Posledná vec

 

DVADSAŤPÄŤ PALÍC

 

     Dva razy do týždňa prikázali tučnému Salovi predviesť v dvojstupe previnilcov na raport k dolnej strážnici pri hlavnom vchode.

     V zadných miestnostiach bolo väzenie, v predných bývali gardisti, strážiaci pri vchode do tábora.

     Napriek tomu, že sa Salo zúfalo usiloval zohnať zopár previnilcov na vopred určený raport, prišiel na strážnicu sám, samotný a bezradný. Ak teraz natrafí na Sochora, je koniec. Nielenže nebude dozorcom na baraku, ale ho s radosťou zadelí do najsvinskejšej práce a postará sa o to, aby sa jeho meno zjavilo na listine, keď budú zas dávať dokopy desaťvagónový transport do Osvienčima.

     Keď sa vo dverách zjavil gardista, postavil sa do pozoru a hrdlo sa mu zovrelo, len čo si uvedomil, že je to Sochor. Mal by hlásiť. pán veliteľ, hlásim to a ono a ešte raz hlásim, a napokon hlásim počet nastúpených na raport toľko a toľko, spamäti by to aj vo sne odrapotal, ale teraz mu všetky slová ostali trčať v pažeráku.

     – Čo je, Salo? – spýtal sa udivený Sochor a jeho sladký hlas neveštil nič, čo Salo neočakával. Obzeral sa, pátral dookola a pokračoval: – Alebo si nemáme čo povedať? Ako je to?

     – Hlásim príchod, – zachrčal Salo konečne, hoci to bolo hlúpe teraz povedať; bol rád, že sa mu hlas vrátil.

     – Sám?

     Má sám nad sebou vysloviť ortieľ smrti, radšej sa urobí nemý. Vedel, že so Sochorom nie sú žarty; teraz je beztak všetko posraným navrch a jeho život nestojí za fajku dohánu. Zajtra sa nájde o piatej ráno v kameňolome. Spánombohom.

     – Ako je to, že si tu sám, Salo?

     – Čo ja viem, pán veliteľ, – udobroval si ho Salo, – nech ma porazí tu na mieste, ak viem, ako sa to stalo, že nik nič nevyviedol.

     Gardista v službe zúril.

     – Všetci sa zrazu stali anjelmi, čo? Všetci sú neviniatka. Aj ty si neviniatko.

     Salo bol krutý a každý v tábore vedel, že vďaka tomu ho určili za dozorcu v barakoch. Za poskytnutú dôveru mal dodávať na hlavnú strážnicu ľudí, kde ich bičovali, zatvárali a potom aj ženy priväzovali na deň a noc ku kolu hanby.

     – Nepovedal som, že je niekto neviniatko, pán dozorca, – začal sa Salo spamätávať z úľaku, – no dnes je taký deň, že nemám koho potrestať.

     – Vravím, všetci ste nevinní; a my sme potom nič inšie iba prasce, že vás nevinných tu držíme za ostnatým drôtom.

     – Pán dozorca, hlásim, že je dnes taký výnimočný deň. Zato ich môžbyť už zajtra privediem toľko, že pôjdu v osemstupe, – sľuboval Salo.

     – A dnes? Dnes sú všetci nevinní. Celý tábor od prvého po tretí objekt, prejde ho človek krížom-krážom, samí nevinne ukrižovaní Ježišovia a samé nepoškvrnené Panenky Márie, – zbiehala sa pena Sochorovi v ústach.

     – Pravdaže ich je plno, čo by trest zasluhovali aj dnes, pán dozorca, len chytiť sa nedali. Tí sú vám zo dňa na deň prefíkanejší.

     Gardista Sochor zamával Salovi pred nosom gumeným obuškom.

     – Tie tvoje svinské očká sú slepé, Salo, to ti ja hovorím. Myslím, že veliteľovi tábora navrhnem, aby ťa vymenil.

     Salo by bol najradšej padol na kolená, nebyť veľkého bachora, čo mu sťažoval ešte aj obyčajnú chôdzu.

     – Pán dozorca, prosím o odpustenie, – povedal pokorne, ako len vedel.

     – Dobre, – zamyslel sa Sochor. – Dávam ti polhodiny času. Ale neukáž sa mi na oči s takými bájkami, ako že si nikoho nemohol nájsť na potrestanie.

     O polhodiny viedol Salo troch chlapov k dolnej strážnici a hlásil, že sú nastúpení na raport. Sochor si ich poprezeral po jednom a zaboril napokon pohľad do posledného.

     – Čo je s tým?

     – Našiel som ho počas zamestnania na ubikácii v baraku číslo štyri, – hlásil Salo.

     – Dobre, – povedal gardista zmierlivo, – dáme mu, dáme mu, Salo, koľko mu dáme?

     – Tri.

     – Dobre. Tri. Pretože je z tvojho baraku. Nech tam vedia, že si im na osoh.

     Ale ten, čo sa mal po raporte hlásiť na strážnici, aby dostal tri údery gumeným obuškom, vytiahol z vrecka akýsi lístok a bez slova ho podal Sochorovi.

     Ten sa rozkatil.

     – Hovädo si, Salo. Ten má voľné popoludnie, pretože štyri nedele za sebou rúbal drevo na strážnici.

     – To môže byť podfuk, pán dozorca.

     – To nie je podfuk, Salo. Ešte si vari poznám svoj podpis. Čo je s tými tuná, – obrátil sa Sochor k dvom mladíkom.

     – Tých dvoch, – chvastal sa Salo, – prichytil som pri potoku.

     – Je zakázané ísť k potoku, – zahrmel gardista na staršieho.

     – Áno, pán dozorca, – odpovedal obvinený poslušne. – To máme nalepené na dverách v baraku.

     – A vy dvaja ste napriek tomu boli pri potoku.

     – Áno, pán dozorca, – priznával obvinený s potláčanou radosťou, že sa podarilo, čo sa podariť malo a vyzývavo pozrel na Sala, keď doložil: – Pán veliteľ nás ta poslal.

     – Pán veliteľ vás poslal na prechádzku k potoku? – sfialovel Salo až strach.

     – Pán veliteľ nás poslal po vodu.

     Teraz sa rozvrieskal Sochor.

     – Pán veliteľ nepotrebuje vodu z potoka.

     – Pán veliteľ, – rozvážne vravel obvinený, – potrebuje vodu z potoka pre pani veliteľovú, lebo ona sa umýva v potočnej vode.

     Gardista odhadol, že ho zaskočili a bezmocne šermoval obuškom, sypal na nastúpených oheň a síru, a bol hotový roztrhať Sala v zuboch na márne kúsky, keď potom ostatných prepustil.

     – Ty s tvojimi prasačími očkami ma chceš doviesť do nešťastia? Ty sa nevieš opýtať, na čí rozkaz ľudia idú k potoku?

     Oddýchol si, oblizol si vysušené pery a vecne sa opýtal Sala:

     – Koľko?

     Salovi sa koža na tvári začala scvrkávať ako priškvarená. Malé oči mu úplne zmizli.

     – Mám sám sebe určiť? – zaváhal.

     – Prečo nie? Svoju vlastnú vinu môžeš oveľa lepšie odhadnúť než vinu iných, ktorým nevidíš do duše. Koľko?

     – Päť, – povedal Salo, lebo sa nechcel ukázať zbabelým.

     Gardista bez vzrušenia zavolal k strážnici.

     – Salovi päť palíc.

     Keď Salo opäť vyšiel zo strážnice, tiekli mu slzy po lícach. Zapínal si opasok, Sochor ho vyzval, aby sa odhlásil v pozore, ako sa patrí.

     – Pán dozorca, hlásim trest odpykaný, – povedal zlomeným hlasom a chcel sa pobrať stadeto hocikam, kde by nerušene mohol skučať ako pes, ktorého nemilosrdne zmlátili.

     Avšak Sochor ho neľutoval. Gumeným obuškom sa zaprel Salovi do poddajného brucha a vrtel ním hrozivo, ani čo by sa chcel prevŕtať až k chrbtovej kosti.

     – Dávam ti teda ešte raz polhodiny. Aby sme sa rozumeli: ak nedovedieš vinovatého chlapa, sám si to odnesieš. Však vieš, čo ťa čaká. Plná dávka, Salo. Myslím, že je to výsmech nášho nového režimu, postaviť sa pred nás a bezstarostne hlásiť, že veru spomedzi tisícov zaistených ani jeden nič nespáchal. To je provokácia. A za provokáciu je koľko palíc?

