si si nič z tohto neuvedomovala, aj minule si vytiahla pred tetou Boženou fotky z tvojej poslednej dovolenky v Grécku, vyzeráš ešte stále výborne, aj v plavkách, to teda musím uznať, možno sa ti zažiadalo predviesť to aj svojej sestre, akoby sa príliš veľa vypytovala na to, ako žiješ, bohužiaľ, nemáš sa čím priveľmi chváliť (ak, pravda, by si nechcela hovoriť o svojej advokátskej kancelárii), skôr naopak; ibaže nariekať nemieniš ani pred vlastnou sestrou, to by ti nedovolila márnomyseľnosť, a tak namiesto odpovedí si ukazovala fotky, ktoré by ti mohli závidieť aj oveľa mladšie ženy (tak som aspoň ja chápala tú fotografickú exhibíciu), spomínaš si na ten moment, keď sa ma teta celkom nečakane opýtala, či aj ja nemám nejaké nové, a ty si rýchle začala hovoriť o inom, akoby si ju bola prepočula, nemusela si sa obávať, aj tak by som ich nebola priniesla, tie, na ktorých sedím pri táboráku s hŕbkou cudzích, nie priveľmi povzbudzujúco pôsobiach detí (to bol tvoj výraz, ty si sa tak vyjadrila, keď si raz prišla za mnou do ústavu), alebo ako sa s nimi nešikovne šplhám po celkom nenáročných, takmer rovinatých turistických chodníkoch, trhám na lúke kvety a pletiem pre najmenšie dievčatá vence z púpav, nezaujímavé zábery, neporovnateľné s tvojimi gréckymi, nezaujímavá bytosť na nich, všedná a fádna, a najmä taká iná, čudácka, teraz, ako aj kedykoľvek predtým.
Akosi sa mi nechce rozpisovať sa viac o fotografovaní, napokon, iste si už pochopila, že tu nešlo o fotky a vlastne ani o tie nešťastné, prekliate zrkadlá, ktoré mi kazili detstvo a aj mladosť, veď už vieš, že tentokrát, ako aj zakaždým, keď ti píšem ďalšiu časť tohto listu na pokračovanie (alebo ak chceš, tohto denníka, a rovnako dobre by som mohla povedať, že aj týchto mojich pohľadníc zo seba), ide v podstate vždy o to isté, o nás dve, ale to som ti vlastne už niekoľkokrát napísala, všetko sa tu akosi opakuje, a ja by som ťa nechcela unaviť ustavičným a jednotvárnym opakovaním tých istých vecí, aspoň nie predčasne,
S.
19. X.
,,Minule si sa ma spýtal(a), prečo tvrdím, že mám z Teba strach. Ako obyčajne som Ti nevedel(a) odpovedať jednak práve zo strachu, ktorý mám z Teba, a jednak i preto, že k odôvodneniu tohto strachu patrí priveľa podrobností, aby som ich vedel(a) v reči ako-tak udržať pokope..."
Nie, prosím ťa, neber to odo mňa ako zlomyseľnosť a ani ako drzú opovážlivosť, na ten citát som naďabila len celkom nedávno, keď som sa prehrabúvala v knižkách, ktoré som si teraz opäť preniesla do tvojho bytu, hoci podvedome som si možno na túto jednu aj častejšie spomenula, rozhodne som nepomýšľala (a ani teraz nepomýšľam) na plagiát, ktorý by (aj ako plagiát) bol nad moje sily, na ktorý by nijakovsky nemohli postačovať moje slabé štylistické (a viem, že aj intelektuálne) schopnosti. A predsa sa ti priznám, že čím dlhšie sedávam za týmito hárkami, tým častejšie sa mi vynárajú z pamäti jednotlivé pasáže, ktoré akoby v niektorých situáciách hovorili aj za mňa, vystihovali aj niektoré moje skúsenosti a nie je pritom ani také podstatné, že rody píšuceho a aj toho, komu bol list adresovaný, nie sú v našom prípade totožné; o to je celá záležitosť pre mňa zaujímavejšia, vzrušujúcejšia, premýšľala si aj ty o tom, prečo si najviac dokážu ubližovať najbližší ľudia (matka/dcéra, otec/syn), myslím, pokrvne, biologicky najbližší; niekedy mi to pripadá, akoby sa tým chceli brániť pred akousi biologickou osudovosťou, ktorá málokedy prináša so sebou aj príbuznosť psychickú, a takisto málokedy aj podobnú pocitovú naladenosť, je veľmi rafinované, že práve najbližší sa musia takmer každodenne presviedčať o svojej vzdialenosti (a odlišnosti), vyzerá to tak, že niekedy dokonca celkom neprekonateľnej.
S.
2O. X.
