Pomocník

V starosvetskom oddelení dreveného vozňa, ktorý premával na trati azda už za balkánskych bitiek, a znútra bol obložený krásnym starým drevom, žltým, politúrovaným, sedel mäsiar Štefan Riečan a ešte dvaja muži. Vyšší, v zelenkastej uniforme finančnej stráže, pristúpil do oddelenia v neďalekých kúpeľoch, a ten druhý bol žandár. Obidvaja, ako sa mäsiarovi videlo, cestovali do služby, a keďže si vykali, onedlho sa dozvedel, že hlavný rešpicient sa volá Jurkovič a štábny strážmajster Pôbiš. Žandár, oblečený ešte v oceľovomodrej uniforme predvojnového četníctva, nastúpil do vlaku v okresnom meste zarovno s mäsiarom a od každého cestujúceho si vyžiadal osobné doklady. To bolo skôr, ešte za úplnej tmy, keď bola vlaková súprava osvetlená iba modrými nočnými svetlami. Štábny si svietil na doklady žabkou, vojenskou lampkou nemeckej výroby. Dynamo po každom stisnutí páčky zarapkalo, čo v ľuďoch nevyvolávalo veselosť, malá žiarovka sa prudko rozsvietila, ale vzápätí svetlo navidomoči slablo, takže mechanizmus svietidla musel žandár jednostaj prebúdzať pohybom mocného palca. Rapkanie žabky sa prenášalo z vozňa do vozňa, z jedného oddelenia do druhého, pričom bolo počuť buchot dverí a strohý rozhovor, až sa napokon predral sem, do posledného oddelenia, kde stíchol, akoby sa v tmavomodrom svetle a žltom lesku dreva náhle utopil. Onedlho nato sa vlak pohol a zamieril dolu na južné hranice.

Obidvaja chlapi boli statní; v čižmách a v hrubých plášťoch vyzerali, akoby nepoznali zľutovanie, hovorili polohlasne, peknou slovenčinou, ale tým strohým a znepokojujúco neosobným tónom, v ktorom by ste márne hľadali porozumenie a súcit.

Po chvíľke cesty si otvorili tabatierky, navzájom sa ponúkli cigaretou, nenáhlivo vyšli na chodbu, aby si pokojne pofajčili.

Riečan zacítil dym z kvalitného viržínskeho tabaku, ktorý kvitne prekrásnym ružovým kvetom, ako keď si z tela strhnete kožu. Taký tabak už dobré dva roky nefajčil. Aj jemu sa žiadalo ušúľať si cigaretu a poriadne si z nej potiahnuť, nemal však odvahu prihovoriť sa mužom.

Keď sa vrátili nazad na svoje miesta pri dverách, rozhovorili sa o pomeroch v Palánku. Viedla tade nová štátna hranica.

Mäsiar sedel pri okne. Do Palánku cestoval prvý raz. Žandára ani financa si netrúfal obťažovať otázkami, strach z uniformy mu to nedovolil. Bol radšej ticho, pozeral sa do okna, a čoraz väčšmi si želal, aby sa ho nebodaj sami na voľačo nespýtali. Včerajšie vybavovačky v okresnom meste, podriemkavanie na stanici strovili takmer všetku jeho energiu, v nevykúrenom vlaku premrzol, otupel, a vysilovala ho aj prítomnosť financa a žandára; financa vari väčšmi, lebo mu pripomínal, že sa blíži do nebezpečného pásma, na koniec republiky. Prešiel si dlaňou po zátylku a chytil sa za ucho: bol bezradný a vzrušený. Ľavú ruku si vopchal pod zadok, pravou si prešiel po vojenských rajtkách z kamgarnovej látky, a potom ňou mocne uchopil remeň na sťahovanie uzučkého okna.

Staručká lokomotíva s vysokým komínom často spomaľovala na nepevných koľajniciach narýchlo opravenej trate, pískala, lomozila, dychčala, oblaky pary a dymu, ktoré akoby bezradne strácala za sebou, svedčili o jej opotrebovanosti, no zato bola až dojemne starecky nádherná, samá meď, skrutka, nit, piest, valček, rúrka, píšťalka, koliesko: vznikla v ére kočiarov a pod kotlom kúrili drevom. Vliekla za sebou jasnozelené drevené vozne, jednu z prvých vlakových súprav, ktoré sa po rokoch pohli na prinavrátené územie republiky.

Riečan sa teraz sústredil iba na to, že cestuje do neznámeho mesta, kde sa azda úplne zvrtne jeho doterajší život, a usiloval sa vyčítať z krajiny za oknom, čo ho čaká.

Bolo včasné ráno, na poliach sa prevaľovala hmla, popri poľných cestách stála znivočená bojová technika: autá, delá, povozy, tanky; v hlbokých kráteroch po granátoch a mínach zarastených trávou sa zrkadlila dažďová voda, zdanlivo tmavosivá ako obloha.

Dolniaky boli jasnozelené a biele, trávnaté a zakvitnuté, a predsa sa mu videli nahé, pusté a stratené. Stačil mu pohľad na nevysekané kukuričnisko, ktorého gazda zmizol kdesi vo víre vojny, padol, alebo sa vysťahoval za hranice, a už v ňom celá južná nádhera vzbudzovala dojem trvalej beznádeje a častého vetra. Povestné bohatstvo južného kraja, o ktorom tak trochu sníva každý severan, tušil iba ak v rozľahlých poliach, sadoch, v ktorých najvýraznejšie žiarili ružové kvety marhulí, v mlynoch, sýpkach, stohoch a v múraných domoch s južansky priestrannými hospodárskymi dvormi.

Zrazu mu prišlo na um: Ďaleko je hora od šíreho poľa...

Po povestných čriedach koní, mulíc, somárov, mangalíc, dlhorohom dobytku, byvoloch, vozoch obťažkaných zbožím, tabakom, dyňami, kukuricou, cukrovou repou, vrecami múky, maku, slnečnicových semienok ani chýru. A to sa mu žiadalo vidieť, a nie polia plné hmly a trávy, ktorej prudká zeleň mu pripadala taká nádherná, priam neskutočná, že ju nevdojak vyčleňoval z krajiny, nie tmavé, dažďom spľasnuté stohy, ani tiché dediny, pri ktorých vlak postával, pusté cesty, vedľa ktorých stáli krivé telegrafické stĺpy, aké vídať iba popri lesných cestách do horární a tu na juhu, kde nevyrastie rovný ihličnatý strom. Teda toto je ten prebohatý kraj zo starej predprevratovej čítanky, za ktorým jednostaj žialila jeho svokra...?