Vyhľadávanie
Bystrík Šikula
PORUŠENIE INTIMITY
V pondelok ráno, keď som bol ešte v kabinete sám, zavolal som bratovi a priznal som sa mu, čo sa mi stalo. Začal som včera na vinobraní piť a fajčiť a prišiel som tam k úrazu. Tak a tak.
„Škoda,“ povedal mi, „ale všetci robíme sprostosti. Skúsiš to znova.“
„O to teraz nejde,“ ponáhľal som sa, kým nevojde do kabinetu Alena. „Ten doktor, čo mi to šil, ma poslal na röntgen lebky a za neurochirurgom...“
„Chceš Petrovo číslo,“ prečítal mi myšlienky. „Za nikým iným ani nechoď. Ten chlap je môj kamarát a v mnohom mi je zaviazaný. A potom, aj on si rád vytne. Zavoláš mu do roboty, na Kramáre. Hneď teraz mu zavolaj. Si tam?“
„Som.“
„Píš si...“
Neurochirurg Peter, s ktorým som sa zoznámil na brigáde u brata, pri Muráni, kde každé leto trávil s rodinou dovolenku, bol prekvapený, prečo mu volám.
Vyklopil som to.
„Vidím, že si ma chytil za slovo,“ smial sa do telefónu, „keď som ti povedal, aby si sa ozval, ak ma niekedy budeš potrebovať. Ale povedal som ti aj to, že by som bol radšej, keby si ma nikdy nepotreboval. A ja, reku, ma chceš pozvať na panáka,“ zľahčoval.
„Aj to bude,“ potil som sa so slúchadlom v ruke, „no ten doktor, čo ma šil, mi to zakázal.“
„Dobre urobil,“ prestal žartovať Peter. „Dáš tomu teraz nejaký čas pokoj. Mohlo by to byť nebezpečné. Poviem ti, čo máš spraviť.“
„Počúvam,“ spozornel som.
„V utorok ráno pôjdeš k obvodnému a povieš mu, aby ťa poslal na röntgen lebky. So snímkou prídeš na Kramáre. V utorok, najneskôr v stredu. Ale neprinesieš ju mne, lebo ja zajtra odchádzam na seminár mimo Bratislavy a tak dlho to nepočká. Pôjdeš za mojím kolegom. Vybavím to, keď sa vráti z operačky. Nadiktujem ti jeho meno a telefónne číslo. Si tam?“
„Som.“
„Píš si...“
Potom vošla do kabinetu Alena. Keď ma uvidela, tú kôpku nešťastia, čo sedela s flajstrom nad okom a monoklom pod ním v kresle pri konferenčnom stolíku, zalomila rukami a tak sa začala smiať, že zabiť ju bolo málo. Udobrila si ma cigaretou, prisadla si a ja som jej musel všetko porozprávať.
Bol som rád, keď zazvonilo na hodinu a šli sme učiť. Ja aj preto, aby som za katedrou prečkal svoje tri najťažšie dni. Toľko vraj trvá každá aféra a potom sa na všetko zabudne.
Krajina za oknami školy stmavla, jesenný vietor strhával zo stromov posledné listy a zrážal na obločné tabule dážď. Učil som vo svojej triede. Vysvetlil som žiakom novú látku a dal im samostatnú prácu. Písomne odpovedať na otázky dvoch cvičení s algoritmickou štruktúrou preberaného učiva.
Od začiatku hodiny som na sebe cítil pohľad očí, ktoré ma sledovali viac ako ostatné a nedali mi pokoj. Vstal som, zišiel z katedry a prechádzal sa po triede.
Keď som už zase vystúpil po schodoch prednáškovej miestnosti vedľa sklenej steny, prešiel som poza rad najvyššie položených lavíc a zastal za chrbtom dievčaťa, čo ma pozorovalo. Ranu na obočí som mal už zahojenú a stehy vybraté, jazvu zakrylo husté čierne obočie nad mojím ľavým očnicovým oblúkom. Zmizol aj monokel pod mojím okom. Čo také na mne videla? Dievča s tajomstvom v očiach a so svetlom v mene.
Pozeral som ponad jej plece. Nie do zošita, ktorý mala pred sebou, ale na ruku, v ktorej držala pero. Písala ľavou rukou, ukazovák pravej mieril na jednu z otázok. Mala na ňom jazvu na prostrednej hánke, na tom istom mieste ako ja. Ani ja som si nevedel odkrojiť chlieb pravou rukou. Aj ja som sa v detstve tak škaredo porezal.
Zhovárali sme sa o tom na konci školského roka, keď som ich v jeden slnečný deň zobral do Mestečka. Do ateliéru sochára Ivana a na zmrzlinu. Zišli sme tam pešky. Povedal som jej, že som iba polovičný ľavák, lebo niektoré veci robím aj pravou rukou. „Keby som ti chcel niečo napísať,“ usmial som sa na ňu, „tak len pravou.“
To sa stalo na hodine estetiky. Mal som v ten deň s nimi aj literatúru a tiež to bolo voľnejšie. Voľnejšie a úprimnejšie.
Rozprával som im, ako som kedysi dávno, na gymnáziu, miloval jedno dievča so zjazvenými prstami. Spadla v detstve na klzisku a mala ruku na ľade, keď jej niekto prešiel po tých prstoch korčuľou. Na gymnáziu ma doučovala matematiku a raz, keď mi niečo vysvetľovala, prasklo jej v rukách pravítko z plexiskla, čo šponovala a napínala v rukách od nervozity. Tak som jej svojimi pohľadmi, započúvaný len do jej hlasu, nie do toho, čo mi hovorila, šponoval nervy. V prázdnej triede to zaznelo, akoby niekto vystrelil z pištole. Zľakla sa a ja som jej začal bozkávať tie zjazvené prsty. Tak sa to medzi nami začalo.
V triede bolo ticho ako vždy, keď som im chcel povedať niečo dôležité, vážne. Dôležitejšie a vážnejšie než to, o čom sa písalo v učebniciach a rozprávalo pri výkladoch.
„Zlá skúsenosť tak ako každá skúsenosť je neprenosná,“ hovoril som. „Ale cudzia je pre nás iba dovtedy, kým sa v nej nepremietne aj náš príbeh. Vtedy sa stáva našou a my ňou zostávame poznačení ako jazvou, ktorá pribudla k tým ostatným, čo nosíme. Ani jedna nás nerobí v očiach iných ľudí škaredšími, ale krajšími, ak sa náš príbeh stane aj ich príbehom. Každá rana sa raz zahojí a zacelí. A hoci jazvu po nej často nevidieť, my o nej vieme. Tak ako vieme o krajine, v ktorej žijeme, o ľuďoch, medzi ktorými žijeme, o jazyku, ktorým sa rozprávajú. O príbehoch, čo sa odohrávajú na zemi, po ktorej chodíme, a čo nezomierajú s nečistými vecami.“
Dievča s tajomstvom v očiach a so svetlom v mene zdvihlo zrak od riadkov, čo si zapisovalo do zošita, a pozrelo na mňa. Z diaľky, z ktorej začulo môj hlas.
Bola tak blízko a na líci mala riasu. Zdvihol som ľavú ruku, akoby som jej ju chcel odtiaľ zotrieť, no ruka mi zmeravela na polceste a zastavila sa v čase.
Vzťah žiačky k triednemu učiteľovi: tajomný.
Vzťah triedneho učiteľa k žiačke: záhadný.
Úryvok z románu, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Regent