     – Dvadsaťpäť, pán dozorca, – vystrel sa Salo namáhavo do pozoru a bol rád, že sa Sochor oň viac nestaral. Svoj prvý úmysel, zvinúť sa niekde v baraku do klbka a nepozorovane si oblizovať rany, musel nechať padnúť. Za tých pár minút, čo mu ostáva do ďalšieho raportu, nestačí ani len obehnúť ubikácie jedného objektu. Okrem toho bude musieť byť obozretnejší pri zisťovaní vinníkov, aby sa nezosmiešnil ako s tými od potoka. Najpohodlnejšie by, pravda, bolo prichytiť niekoho pri krádeži alebo pri nedovolenom opustení pracovného miesta, to je tiež najmenej desať palíc, nehovoriac o ruvačke, čo by mu hneď umožnilo doviesť najmenej dvoch páchateľov; ale takto, čo si počneš s touto skurvenou rasou, keď nekradne, nezbíja, hašterí sa dosť, ale nepustí sa zaboha do ruvačky, aby naozaj tiekla krv a ešte aj bitku prijímajú psovsky pokorne, že ich pomaly nebude čím pobúriť k činom, čo sú v tábore prísne zakázané.

     Ako prechádzal z druhého na tretí objekt tam, kde stála strážna búdka, vo dne poväčšine opustená, pristavil ho mladík, ktorého nikdy predtým nevidel. Usmieval sa na plné ústa, bol nádherne urastený a pohyboval sa pružne ani šelma. Ešte aj cez hrubé šaty bolo poznať, ako sa mu vlnia mohutné svaly.

     – Veď vy naozaj plačete, – povedal neznámy a podľa toho usúdil Salo, že to musí byť celkom nový v tábore, keď s ním cíti. Neznámy rozprával, že je tu od včera a prišiel dobrovoľne, pretože sem pred vyše polrokom odvliekli jeho otca. Má čosi so srdcom, volá sa Brunner.

     Keď sa mu Salo zveril, čo ho očakáva, ak onedlho neprivedie dakoho na raport, ukázal mu Brunner zdravé zuby.

     – To je maličkosť, verte mi. Nemusíte nikoho zháňať, odveďte mňa.

     – Teba poslal Boh, – jachtal Salo, keď ho odvádzal. – Ale keď im poviem, tento tu sa dobrovoľne prihlásil, hoci nič nevyviedol, odpykám to zase len ja.

     – Niečo si už vymyslíme, – chlácholil ho Brunner.

     Sochor ich nechal dosť dlho čakať, a keď sa konečne ukázal v čiernej uniforme a vysokých čižmách, rátal s tým, že už výzorom naženie hrôzu. Brunner stál rozkročený, ako kto je pripravený na bitku, ruky skrížené za chrbtom, husté čierne vlasy proti svetlu modrasto svietili.

     – Ako sa voláš? – zahrmel gardista, aby ho zastrašil.

     – Brunner.

     – A ty nevieš stáť po vojensky?

     – Nebol som vojak, – poúčal ho Brunner ochotne. – Židia teraz nesmú byť vojakmi.

     – Čo je s ním? – opýtal sa Sala. – Hlásiť.

     – Pán dozorca, hlásim, Brunner nepozdravil strážnu búdku, keď popri nej prešiel. Videl som na vlastné oči.

     – Ako sa voláš? – zreval mu rovno do tváre po druhý raz.

     – Brunner.

     – Salo vraví, že si pri strážnej búdke nepozdravil.

     – To je pravda, pán dozorca, – prisvedčil Brunner. – Nepozdravil som. Búdka bola totiž prázdna.

     – Ty sa teda ponosuješ, že stráže v tábore nekonajú svoju povinnosť. Je tak?

     – Búdka bola prázdna, – opakoval Brunner.

     – Búdka bola prázdna, to nemá nič spoločného s tým, že ty si nepozdravil.

     – Nebolo koho, – zdvihol Brunner obe plecia.

     – Ako by nie. Strážna búdka tam stojí nepohnute celý čas. Tú si mal pozdraviť. Je nariadené zdraviť aj prázdnu búdku. Bolo to v dennom rozkaze. Nepočul si o tom nič?

     – Počul, pán dozorca. Len čo som vkročil do tábora. Vlastne keď sme prechodili okolo strážnej búdky na druhom objekte. Všetci snímali klobúky a čiapky na pozdrav. Ale v búdke nebolo živej duše. Náročky som do nej nazrel.

     – Ostatní zdravili, a ty nie, – zabodol doň pohľad.

     Brunner ho zachytil, zdržal a potom ho bez stopy vášne vrátil nazad.

     – Ostatní zdravili, – uisťoval ho Brunner. – Niektorí dokonca nahlas zvolali čosi ako dobrý deň alebo dobrý večer. Bolo to smiešne.

     – Ty si nepozdravil včera a nepozdravil si ani dnes.

     – Tak je.

     – To je všetko, čo uvádzaš na svoju obranu? – zľadovatel Sochorov hlas.

     – Ja nemôžem zdraviť prázdnu búdku, pán dozorca, – ostával Brunner zanovito na svojom.

     – Prečo nie? Ruky máš zdravé. Zdvihnúť ich vládzeš.

     – Mne to nedá. Čosi vnútri mi zabraňuje robiť zo seba opicu. Alebo idiota. Alebo oboje. Ja nemôžem pán dozorca.

     – Ty nemôžeš, – pokyvkával Sochor hlavou. – A ja ťa naučím. Salo, koľko navrhuješ?

     Salo bol v pomykove. Človeku, čo sa mu dobrovoľne prihlásil, aby ho vytiahol z kaše, napariť bez mrknutia oka dvadsaťpäť palíc, to zrazu nemohol. Šklbala ho bázeň, že by sa mohla otvoriť zem a pohltiť ho alebo čosi podobné, tak nevysvetliteľne bol presvedčený, že na strane toho Brunnera je celá príroda, ktorá by sa strašne pomstila.

     – Všetci sú tej mienky, že je Salo sviňa, – vysvetľoval Sochor nič netušiacemu Brunnerovi. – Ale ja ti vravím, že on je nie mrcha človek. Hneď sa o tom presvedčíš.

     – Päť, – povedal Salo nepresvedčivo, keď sa už viac rozhodnutie nedalo odsunúť. – Päť palíc, pán dozorca, pretože je nový.

     – Dobre, – súhlasil konečne Sochor, – päť tvojich palíc a k tomu dvadsať, za čo môže mne ďakovať. Dokopy plná dávka. Dobre?

     Salo sa zachvel, keď si na to pomyslel. Mal iba jediný podobný prípad, a vtedy striekala krv a nakoniec chlapec zomrel. Volal sa Frank či Frankel. Jeho mať sa potom načisto pomiatla a celé dni sedela učupená v baraku číslo sedem. Na ten barak nerád myslí. Potom ju, chvalabohu, dali do transportu.

     – Dvadsaťpäť palíc trestancovi Brunnerovi, – zvolal gardista k strážnici. Niekoľko zvedavých hláv sa zjavilo v okne. To je udalosť. Dvadsaťpäť palíc sa nevidí tak hneď. Brunner sa nehýbal z miesta.

     – Nejdem, – povedal ospravedlňujúc sa, – ešte si vari mám ísť aj po ne. Dvadsaťpäť palíc, dobre. Nech ma bijú tu, pán dozorca. To nie je chlieb, aby som si ho šiel fasovať.

     – Bite ho tu vonku pri plote, – rozhodol Sochor a sadol si na kamenný schod ako na pozorovateľňu. Potom si zapálil cigaretu napriek tomu, že bol v službe.

     Ten, čo mal biť, žďuchol ešte Brunnera z dobrej vôle obuš­kom do žalúdka, aby sa zohol. Vtedy dopadla naň Brunnerova päsť ako kladivo a omráčila ho.

     – Rozkaz znel, – bránil sa Brunner pred Sochorom, – že dostanem dvadsaťpäť na zadok, ale ani raz nie do žalúdka. On sa nedržal vášho rozkazu. Je tak, pán dozorca?