Vlastne je to tak, že od samého začiatku, od celkom prvej časti tohto listu, kdesi na dne môjho vedomia, možno aj na dne pamäti ležala myšlienka na tamten list, na List-originál, po ktorom všetky ostatné, hovoriace o podobnej skúsenosti, ostanú len nevydareným plagiátom.
Totiž, aby si ma chápala: od samého začiatku sa vo mne usádzali obavy, že moje zápisky nebudeš brať vážne, že v nich budeš vidieť práve len plagiát, že tvojou reakciou (aj keď by si mi to možno celkom tak otvorene nepovedala) bude výčitka kvôli imitácii, a ešte k tomu úbohej, kvôli chabému napodobňovaniu, tento strach vo mne rástol s každou ďalšou napísanou časťou, s každým zaplneným hárkom, bála som sa, že ak sa sama nezmienim o istom Liste otcovi, neprestaneš ma upodozrievať, že som zase chcela iba čosi predstierať (obviňovala si ma z toho aj pri vážnejších veciach), že v tom, čo píšem, niet kvapky úprimnosti, a preto ani dôveryhodnosti, že všetko je vykalkulované gesto, ktorým sa ťa chcem dotknúť, uraziť ťa, spochybniť tvoje zásluhy na tom, čo si pre mňa urobila (napríklad ako veľa si mi obetovala); tento strach bol vo mne tak silne prítomný, že niekedy som aj kvôli tomuto váhala, či mám vôbec v zapisovaní pokračovať, či to môže mať (pre mňa, ak už nie pre nás obe) akýkoľvek zmysel.
Viem, že poznáš túto útlu knižočku, že si si ju prečítala krátko po tom, ako som ju priniesla domov, a viem aj to, že sa ti nepáčila, pokiaľ viem, nenadchýnala si sa ani ostatnými vecami od tohto autora, neobľubuješ komplikované texty, neobľubuješ nič, čo robí veci komplikovanými; poznať ho sa, pravdaže, patrí, odjakživa si si na to potrpela, bolo to kritérium, podľa ktorého si delila literatúru na tú, ktorú treba čítať, a na tú, ktorú poznať nie je až také nevyhnutné. Prirodzene, že ty sama si mi darúvala iba knihy z tej prvej kategórie (toto by si si mala prečítať, tohto autora jednoducho nemôžeš nepoznať, patrí to k rozhľadu). Tvoje kritériá však boli trochu iné ako moje.
Reagovala som tak, že knihy od teba som odkladala do najvyšších regálov, ku ktorým nebol dobrý prístup, nerozbalené alebo aspoň neprečítané, zato však som si nosila domov veci, ktoré si zas odmietala čítať ty; ale List si si prečítala, netušiac, že jedného dňa sa isté citáty z neho ocitnú v inom liste, určenom aj tebe. Práve preto ma neprestajne prenasleduje strach, že ma budeš upodozrievať, pomyslíš si, zase sa nezmohla na nič svojské (počujem ťa to celkom jasne vysloviť, na štylistických detailoch nezáleží, Silvia, veď to zase nie je nič originálne, naozaj sa nezmôžeš na nič iné, len na plagiáty, v kreslení a teraz ešte aj v písaní?). A pritom mi už dávno nezáležalo na niečom tak veľmi ako práve na týchto zapisovaniach, ale aj na tom, aby si si teraz nepomyslela, že len opakujem čosi, čo som kdesi vyčítala a iba som si to rafinovane prisvojila, aby som na teba alebo na kohokoľvek iného zapôsobila alebo sa nedajbože pomstila.
Ešte stále neprestávam pochybovať o sebe a o tom, čo robím, ani na okamih, nerada by som ti krivdila, no som takmer presvedčená, že tie pochybnosti si do mňa zasadila predovšetkým ty. Viem, že určite si si nič také nepriala, naopak, chcela si zo mňa vychovať sebavedomú (a samozrejme, aj príťažlivú), úspešnú bytosť, ktorá by bola kompenzovala aj niektoré tvoje zlyhania a ktorá by ešte viac umocňovala všetky tvoje úspechy a víťazstvá. Viem to a vedela by som to, aj keby si mi všetky tie veci nebola toľkokrát opakovala, vyšlo to však napokon úplne inak, možno keby som sa ti bola väčšmi podobala, docielila by si tými večnými napomínaniami a pokarhaniami oveľa viac, chcela si ma stimulovať (pozri sa na svoje sesternice, čo všetko dokážu, alebo na tvoje spolužiačky, nerobí im problém ani klavír, ani cudzí jazyk navyše, len ty nič nestíhaš, pretože o nič nemáš záujem, o čo sa ty vlastne zaujímaš).
