Vyhľadávanie
Na jedinej farbe
ležia tvoje nebesia.
Máš oči plné jasu,
havraniu kožu
a z lýtok ti stekajú iskry.
Si už unavená
pohľadom na tú istú rovinu.
Je v nej priveľa pokoja.
Dnes sa ti prisnil sen.
Cítila si vietor,
ako zdvíha tvoju tvár.
Ako zem púšťa korene
a ty stúpaš do víru
žiariaceho svetla.
K slnku pláva koráb
plný strateného svetla.
Je to spev
Pomaly hasnúcej hviezdy.
To, čo sa odráža,
sú len kusy ozvien
a praskot klenby
pod tebou.
Máš ruky
v šiestich stranách prázdna.
Držíš sa ho.
A ono povoľuje.
Pobledla si, priepasť.
Už nemáš farbu
zamilovanej ženy.
Ráno vstaneš,
preklínaš tmu
a vkročíš do dymu,
ktorý ostal po sviecach.
Mlčíš čoraz viac,
no nie z vedomia svojej sily,
ale že čakáš, kto ťa osloví.
Akoby si zostarla.
Ty, ktorej čas nosí hlavy mŕtvych bohov.
Ty, ktorá žiariš pred počatím večnosti.
Nerozumiem.
Ale darujem ti kvety,
ktoré máš tak rada.