     Sochor mu dal za pravdu a poveril iného gardistu, aby bil.

     Všetko šlo veľmi rýchle, hladko a bez kriku. Brunnera nik nedržal, nedovolil to. Aj nohavice si sám spustil. Povedal, že keď on sľúbi nepohnúť sa, tak sa nepohne. Kľakol si, opierajúc sa dlaňami o zem a hlavu držal vzpriamenú, akoby na plote chcel čosi vidieť. Údery boli strašné, poznať bolo na tom, čo bil. Padali rovnomerne a vždy, keď gumený obušok narazil na holé telo, bolo počuť slabé písknutie. V tom obušku hniezdilo kdesi malé preľaknuté vtáča. Po štrnástom údere vystrekla cez rozodratú kožu tmavočervená krv a každý ďalší úder ju rozmazával Brunnerovi po chrbte. Keď sa ukázalo odkryté mäso, ktoré sa ničím neodlišovalo od mäsa u mäsiara, Salo sa odvrátil. Prišlo mu zle ako vtedy pri tom Frankovi či Franklovi, čo ho takisto doriadili. Dvadsaťpäť palíc, to je horšie ako pohár potkanieho jedu.

     Pri dvadsiatom údere, to už kat strnul, čo už tak vyčerpal svoje sily, sa Brunnerovi prelomil chrbát, kolená sa pošmykli a padol na tvár. Keď ho zdvíhali, povedal:– Je to veľa.

     Potom so skrivenou tvárou prijímal každý ďalší úder, prehýbal sa v drieku ako príliš zaťažený most. Napäté a doráňané telo pukalo a otváralo sa miestami až do kosti.

     Keď bolo po všetkom, vstal, natiahol si nohavice, napravil košeľu, zapäl kabát, zaboril prsty do čiernych vlasov, čo už nesvietili modrasto, ale si hnali poslušne, ani čo by ich cepovali po jednom, zdvihol hlavu a opýtal sa, či môže odísť, stáli všetci gardisti pri strážnici v meravom pozore pred chlapom v civilnom uhladenom obleku. Ten podišiel k Brunnerovi a spýtal sa ho: – Koľko si dostal?

     – Neviem. Nerátal som.

     – Vieš, kto som?

     – Do toho ma nič.

     – Odpoveď je trúfalá, ale správna. Ja som veliteľ tábora.

     Toto oznámenie malo očividne Brunnera priviesť k rozumu, toľko ešte vyrozumel, a hoci si uvedomil, aké je nezmyselné, čo sa chystal odvetiť, nezdržal sa srkol: – Dobre. Ja som Brunner.

     Veliteľ ho vyzval, aby šiel s ním a Brunner sa aj odlepil z miesta, keď mdloba v ňom začala studeno rásť zdola ako kvapeľ  tak po kvapkách, lenže oveľa rýchlejšie, a po prvom kroku sa zvalil a svet sa nad ním zatvoril odvšadiaľ a nehlučne. Keď opäť prišiel k sebe, nechápal spočiatku, že sa medzičasom nič nezmenilo. Veliteľ tábora stál trpezlivo nad ním a vyčkával bez vzrušenia ako na niekoho, kto si bol len odskočil vybaviť krátku súkromnú záležitosť, do ktorej ho nič nie je.

     – Ideme, – povedal veliteľ a poberal sa pomalým krokom stadeto.

     – Áno, pán veliteľ, – sľuboval Brunner na zemi, pokúšajúc sa všemožne pozbierať to rozcepené telo, čo sa síce hlásilo k nemu, aj keď odmietlo poslúchať ho.

     Podľa akéhosi nepísaného zákona, ktorý si bol istotne vymyslel ako mnohé iné nevysvetliteľné veci, vyzval veliteľ Brunnera, aby nezaostával a kráčal zarovno s ním.

     – Nemám to rád, keď ma niekto predbieha, – doložil s úsme­vom, – lenže ešte menej, keď sa mi dakto moce za chrbtom. Máš síce držať odstup, ale po mojom boku.

     Netrvalo dlho a celý tábor zvedel, že akýsi nový ovalil dozorcu päsťou, že za to dostal dvadsaťpäť, a že je už dlhší čas u veliteľa, čo by mohlo znamenať, že si naň vymýšľa celkom nový druh trestu, taký, aby celý tábor omráčil. V dielni na papierové vrecia predpovedali starci nedobrý koniec a za šijacími strojmi triasli sa už ženy pred následkami, ktoré sa istotne neobmedzia na dajakého Brunnera. Boli naučení zaujímať sa o jedinca iba preto, že jeho priestupok prinášal nešťastie na celý tábor. Podchvíľou si našiel niekto zámienku vojsť do skladišťa alebo čo len prejsť popri ňom a zhliadnuť Brunnerovho otca, ktorého tábor dobre poznal. Ešte aj dozorca v skladišti zatiahol starého Brunnera medzi vrecia cementu a začal sa ho vypytovať na syna, keď bol Brunner odmietol ponúkanú cigaretu, ponosujúc sa na slabé srdce.

     – Je to naozaj váš syn, čo dostal plnú dávku? – zaujímalo dozorcu, inak murára z povolania, čo sa dal najať do tábora len cez zimu, keď nebolo zárobku.

     – Nezaškodí mu, keď dostal, – povedal starý Brunner.

     Dozorca by sa bol ochotne pustil aj do dlhšieho rozhovoru, ale sa strachoval, že by sa o tom nejako dozvedel veliteľ  tábora. Ten nemal gardistov v láske, preháňal ich, kde len mohol, zdôrazňoval svoju odlišnosť, ukazoval sa najradšej v civile a pri každej príležitosti dával najavo, že nepatrí k tej čvarge, ako sa o svojich dozorcoch vyjadroval. Mal aj inak vyberané spôsoby, staval svoje vzdelanie na obdiv pred nastúpenými pravotármi a profesormi, keď ich ráno zadeľoval do roboty v kameňolome.

     – Každý z nás je zajatec, – vravieval významne, – a najslobodnejší je ten, čo nemá nijakú moc.

     Nešlo mu o to, vzbudiť súcit, podujímal sa skôr presvedčiť svojich zajatcov, že je im vlastne dobre, pretože sú pozbavení možnosti rozhodovať o sebe a o druhých. Očarovala ho predstava, že je vládcom a neúnavne sa zasadzoval, aby jeho tábor zasahovali deportácie čo najmenej, pretože mu hrozili pokaziť jeho dielo. S pýchou ukazoval obrovské dielne, vlastné poľnohospodárstvo a poukazoval na to, že ešte aj osemdesiatroční prinášajú úžitok. V jeho ríši sa nemrhalo pracovnou silou. Nezastieral, že by bol radšej, keby tu nebolo toho ostnatého drôtu a dozorcov s gumenými obuškami a tí ľudia by pod jeho vedením vytvorili akosi dobrovoľne taký malý nezávislý štátik, v ktorom by on kraľoval. S netajenou clivotou myslel na deň, keď bude po vojne a bude aj po všetkom, každý si pôjde svojou cestou a z celého tohto tábora urobia sídlisko pre darmožráčov alebo skladištia.

     Hladkal si svoju krásne vyholenú tvár, keď zastal zoči-voči Brunnerovi, mĺkvotou sa usiloval pokoriť jeho odbojný postoj a spurné oči, také tmavé, že v nich bolo možno zablúdiť. Podarilo sa mu za krátky čas vzbudiť  Brunnerov obdiv, no on žiadal viac. Chcel, aby bol uctievaný.

     – Tak si si predstavoval stretnutie s veliteľom tábora? – spýtal sa nenútene.

     – Nie, – povedal Brunner. – Nazdával som sa, že mu pri prvom stretnutí nebodaj skočím na gágor.

     – To ťa ctí, – pochválil ho veliteľ. – Mám oko pre ozajstných chlapov. Ty tu nesedíš náhodou. Nie každý, koho Salo privedie na dereš, je mojím hosťom v tomto kresle. Odhliadnuc od všetkého, bol by som od teba očakával, že sa budeš mať pred Salom na pozore. Veď ten smrdí na sto honov proti vetru.

     – Salo ma netĺkol, – podotkol Brunner.

     – Čo si vyviedol?

