Ukážka z diela

Podstata kameňolomu

Podstata kameňolomu

(úryvok)

Dnes som sa chcel zabiť, ale samovraždu som nespáchal, pretože som si kúpil pekný sveter. Je samozrejmé, že by som ešte rád žil. Sedel som v mercedese a flákal som sa po meste. Nezáleží na tom, prečo som sa chcel zlikvidovať. Každý má dôvod byť pyšný. Každému samovrahovi záleží na živote, preto sa stáva samovrahom.

Svojho času som kupoval garsónku a po obchodnom jednaní prišla reč na všeličo, aj na samovraždy. Majiteľ garsónky ma ponúkal záhradnými jahodami a tvrdil, že samovražda je zbabelosť. Nesúhlasil som s ním len preto, lebo práve predtým som mu povedal, že má pre čosi úplnú pravdu. Ale on vyhlásil, že vždy treba rešpektovať iba holé fakty. Ukázal mi listy samovrahov. Nechcel som sa spytovať, kde ich získal, lebo som vedel, že je dentistom. Prečítal som si tie listy. Neboli obhajobou zubárových názorov. Niektoré chceli usvedčovať živých vinníkov. Zverejňovali obžaloby alebo výstrahy. Mali hodnotu výpovede a vari by mohli predstavovať corpus delicti. Dve kartičky pripomínali odkazy otca, ktorý musí odcestovať a rozkazuje žene, aby dala pozor na deti. Forma stručnej rozlúčky končila sa ubezpečením, že samovrah nakoniec bozkáva manželku a potomkov. Ani v jednom liste som nenašiel zdôvodnenie samovraždy. Istý predsmrtný pozdrav vyvrcholil vyhrážkou, samovrah písal, že príde strašiť. Aj najvecnejší oznam samovraha dokazoval záujem o život.

Iný príklad: sestra mojej prvej manželky bola vedúcou v obchode s textilom. Zamilovala sa. Jedného dňa ju navštívila kontrola. Cena ukradnutého tovaru prevyšovala osemtisíc. Giza sa chcela obesiť medzi mokrou bielizňou. Vraj sa už vešala, keď zistila, že sa jej stratila nočná košeľa a ešte čosi. Začala revať, že ju chcú zničiť zo všetkých strán. Vtedy priletela rušňovodičova žena a milú Gizu vyfackala, ako sa patrí. Teda tá istá príčina, ktorá ju hnala k samovražde, ju nakoniec zachránila pred ňou.

Poznal som intelektuála, ktorý mi pár ráz vyhlásil, že spácha samovraždu, keď bude „mať všetkého až po krk“. Bol nebojovný spisovateľ. Oženil sa rozčúlený a zadĺžený. Mal manželku, ktorú pokorovali jej vlastné ilúzie. Ale nevýbojný spisovateľ miloval svoju ženu, preto vstúpil do zamestnaneckého pomeru. Z lásky k vlastnej žene vytvoril prvý reklamný text. Po rokoch sa vypracoval na vedúceho oddelenia a spáchal samovraždu. Asi dva týždne pred smrťou mi vravel, že sa zase pokúšal písať; obidvaja sme si kupovali toaletné mydlo. Nik nespácha samovraždu z ľahostajnosti k svetu. Vtedy, keď si pustíte plyn, vám asi najväčšmi záleží na živote.

Nikdy som si nevedel dosť dobre predstaviť, ako obeduje taký samovrah, ktorý je už napríklad presvedčený, že si večer pustí plyn. Vrah sedí s obeťou v Carltone, obidvaja papajú jediné plnené kurča. Čašníci obsluhujú cudzincov. Vrah ešte stále vysvetľuje obeti, prečo ju musí zabiť. Dokázal jej, že aj on zomrie s ňou. Obeť mu zase protirečí, je pyšná ako vrah, ibaže je už vyčerpaná. Obeť uvažuje veľmi logicky, ale nedarí sa jej paralyzovať fatamorgánu vlastných citov. Vrah cíti svoju prevahu a pokračuje v oslabovaní obete. Opäť argumentuje, že včerajší pokus o novú obnovu úfnosti sa skončil trápne.

Samovražda ma vždy zaujímala. So samovraždou mám isté osobné skúsenosti. Dvakrát som sa chcel zabiť.

Je jasné, že samovražda sa nedá realizovať bez istej fatamorgány, ktorú zapríčiní cit. Ale ja som už imúnny voči časným úkazom. Naučil som sa, ako treba prejaviť určitý vzťah, aj keď ho neprežívam. Imitujem náladu, hoci vo mne nevzniká. Skrátka, musím napodobňovať city. Nebol som vždy bezcitný.

Pred rokmi som sa zoznámil s jednou ženou, chcem vlastne povedať, že vtedy som ešte dačo cítil. Monika predávala v Ase. Nechápala strom dobrého a zlého, zaňuchala len nepríjemnosti a pôžitky. Kradla kravaty, kravaty sú mojou večnou slabosťou. Lenže každý rád ozvláštňuje svoje vášne, i ja som si myslel, že Monika je neobyčajná žena. Jej prítomnosť ma vždy znervózňovala. Je divné, keď človek zistí, že sa rozčuľoval iba preto, lebo bol preťažený veľkým šťastím. Ale nech je už ako chce, každý sa prekvapí, keď skonštatuje, že jeho zážitky sú v rozpore s predstavou, ktorú mal o svojich citoch. Môžem vám však povedať, že moja zlosť sa vlastne nikdy nelíšila od takzvaných prejavov lásky, pretože lásku často stotožňujeme s vrúcnym násilím. V nežnosti milencov nechýba surovosť. Cítil som závisť, ako keby Monika bola manželkou dakoho druhého, hoci bola slobodná a súložila len so mnou. Necítil som žiarlivosť, aby ste ma rozumeli, žiarliť sa dá len vtedy, keď máte dojem, že žijete so ženou, ktorá sa vás nezúčastňuje.

Ale Monika patrila iba mne, bol som prvý, ktorý uvoľňoval jej svaly. Láska je aj krásnou hrôzou. Zdá sa mi, že sme sa milovali, ako keby sme si overovali zraniteľnosť svojich koží. Práve vtedy som nikdy nevedel, či ju obdivujem, alebo nenávidím. Rozkoš ma premenila na bezvedomý strom. Táto ťažká blaženosť bola oddychom, ktorý ma unavil až na smrť, asi preto som necítil, že som smrteľný.