Posadnutosť

Da Capo al Fine

 
     Leteli sme bez prestávky už druhý deň. Prieskumníci. Za nami leteli ostatní. Priatelia, ktorých sme milovali. Osiris, Isis, Hathor, Shu, Thoth, Maat, Nut, Ptah... V ušiach sme počuli slová, ktoré povedali na rozlúčku. Cítili sme ich dotyky. Ich tiché rozhovory...
     A vtedy sa to stalo. Spoza horizontu sa vynorilo svetlo. Ružová žiara. Nový život. Spev vtákov. Vôňa mora. Z hladiny šíreho oceánu vystúpili prvé slnečné lúče.
     Leteli sme k slnku. Do našich tiel sa vrátila sila. V diaľke nás čakala krajina, ktorú sme hľadali. Nad hladinou pestrofarebných rýb krúžili nebojácne vtáky. Prieskumníci. Za nami leteli ostatní...
     Milujem slnko. Milujem Re. Stúpam stále vyššie a vyššie. Stúpam k purpurovej guli. Som posadnutý túžbou dotknúť sa ho. Keď sa pozriem dolu, pod sebou vidím malé biele pierko. Hojdá sa v jemnom vánku. Neviem pochopiť, ako sa dostalo do takej výšky.
     Prižmúril som oči, aby som tú žiaru vydržal. Videl som muža, ktorý kráča po púšti. Purpurové slnko sa približovalo k horizontu. Muž bol skoro nahý. Okolo bedier mal uviazaný kus látky. Spýtal som sa ho: „Prečo máš rád púšť? Prečo stále rozprávaš o mori? O mongolskej puste?“
     Muž sa otočil. Prekvapene si ma premeral. Akoby uvažoval, či má odpovedať. Nakoniec pomaly povedal: „Fascinuje ma nekonečno.“
     „Čo ťa na ňom fascinuje?“
     Muž sa jemne usmial a po chvíli ticho dodal: „Fascinuje ma OOOMMMMMMM...“
     Roztiahol ruky a pomaly sa rozbehol po horúcom piesku. Zdalo sa, že o chvíľu vzlietne. Nad jeho hlavou sa v jemnom vánku hojdalo biele pierko.