     – To je jedno. Nepozdravil som prázdnu strážnu búdku. Odo dneška ju budem pozdravovať. Aj sa jej ešte hlboko pokloním, ak to rozkážete.

     – Tvoja hrdosť ti nedá.

     – Prečo by som sa mal hanbiť za vaše rozkazy? – povedal premýšľavo Brunner.

     – Čo by si robil na mojom mieste? – chcel vedieť veliteľ.

     – Odviazal by som najsamprv tú ženu od toho stĺpa pred kuchyňou.

     – Prečo?

     – Toto nie je storočie stĺpov hanby a lámania tiel na kolesách, povedal som si.

     – Brunner, celá tvoja chyba je, že si hlúpy. Každé storočie je také ako predchádzajúce a to zase presne také ako desať storočí pred ním. My nejdeme dopredu, my sa krútime dokola. Dokola a dokolečka dokola. Ľudojedi a derviši tak tancovali a my tak tancujeme dodnes. Ten pohyb má ľudstvo vo svojom krvnom obehu, vravím ti. Vraciame sa vždy na staré miesto, starší o kolo a možno aj ukonanejší. Ty si nepriniesol zhola nič dvadsiatemu storočiu, na ktoré si taký pyšný, nič, čo by tu nebolo už predtým. Dávno pred Ježišom. Aj ten už bol ďalej, než si ty. Pokiaľ viem, neprejavoval chuť skákať niekomu na gágor. A toho mali celkom v inakšej paráde. Čo teda máš proti stĺpom hanby? Z počutia viem, že ľudské telá nielenže lámu, ešte ich aj zaživa škvaria v rozpálených peciach, kŕmia ich vlastnými výkalmi, alebo ich odvážajú pochovať k veľkej jame a na tej istej ceste ich pomaly podusia plynom z výfuku áut, v ktorých tí úbožiaci sedia, takže by sa dalo povedať, že účel cesty je zároveň jej príčinou. Nie si natoľko zadubený, aby si nepochopil, že žena priviazaná k nejakému stĺpu pred kuchyňou je môj protest proti takémuto storočiu, ktoré by som nazval posratým, keby som nebol vzdelanec.

     Odmlčal sa zamyslene, ako keby niečo vymýšľal.

     – To je daň, Brunner, – doložil napokon veľmi vážne. – Od všetkého sa platí daň a všade na svete. Nemám bohvieaké potešenie, keď niekoho palicujú, jednako som to neraz prikázal. Platím tú daň, aby som mohol nerušene konať veľké dielo.

     – Komu odvádzate tú daň, pán veliteľ? – osmelil sa Brunner vstať.

     – Čo ja viem komu? Oddeleniu na ministerstve vnútra, pudom, molochovi, čo žiada krv. Predstav si, že žijeme v rozprávke. V jaskyni za mestom sídli sedemhlavý drak a žiada si každý deň jednu pannu a koniec. Nikdy sa nedozvieme, čo by sa stalo, keby mešťania odmietli odovzdať svoje panenské dcéry, pretože na tú myšlienku ani len neprišli. Daň je taká vec, že sa rozumove nedá pochopiť. Platíš ju na udržiavanie tých, čo ťa za neplatenie majú potrestať. Daň je ľudská odpoveď Stvoriteľovi, čo vymyslel život, aby sme pekne zaň platili umieraním.

     – Áno, pán veliteľ, – prisvedčil Brunner nepresvedčivo.

     – Nie áno, – namietol veliteľ priateľsky. – Dostaneš gumený obušok a vysolíš Salovi dvadsaťpäť, aby spravodlivosti bolo učinené zadosť.

     – Nie, – vzoprel sa Brunner. – Nepotrebujem platiť nijakú daň, pán veliteľ. Ja ju vlastne ani platiť nemôžem. Ja som daň.

     Veliteľovi sa tak zapáčilo, čo počul, že si to niekoľko ráz opakoval pre seba a zaumienil si, že sa mu odmení.

     – Brunner, topiaci sa nevidí breh. Ja stojím tak vysoko na suchu, že obsiahnem pohľadom celé to more, čo bičuje a trhá, a kmáše, a ide vás všetkých pochovať v hlbinách.

     – Že sa niekto topí, to nie je nič nového, – povedal Brunner, – a ani to nie, že sa z brehu naň dakto pozerá. Ale vy žiadate, pán veliteľ, od topiacich sa, aby zdravili prázdne búdky.

     – Brunner – hovoríš, ako kto si nedovidí ďalej od nosa.

     – Hovorím, ako kto dostal dvadsaťpäť palíc gumeným obuškom.

     – Dostávať bitku je vlastne pohodlnejšie, ako ju nadeľovať, – zašeptal mu veliteľ, ako keby mu prezrádzal tajomstvo, do ktorého ho zasväcoval.

     Potom ho vymenoval za veliteľa štvrtého objektu tábora s okamžitou platnosťou.

     Na ceste do svojej kancelárie, kde ho očakával gavalec, stôl a telefón, premýšľal Brunner o smiešnosti akejsi okamžitej platnosti, lebo čo ako sa namáhal, nepodarilo sa mu pochytiť za celý ten čas okamžitosť chvíle ani citom ani rozumom a platnosť bolo preň cudzie slovo, s ktorým si nevedel nijako dať rady, hoci v ňom vzbudzovalo tiesnivú úctu, ako pôsobia hebrejské či latinské slová pri bohoslužbách na veriacich čo im nerozumeli.

     Ale netrvalo dlho a Brunner sa naučil rozumieť reči všetkých modlitieb. Veliteľ tábora, keď si bol s ním pobesedoval ako zvyčajne pri obchôdzke, predložil mu listinu s menoslovom.

     – Potrebujem stoosemdesiat ľudí pre transport do Poľska, – povedal. – Označ tých, čo navrhuješ.

     – Nemôžem, – vydesil sa Brunner.

     – Ako by si nemohol, – povzbudzoval ho veliteľ. – Tužku máš v inventári. Mne stačí, keď to bude tužkou. Len taký háčik pri mene, to je všetko.

     Brunner preletel pohľadom menoslov. Stoosemdesiat ľudí. – Stoosemdesiat ľudí, – povedal nahlas.

     – Veď zas nejdeme brať všetkých z tvojho objektu, – vysvetľoval veliteľ. – Ale dobrú polovicu musíš dať, pretože tu býva najviac starých a práceneschopných. Myslel som si, že tých ľahšie oželieme.

     Brunner sa bránil, zdráhal sa prevziať listinu, odmietal urobiť čo len jeden háčik, prosil, aby ho veliteľ pozbavil miesta, ak by to šlo, najradšej s okamžitou platnosťou, bol si však už vopred istý, že veliteľ jeho žiadosti nevyhovie, pretože s ním dobre vychodil a mal ho svojím spôsobom rád, a tak mu nakoniec neostávalo iné, ako postaviť sa do pozoru, keď  bol veliteľ nevyčítavo poukázal na to, že to patrí k jeho povinnostiam a tie predsa prevzal na seba s mnohými právami, čo mu poskytovalo jeho postavenie.

     – Máš právo voľne sa pohybovať, – doložil veliteľ. – Máš právo opustiť objekt, a dokonca na krátky čas aj tábor. Máš právo brániť záujmy svojich ľudí, navrhovať oslobodenie od ťažkej práce a máš veľa iných práv. Ale nemáš právo uniknúť svojej povinnosti.