Ale namiesto stimulovania si ma ubíjala, ak by som aj bola mala nejaké vlastné ambície, dokázala si ich vo mne uhasiť skôr, ako by som ich len bola začala napĺňať, ani tieto argumenty nemusia pôsobiť na teba autenticky, ani v nich, ako ani vo všetkom, čo ti píšem alebo hovorím, nemusíš vidieť nič zo mňa alebo zo seba, môžeš to všetko vnímať iba ako napodobeniny, bolo by to napokon pre teba prijateľnejšie a aj pohodlnejšie; veď na moju originalitu si aj tak nikdy neverila, keď si mi objavila zopár kresieb, hneď si sa poponáhľala skritizovať ma, upozorniť na chyby, vyjadriť počudovanie, že som nezdedila po tamtej druhej strane trochu viac talentu, vzápätí si sa však pustila do nahovárania, aby som začala chodiť na výtvarnú výchovu do Ľudovej školy umenia (veď vieš, že ledva som po biede ukončila 4. ročník hry na klavíri, nešlo mi to, chýbal mi v prstoch cit a chýbalo mi aj správne ucho, len si spomeň na tamten pamätný žiacky koncert).
Prišla si dokonca s návrhom, že oslovíš istú svoju priateľku-výtvarníčku, možno by mi dávala súkromné hodiny, už si aj dohovorila prvú návštevu u nej v ateliéri, to, že si sa rozhodla bezo mňa, bez môjho vedomia, ma rozzúrilo, zaťala som sa, vieš, aspoň navonok to vyzeralo, že som sa zaťala, využila som svoju povesť tvrdohlavej tvrdohlaváčky, ale v podstate som sa bála, teraz ti to už priznám, bála som sa, že ma tá tvoja priateľka prehliadne (veď tá Silvia nemá nijaký, ani najmenší talent) a samozrejme, že ti to hneď aj povie, s ľútosťou, to bolo ešte horšie, že by ti to povedala s neskrývanou ľútosťou, mala som niekedy dojem, že tvoje priateľky ťa kvôli mne ľutovali alebo aspoň prechovávali k tebe istý súcit, bola som predsa neporovnateľná s ich dcérami, odmala až doteraz, ich dcéry si mi ustavične dávala za vzor, to boli tie správne dievčatká, ktoré s radosťou vybrnkávali Bayerovu a Czerného klavírnu školu, ktoré graciózne tancovali na hodinách baletu, dojímavo deklamovali Heineho alebo Poea v origináli, ktoré boli vždy pekne upravené, vyčesané, s nevyčaptanými topánkami, pretože kládli nohy správne vedľa seba, a nie lajdácky doboku, ako som to robila ja a ako to, bohužiaľ, robievam veľmi často aj teraz; to sú tie dcéry, ktoré úspešne skončili fakultu, na ktorú sa zapísali bez dlhého váhania hneď po maturite, pretože vedeli, čo chcú, a mali na rozdiel odo mňa, večne rozptýlenej, váhajúcej, svoje vážne záujmy; ktoré po získaní diplomu urobili konkurzy na postgraduálne štúdium alebo sa veľmi dobre, to znamená, na svojej úrovni, vydali a majú už párik roztomilých, takisto vydarených potomkov, ktorí s celým tým kolotočom začínajú zase pekne od začiatku.
Tak veľmi som sa vtedy bála, že tvoja priateľka-výtvarníčka nenájde vo mne nič pozoruhodné, že hneď pri prvom posedení v ateliéri odhalí moju ničotnosť a priemernosť (pripomínala si mi ju takmer pri všetkom, čo som robila, zároveň si ma ustavične nabádala k opovrhovaniu priemernosťou, tou mojou, ale aj každou inou, nezišlo ti na um, že vo mne tým pestuješ opovrhovanie samou sebou); ak som si niečo želala, tak to bolo to, aby ma zase raz neodhalili, neusvedčili z ďalšej neschopnosti, nedostatkovosti a priemernosti, už som sa v nich všetkých aj tak topila, načo by mi boli ďalšie dôkazy.
Nakoniec sa nekonali nijaké súkromné hodiny kreslenia, aj do toho ateliéru si išla sama, urazená, dotknutá, ba možno zo mňa aj tak trochu bezradná, sklamaná, zase raz sklamaná. Nech by som bola robila čokoľvek, vždy hrozilo, že to nakoniec vyústi do tvojho sklamania, do rozčarovania z jedinej dcéry, tento strach ma ochromoval, ale ako som ti mohla o ňom vtedy rozprávať, keď dosiaľ stále iba zbieram odvahu, (v jeden deň odhodlaná a v ďalší už opäť váhajúca, ani to by sa ti nepáčilo, táto moja ešte stále pretrvávajúca rozkolísanosť a nesebaistota, od ktorej sa teraz len tak pomaly začínam oslobodzovať; tak je to so mnou).
Nie, naozaj ti nekladiem za vinu, že som taká, aká som, nie iba tebe, sama som prinajmenšom tak isto vinná, ibaže neviem v čom, neviem, čo som mala robiť inak, a či to vôbec niekedy budem vedieť.