     Páčilo sa mu, ako to povedal, pozdravil ledabolo a zanechal Brunnera s mátožne bielou listinou, na ktorej stáli nehybne čierne písmená a netušili, čo ich čaká. Ešte si ani dobre nestihol zrovnať myšlienky a predstaviť si ženu či muža, ktorého meno čítal, už vedel celý objekt, koho určil na odtransportovanie a koho nie. Do večera presedel Brunner vo svojej izbe sám o hlade, hoci inokedy vsúkal do seba veľké kusy slaniny a pol chleba. Sám sa pristihol pri tom, že chcel nasilu vystaviť svoje telo veľkej trýzni, keď sa ho už nemohol zbaviť, ako si to podchvíľou vrúcne želal. Keď sa zotmelo, zažiadalo sa mu pohybu, a vyhýbajúc sa obyvateľom svojho objektu, prechodil dlhými vláčivými krokmi pozdĺž kľukatej ohrady z ostnatého drôtu ako taký zememerač z inej hviezdy, upútaný zvláštnosťou pozemskej slobody, ktorá sa síce dvíha do neba, ibaže celkom do zeme nedosahuje. Začína sa, podľa výšky ohrady súdiac, dva a pol metra nad ňou. V tejto súvislosti chápavý, ako sa znezrady stával, preskočili mu myšlienky na vyššiu matematiku, zadržal dlho dych, keď ho chodník viedol kolo žumpy plnej výkalov, nejakým náhlym vnuknutím začínal rozumieť dokonca sférickej trigonometrii, alebo to aspoň veril, práve keď mu neočakávane zastala krysa cestu a nevystúpila sa mu, obišiel ju vo veľkom oblúku, ale nezrýchlil krok, pretože sa zdráhal vylúčiť ešte aj ten zápach, tak sa mu žiadalo nechať sa prestúpiť všetkým, čo ho obklopovalo, aby jeho myšlienky ostali človečie a vecné. Voľakde, na čomsi stole, musel na papieri stáť stĺpec číslic, napríklad deväťdesiatdeväťtisíc osemsto sedemnásť a z ľudskej náchylnosti k zaokrúhleniu chýbalo iba smiešnych jednosto osemdesiattri do rovných stotisíc pre plné využitie kapacity pece dakde v Majdanku či v Birkenau a pre túto krásu uceleného čísla ocitol sa Brunner pred jedinou počtovou úlohou, ktorú nevyhnutne musel riešiť telesne; dvoje rúk a dvoje nôh, k tomu hlava dáva jedno celé, sto ráz to isté a ešte osemdesiattrikrát to isté a vek nerozhoduje, starších ľahšie oželieme, povedal veliteľ, naozaj koľko trvá výroba jedného človeka, rátal Brunner, keď sa pred ním vynoril barak, obývaný rodinami, dojča sa rovná starej mame, jediné, čo je dôležité, ostane tých pár mesiacov po počatí, keď zárodok zmohutnie natoľko, že vlastnou silou opustí väzenie v matke a zjajčí v nezvyklom prostredí, plnom ostrého vzduchu, potom sa už ráta za tvora, čo má podľa predpisov právo vziať na seba celé číslo. Ostávalo by teda ešte stoosemdesiatdva a to stvorenie istotne nebude ani len tušiť, že zmysel zrodenia je iný ako prísť rovno do vzduchotesnej betónovej komory, kde bez odporu a v úplnej dôvere bude hltať ústami a nosom plyn v domnení, že taký je poriadok tohto života od vekov a naveky, raz vdýchnuť hlboko to, čo páli v pľúcach, že to privádza k oživujúcemu výbuchu v plači, hneď zas dačo iné, čo ten plač načisto umlčí, čím by vlastne ani nebolo ďaleko od pravdy, vyvodzoval Brunner. To sa volá skrátená násobilka. Ustavične a pravidelne sa opakujúce roky jednoducho hodiť pred zátvorku a už je to, vek je otázka malej násobilky. Stoosemdesiattri dojčiat, ktoré si nedokážu ešte nič vopred predstaviť, to by bolo riešenie, lenže nevládzu samy chodiť, preto musí byť najmenej polovica matiek, alebo ak by nemali dosť síl, prídu na rad ešte otcovia, čo by vyčíslene značilo zo šesťdesiat rodín, prípadne ešte menej, keby sa človeku uľútilo pozostalých príbuzných, delil a násobil v hlave Brunner. A tak prišiel na starých rodičov. Na čo komu potom budú ponechaní iba sami na seba a tak vlastne na príťaž. Veliteľ mal pravdu. Veliteľ mal svätú pravdu, opakoval si Brunner a v duchu už horúčkovite zostavoval menoslov starých, lenže sa mu zrazu vynárali samí takí, čo ho s nimi pozväzovalo priateľstvo s troškou súcitu. Keď sa ponáhľal nazad k svojmu stolu, kde ležala nedotknutá listina mien všetkých obyvateľov jeho objektu, aby vypomohol svojej pamäti, stál predo dvermi Salo.

     – Pozajtra má ísť transport do Poľska, – povedal skrúšene, – a tak som sa teda prišiel kajať. Keď som ťa vtedy odvádzal na dolnú strážnicu, kde ťa zbili, nemal som potuchy, že sa staneš veliteľom štvrtého objektu.

     – Ani ja, – odvrkol Brunner a nevedel, čomu má pripísať Salovu nečakanú návštevu.

     – Stará Némethka, to je moja matka, – pokračoval Salo. – Istotne si ju dal na listinu.

     – Ešte som nijakú listinu nerobil, – povedal Brunner. – Ale musíme ochraňovať mládež.

     – Pravdaže mládež, – kričal Salo pobúrený. – Ty si tiež mládež. Tak sa len pekne ochraňuj. To mám teraz z toho, že som ťa priviedol na raport. Ale Boh mi je svedok, že som pre teba nežiadal plnú dávku. Nech na mieste oslepnem, ak je to nie pravda. S tým prišiel Sochor, nie ja. Mojich úbohých päť palíc, to by ti bolo bývalo, ako keď vtáča ďobne alebo uštipne trocha väčší komár, párkrát by ťa bolo šklblo a odbavená vec.

     Brunner sa mu vytrhol z rúk, ale ešte z izby jasne počul, ako Salo vyrevúva na plné ústa, že sa tu ide jeden taký a taký vypomstiť na ňom a posiela jeho starú poloslepú matku do plynu. Keď Brunner opäť vyšiel von, že upokojí Sala, aby sa o svoju poloslepú matku už len nestrachoval, predo dvermi sa už zhŕklo veľa ľudí. Ich pohľady neprepúšťala tma, bo nenávisť sa šíri akosi ináč a Brunnera zasiahla ukrutnou silou. Bez vyhnutia mohol tu takto stáť do rána, keby zrazu nebol pochopil, že mu ostáva iba jeden jediný čin, čo mu umožní zajtra a pozajtra a po všetky ďalšie dni života nosiť hlavu vzpriamene na šiji.

     Podišiel teda k baraku, kde býval jeho otec, obšmietal sa chvíľu, vypytoval sa ho, ako sa má, nechal si od neho ukazovať nové pilulky, čo mu ich lekár bol zaobstaral, že mu posilnia srdcový sval a potom mu povedal, že nech sa schystá, pretože ho dal na listinu pre zajtrajší transport.

     – Myslel som, že ten ide až pozajtra, – začudoval sa starý Brunner.

     – Máš pravdu, otec, – odvrátil sa Brunner. – Pozajtra v noci. Dovtedy sa ešte uvidíme.

*

     – Platil si daň, ako ti patrí, – podotkol veliteľ tábora, keď sa o tom dozvedel a nevyčítal mu ani len to, že proti vyslovenému predpisu zachovať prísne mlčanie vyzradil Brunner meno človeka, čo ho dal do transportu. Podľa zaužívaného postupu mal vlastne každý byť pripravený na odtransportovanie, keď bol hlásený posledný nástup. Noc pred týmto obávaným nástupom meral Brunner dlhými krokmi chodby na ubikáciách a priestory medzi jednotlivými barakmi, kde sa mu nohy beztak už nedvižné zachycovali v hustej burine. Zarážalo ho, že namiesto uslzeného lúčenia a trúchlivosti oddávali sa mnohí skoro zimnične pohlavnému styku. Zabíjajú smrť, pomyslel si, keď sa presvedčil, že to zachvátilo celý tábor ako chytľavá choroba. Podajedni sa ani len nestarali, či ich niekto vidí, takí boli zaujatí touto činnosťou, poslušní pudom, ktoré neodvratný a blízky zánik svojich tiel predvídali skôr, ako to dokáže mozog.

     Odrazu sa z tmy vynorila ženská postava, bez zámeru sa priblížili k sebe a potom sa spoločne nechali uchvátiť dvojicou, ktorá sa opodiaľ zmietala v kŕčovitých výpadoch proti sebe, ako keby zápasili na život a na smrť, vklinení do seba v šklbavom, protichodnom, ale predsa len doplňujúcom pohybe takej nevídanej prudkosti, že sa zdalo, akoby sa stoj čo stoj chceli odpútať od hladko prebiehajúcej dráhy zemegule, čo ich len s námahou udržala svojou príťažlivosťou.

     – Kde máte muža? – spýtal sa Brunner Margity.

     – Leží s chrípkou už celý týždeň, – povedala a neodvracala oči od mykajúcej sa dvojice, za čo sa vzápätí trocha zahanbila.

     – Na to sa slobodno pozerať, – pomáhal jej Brunner z trápneho položenia. – Veď nerobia nič nemravného. Pokúšajú sa zabiť smrť, čo načahuje za nimi hnáty. Nedarí sa im to, nuž ju aspoň ohlušujú.

     Margita nepreriekla ani slova, šla vpredu a Brunner ostával v jej stopách ako priviazaný tenkou oceľovou niťou, čo sa mu zarezávala hlboko do mäsa.

     Pri prechode po úzkej a neupevnenej doske, ktorá viedla cez výkop do nedostavanej dielne, stratila Margita na chvíľu rovnováhu. Vtedy sa jej Brunner prvý raz dotkol. Muselo to k nemu prenikať cez jej šaty, čo mu nedovoľovalo pustiť ju. Ľahli si medzi poukladané odpadové rúry a vodovodné kolená na dve vrecia cementu. Margita ho vybičovala svojou brzdiacou dočkavosťou a hnala to tak ďaleko, kým ju Brunner neprivalil svojím ťažkým a hnevlivým telom, že ju zadusí, keď ustavične odsúvala okamih ukojenia, akoby náročky predlžovala jeho útrapy a skracovala čas svojej tupej osamelosti, ktorý zvyčajne nadchádza, keď je po všetkom. Len čo pri opätovnom nápore vlnenia jej telo nanovo zadŕhalo a ona vystrela obe nohy, že ako predtým znehybnie, vkradla sa do Brunnerovej hlavy predstava, že leží s mŕtvolou, ktorou akiste bude o niekoľko hodín, a keď sa nepodarilo túto myšlienku zapudiť, vyšmykol sa jej, popadnutý strachom, ktorému Margita nerozumela, pretože netušila, že je na listine. Ale Brunner vedel, že je tam a čím menej sa jej odteraz venoval, tým horlivejšie ju pohládzal po vlasoch aj po tvári, nakoniec jej ešte aj šaty stiahol, aby prikryl jej nahé telo, čo sa napodiv nehýbalo.

     – Môj muž má chrípku, – pokračovala Margita, ako bola pred dielňou prestala.

     – Povedali ste mi.

     – Je na listine?

     – Nesmiem hovoriť, Margita.

     – Hádam len neposielajú chorých na chrípku do Poľska?

     – To je hlúpa otázka, – zavrčal Brunner. – Dajte mi s tým pokoj.

     Keď potom opúšťali nedostavanú dielňu a prekračovali rúry, podal jej ruku. Pritisla sa náhle naň, pohliadla mu do tváre a opýtala sa: – A čo je so mnou?

     – Neviem.

     – Kto robil listinu. Nie vy?

     – Ja.

     – Som na nej, či nie som?

     – Listina nie je ešte definitívna, – vyhováral sa Brunner.

     – Tak som na nej, – povedala uzmierená.

     – Ste, – zdôveril sa jej Brunner, sám nevedel prečo. – Ale keby dačo, tak sa vám to prisnilo, alebo vám to vyšlo v kartách. Ja vám to nesmiem povedať.

     – Vytiahnite ma z toho svinstva, – zaprosila úpenlivo.

     – Vytiahnite vy mňa, – rozkričal sa Brunner. – Zľutujte sa a vytiahnite ma z toho svinstva.

     Nechápavo pred ním stála s ovisnutými rukami, a keď sa presvedčila, že jeho zúfalstvo je hlboké, pochytil ju akýsi závrat, preľakla sa jeho blízkosti a zmizla v tme, ako sa z nej bola predtým vynorila.

     Nadišla noc vzdychov a škrípania zubov, ako to Sochor nazýval. Pre zúčastnených to bola noc nekonečná preto, lebo ani najslnečnejšie ráno by na jej trvaní nič nezmenilo. Bola to jednoducho noc, ktorú bolo treba vystáť do čítania menoslovu.

     Brunner stál pred nastúpenými a čakal na veliteľa. Rozoznával každú tvár v tom šere aj napriek noci, ani čo by bola každá osve napájaná nejakým vnútorným svetelným zdrojom. Možno, že strach naozaj žiari, premýšľal Brunner. Rátal s tým, že bude mučivé, keď hrôza zaľahne na celý ten húf ľudí, ale nazdal sa, že každý sa vyrovná so svojou, čím sa stane azda znesiteľnejšia.

     Poznal však čoskoro, že hrôza má takú vlastnosť, čo je proti ľudskému rozumu. Ona sa totiž delením znásobuje. Odstúpil dozadu, aby naň nepreskočila, lenže už bolo neskoro. Pri každom mene, ktoré nahlas vyvolávali, striaslo ho, ani čo by mal stoosemdesiattri krstných mien aj priezvisk.

     Neostávalo veľa času na lúčenie a húf sa začal deliť na dve rozdielne a nerovné časti, a plakali usedavo tí, čo tu zostali, a mlčali poväčšine tí druhí, čo ich nakladali na nákladné autá. Na stanici blízkej dediny stál pripravený vlak. Nestál v nijakom cestovnom poriadku, a predsa mal voľnú trať. Nad ránom prišiel do Brunnerovej izby veliteľ tábora a zvalil sa ako podťatý na gavalec. Chcel dačo piť. Brunner vytiahol fľašu spoza skrine a tá putovala od jedného k druhému, a striedavo z nej upíjali veľkými dúškami, kým ju mlčky nevyprázdnili.

     – Aj u vás sa robí kar, keď dakoho pochovávajú? – spýtal sa zrazu veliteľ.

     – U nás sa sedí sedem dní, – odvetil Brunner, – bez obuvi, s natrhnutým golierom kabáta a na zemi.

     Veliteľovi sa pošmykla noha pri pokuse zviezť sa v podnapitom stave na zem a narazil pritom topánkou o čosi, čo sa rozozvučalo.

     – Čo je to?

     – Gitara, – povedal Brunner. – Ostala tu po Poláčkovi.

     – Nech sem teda okamžite príde a nech zahrá voľačo také, aby ma naskutku šľak trafil.

     – To nejde, pán veliteľ.

     – Rozkazujem, Brunner.

     – Ale Poláček je už vo vagóne, pán veliteľ, – protirečil Brunner.

     – Tak ho z vagóna vytiahneme, – vyskočil veliteľ na nohy, ako keby mu na tom bohvieako záležalo.

     – Vypili sme celú fľašu slivovice, – dohováral mu Brunner.

     – Brunner, postavte sa do pozoru, – zreval veliteľ.

     – Vagóny sú už akiste zaplombované, pán veliteľ.

     – To nič. Ja som ich dal zaplombovať, ja ich zasa dám odplombovať. Poláček nech príde zahrať na gitare. Ty nerád gitaru, Brunner?

     – Ako by nie. Obzvlášť mexické a španielske piesne.

     – Nech žije Mexiko, zvolal veliteľ a zdvihol slúchadlo telefónu. Na linke bol Sochor.

     O hodinu bol Poláček nazad v tábore a držal si gitaru v náručí. Dobre, že sa nepomiatol. Keď udrel do strún, vytratil sa Brunner nepozorovane z miestnosti.

     Odrazu netrpel a cítil sa ako po horúcom, príjemne oslabujúcom kúpeli. Každý sval a každá šľacha hlásila sa k životu. Obišiel baraky vo veľkom kruhu a nevšímal si krýs, čo ťarbavo prechádzali medzi latrínami a obývacími miestnosťami, v ktorých zavládlo ticho.

     Zapojil sa sluchom na prírodu, ktorá ho vítala mnohými známymi hlasmi. Blízko ohrady počul žaby. Chodil a postával, predbiehal ten vlak so zaplombovanými dobytčími vagónmi a predstavoval si úchytkom, ako vyliezajú ľudia na rampu kdesi za severnými hranicami, ako ich poháňajú dopredu, ako by aj jemu istotne vydurili jeho vzdorovité myšlienky z hlavy a sotili by ho do zástupu, ktorý musí tak dlho čakať, kým nevyprázdnia vzduchotesnú miestnosť od tiel zmárnených plynom.

     Natískala sa mu úzkosť, no opanoval ju a umlčal, čo v ňom vzdialene skuvíňalo, a keď hlboko vtiahol vzduch, voňal ihličím a živicou. Sledoval chodník v poli po samú čiaru, kde sa nadeň skláňala obloha, tmavá a celistvá.

     Vteľoval sa do kriakov a vmiesil sa do hliny, čo sa mu lepila na nohy.

     Predieral sa k diaľke, odkiaľ huhlalo.

     Zem bola pustá a prázdna. Chýbal ešte najmenej deň do stvorenia človeka.

 

 

VTÁČÍ SPEV

 

     Z brány starého domu vykročil muž opatrne na úzku ulicu a zapäl si kabát až po krk, lebo sa domov chystal dôjsť popri rieke. Koncom jesene vysiela rieka chlad, čo prekĺzne nevedno kade a zrazu sadne na prsia, a zaleje celé vnútro až do kosti.

     Rovnomerne hustá hmla sa rozprestierala nad celým mestom, a keď plynové lampy rozhojdal vietor, podchvíľou zamierali, akoby ich niečo škrtilo.

     Jednou rukou si pridržal tmavý klobúk, pričom naklonil hlavu dopredu proti rastúcemu vetru. Namáhavo kráčal a hľadel iba pod nohy, ako kto nepozná každý kameň v týchto uliciach.

     Nezabočil, ako mal v obyčaji, na širokú hlavnú ulicu s výkladmi rozsvietenými ako kostol počas sviatkov, radšej sa držal stranou, vyhýbal sa každému hlúčiku ľudí, aj osvetleným miestam. Na brehu rieky je tma a pri tomto vetre bude nábrežie istotne ľudoprázdne, iba že by si zaľúbenci po lavičkách vzájomne zohrievali ruky a nohy pozapletané do seba ako perzskí zápasníci.

     Ak by sa niekto zjavil, ľahko mu zmizne z dohľadu medzi stromami v parku.

     Najprv však ešte musí prejsť krížom cez ulicu blízo malého námestia. Vzpriamil sa teda, aby lepšie videl. Na druhej strane ulice, presne tam, kde bude musieť ustúpiť na chodník, ak ihneď nezmení smer v ostrom uhle, stála malá skupinka chlapov v uniformách.

     Už dlhší čas mu bolo jedno, o akú uniformu šlo. Bolo radno vyhýbať sa všetkým. Zháčil sa a premýšľal, že ho to až zabolelo, ako sa stratiť, aby si ho nik nevšimol. Keď mu za svet nič nechcelo zísť na um, vytiahol pomaly vreckové hodinky. Nevedel však načerpať útechy z ich rovnomerného merania času, keď bol zbadal, že sa tí v uniformách nehnú, ba priam akoby ho vyčkávali, ešte aj hlavy obracali nedočkavo za ním. Pohliadol teda ešte raz, teraz už zbližšia na ciferník hodiniek, bruškom palca zaklapol strieborný príklop, tváril sa ako ten, kto si práve spomenul, že sa vlastne veľmi ponáhľa a s brániacim sa telom, a s hlavou, čo v nej hučalo ako rieka, ktorú ešte nedosiahol, aby ju mohol počuť hučať, takto proti celej svojej bytosti blížil sa priamymi krokmi, neuhýbajúc, k uniformovanej skupinke.

     Každý, kto si zmyslel, mal právo zastaviť ho a vypytovať sa, na čo sa mu zapáčilo, preto nebol prekvapený, keď  ho jeden z chlapov vyzval, aby ukázal osobný preukaz. Kým ho vyťahoval z vrecka, pripravoval sa v duchu na to, že ho teraz prinútia vliecť sa domov pokľačiačky alebo štvornožky, čo nebolo také namáhavé telesne, ale nekonečne pokorujúce. Vydržali iní, vydrží aj on; už mu je jedno, ako bude, pripravoval sa na všeličo, čím ho budú chcieť ponížiť či zosmiešniť, no tajne dúfal, že s päťdesiatročným šedivejúcim vzdelancom nebudú stvárať to, čo s bárským iným. Držal preukaz vo vystretej ruke a ten, čo mu ho vzal, nepokladal za vhodné poďakovať sa ani len posunkom. Možno tiež, že sa mýli a bude musieť zametať ulicu holými rukami ako istá žena minulú nedeľu. Najsamprv sa pustí do nakopeného lístia. To bude najrozumnejšie, lebo odrazu pozbiera aj prach pod ním. Ale zvečera by nemalo zmysel zametať popadané lístie, lebo do rána by bol chodník, ako to teraz v novembri býva, dočista pokrytý, hoci v tejto ulici boli stromy takmer úplne holé. Teraz v nich visel studený šum.

     Medzitým putoval osobný preukaz z ruky do ruky, až sa našiel v rukách jednému, čo mal uniformu barnavú ani hlina a vyzeral strašne spokojný sám so sebou, vrtel sa na opätkoch vyleštených čižiem, do ktorých sa mu ledva zmestili lýtka a usmieval sa tak, že to neveštilo nič dobrého. Mávol preukazom, že hneď vyleteli dva listy a vietor od rieky ich odnášal do hmly, takže majiteľ sa cítil povinný vynaložiť všetko úsilie a hľadať vytratené listy jediného úradného papiera, ktorý ho ako-tak oprávňoval pohybovať sa medzi ľuďmi. Ale ten v barnavej uniforme ho zdrapil a vliekol ako zbeha.

     – To je vaše, ten preukaz? – spytoval sa náročky tak hlasno, aby to vyvolalo pokiaľ možno veľký záujem okoloidúcich. Páčila sa mu úloha vyšetrujúceho sudcu, či ako sa to volá ten, čo smel s každým zakrútiť, keď sa mu zachcelo.

     – Komu ste ho ukradli? – padla nečakaná tvrdá otázka.

     – Neukradol som ho nikomu.

     – Tak je predsa len váš.

     – Áno prosím.

     – Čo prosíte?

     – Nič. To je iba v rozhovore vyjadrená úcta; nás to tak učili.

     – Nemám čas ísť vás teraz odúčať, ale ja o to nestojím, aby ste ma uctievali, – rozhorčoval sa nasilu ten barnavý, až mu nabehli žily, aby mu hlas schrapľavel, čo by ho potom azda aj priviedlo k zúrivosti. Že sa mu to nepodarilo, tomu bol na vine prekliaty vyšetrovaný, čo sa nezmohol ani len na znak odporu. Povedal jednoducho: – Prepáčte.

     – Tento osobný preukaz nie je falošný? – skočil naň a vrieskal.

     Muž, ktorého mal krik rozmrviť, stál pevne a cítil, že nedostane hlas z hrdla.

     – Neviem čítať myšlienky. Priznávate teda, že je falošný.

     – Nie je, – vydýchol muž a napravil si čierny klobúk, ako keby sa chystal odísť. Barnavému to neušlo.

     – Necigánite? – zaujímalo ho ešte.

     – Nie. – Mužovi bolo trápne odpovedať na takúto otázku v prítomnosti ľudí, čo sa boli pristavili za chrbtom barnavého.

     – Ani ten preukaz necigáni? – neprestal vŕtať.

     – Prečo by mal? – nadvihol muž pomaly obe plecia a obzrel sa dookola, hľadajúc podporu, keď už nie výslovnú pomoc.

     – Veď ja nič, – pripravoval barnavý prefíkane vrchol výstupu, lebo sa už dosť ľudí zhŕklo naokolo. Potom náročky stíšil hlas, aby si vynútil zvýšenú pozornosť.

     – Tak sa vy naozaj voláte Vogel. Doktor Július Vogel.

     – Áno, prosím. Vogel, – opakoval po ňom muž a jeho záujem sa sústredil na dvoch susedov, čo ho poznali roky a teraz ich nemo vyzýval, aby mu dosvedčili, že hovorí pravdu. Keď sa ani jeden z nich nemal do reči, nevdojak to z neho vybuchlo.

     – Však tu stoja páni, čo ma poznajú.

     Po krátkom zaváhaní vystúpil jeden zo susedov a stal si pred doktora Vogla.

     – Ja ho poznám, – povedal. – Ten pán neklame.

     Barnavý ho jednoducho nebral na vedomie, obracal malú, pokrčenú páchnucu knižočku a hľadal v nej čosi, čo za celý svet nemohol nájsť.

     – Doktor medicíny, – povedal ledabolo. – Uhádol som? – Pritom sa obrátil k obecenstvu a iba cez plece udržiaval styk s vypočúvaným.

     – Neuhádli ste, s prepáčením, – protirečil priateľsky muž.

     – Neverím. Vy ste lekár. Ako by to aj mohlo byť ináč. Všetci Židia sú lekári. To preto, aby sa ľudia nemohli bez nich zaobísť. Aby boli nepostrádateľní.

     – Nie som lekár, pán vojak, – prerušil ho Vogel. – Som doktor práv.

     Traja uniformovaní vybuchli v smiech a ten barnavý, čo držal preukaz v ruke, zahnal sa rozbesnený na Vogla. Nedotkol sa ho však, len mu odovzdal preukaz. Zastal v hrozivej blízkosti, že Vogla na mieste priklincoval strach.

     Kolo vytvorené zvedavcami urobilo z Vogla zajatca, ako sa postupne zatváralo.

     Všetko by ešte dosiaľ nebolo také zlé, rozmýšľal Vogel, nebyť toho kruhu. Zvieral ani obruč. Znemožňoval každé východisko. Vogel pokladal zisťovanie svojej totožnosti za skončené, vykročil kľavo raz jedným, zas iným smerom a pokúšal sa odhadnúť, na ktorom mieste by bolo možno najľahšie kruh preraziť. Lenže nik sa mu neodstúpil, nik mu nedovolil prejsť. Mäsiar, u ktorého nakupoval, naklonil sa až k uchu svojej ženy a šepkal jej čosi. Voglovi sa videlo, že ho pozdravil kývnutím hlavy.

     – Dobrý večer, – odvetil Vogel náročky nahlas, aby rozbil nemé obkolesenie.

     Jeho mäsiar stál ani obarený, sťahovalo mu husté čierne obrvy dovedna, ako sa náramne čudoval, obrátil sa na mieste a neuveriteľne rýchlo zmizol v hmle aj so ženou.

     Keby táto dobrotivá hmla vedela zhustnúť a vtisla by sa medzi neho a kruh, čo ho obstával, medzi neho a barnavého, medzi neho a všetkých barnavých, čo by ich bolo koľko na svete, hmla, čo by zakalila ovzdušie, až by bolo ani mútna voda po jarných prietržiach mračien, potom by azda ešte jestvovala možnosť uniknúť. Prichytil sa, že sa aj pri myšlienke na záchranu odvážil myslieť iba na prírodné sily, hoci dobre vedel, že pomoc môže prísť len od ľudí.

     – Vy ste teda sudca, – rozkročil sa pred ním barnavý a dal tak najavo, že sa všetko len začína. – A ako sudca ste zvyknutý súdiť, čo je trestné a čo nie. Mám pravdu?

     Tentoraz nečakal ako obvykle na odpoveď a pokračoval, rozveselený novou predstavou.

     – V podstate by ste vlastne aj mňa mohli súdiť. Nemáte chuť zasudcovať si?

     – To je, prosím, omyl, – ohradzoval sa bez zvláštneho dôrazu skormútený Vogel. – Nie som vonkoncom sudcom. Ja som obyčajný právnik. To je niečo úplne iné. Nemám nič spoločného odsudzovaním. Ja som bol pred rokmi obhajcom.

     – Rozumiem. Vy sa viete znamenite obhajovať. Vy ste majster na to, – jasal barnavý a vzbudzoval vo Voglovi zlé predtuchy.

     – Obhajoval som, ako by som to povedal, – uhýbal a sám nevedel kam, – keď sa niekto na mňa obrátil, ujal som sa jeho prípadu a bránil som ho pred súdom.

     – Tak obhajca.

     – Áno, prosím, obhajca.

     – Dobrý obhajca?

     – Zaujímali ma výlučne prípady, ktoré bolo hodno obhajovať.

     – Teda zlý obhajca.

     – Moji klienti neboli nespokojní.

     – Prípad, ktorý na vás teraz čaká, pán doktor, nie je na môj dušu jednoduchý, – povedal ustarostene barnavý. – Preto som sa podrobne vypytoval.

     Nebude zle, pomyslel si Vogel, vymaniť sa z položenia vypočúvaného a úctivo sa zaujímal, o čo ide.

     – Má to znamenať, že mi zamýšľate dať niekoho obhajovať?

     – Povedali ste, že je to vaše povolanie, doktor Vogel. Nedáme predsa remeselnému advokátovi zametať rukami ulice.

     – Musí to byť hneď? – odvážil sa ešte o krok ďalej. – O tomto čase totiž bývam už doma. Budú si nebodaj podaromnici robiť starosti o mňa.

     – Nie, – odsekol barnavý, – tento prípad sa vám nepodarí odročiť. Najprv príde obhajoba. Urobte to pre mňa za mňa krátko a bude to. Obhajca má všetko vo svojich rukách. Skazu človeka a aj jeho slobodu. Vy to viete lepšie, tie reči kydať. Začnite.

     Vogel skrútil tenké pery do nepodareného úsmevu a predsavzal si vynaložiť všetko úsilie na to, aby rozhovor ostal vecný, lebo v tom videl jedinú spásu. Preto začal vysvetľovať.

     – Keď mám obhajovať, musím predovšetkým vedieť, koho obhajujem; to je podmienka.

     Na tento okamih barnavý dlho čakal. Vychutnával ho.

     – Obhajujete seba, – povedal. – To vám nebude ťažko.

     Barnavý si vopchal ruky za široký opasok, na ktorom sa hompáľal revolver v koženom puzdre a obzeral sa tak, ani čo by sa čudoval, že nik netlieska.

     Voglovi neostávalo veľa času odhadnúť svoje položenie, ktoré sa zlepšilo o toľko, že sa konečne ocitol na pevnej pôde a obhajovanie mu nebolo nijakým trestom ani pokorením, ale zároveň sa stalo hrozivejším, pretože musel rátať s tým, že príde obžaloba a postaví všetko na hlavu, a strachoval sa tejto hry bez pravidiel. Poznal to hneď podľa toho, ako surovo doň barnavý zadrel.

     – Vy si teraz namýšľate, že ja som ten hlúpy, a vy že ste ten múdry. Myslíte si totiž, že sa vám netreba brániť. Veď vy ste všetci strašne nevinní. A ja vám dokážem, že ste podvodník a klamár, čo je vlastne jedno a to isté, lenže klamať uniformu, to sa vám môže nevyplatiť.

     Kruh sa ešte väčšmi zúžil, čo však pri rastúcom počte okolostojacich značilo, že obruč mohutnela a nebolo pomaly nijakej nádeje dostať sa cez ňu vlastnou silou.

     – Áno, – povedal Vogel neprítomne, hľadajúc slovo, na ktoré by mohol zavesiť svoj súhlas.

     – Čo áno, obhajujte sa, do čerta, – zúril barnavý.

     – Pošli ho do horúceho pekla, – zamiešal sa jeho kamarát s okrúhlym chrbtom, ako keby bol hrbatý. Dosiaľ neprehovoril slova a teraz ho viditeľne škrelo, že sa barnavý zaplietol do čohosi, na čo nestačí.

     – Čo je, čo je? – ohradil sa barnavý. – Čo som urobil?

     – Práve, že nič, – naprával si hrbatý uniformu. – Alebo ho pusť, nech človeku zmizne z očí, alebo ho bez dlhých rečí odflákni. Človek musí vedieť, čo chce.

     Barnavý chvíľu prešľapoval na mieste, rýchle sa však spamätal a oboril sa na Vogla.

     – Dobre ja viem, čo chcem. Chcem, aby ste sa obhajovali. Aby ste obhajovali svoje meno.

     Tento náhly zvrat iste nik neočakával a najmenej Vogel. Barnavého zalialo šťastie, že sa mu podarilo tak nádherne vyhrotiť malichernú záležitosť. Nech aj títo mladí zajaci dostanú svoje. Najradšej by hneď strieľali. To je veľmi ľahko. Nemajú za mak kultúry. Jedného dňa im to bude načase vytmaviť. Pre začiatok im dá teraz taký príučok, že naň tak rýchlo nezabudnú.

     – Máte nemecké meno, – povedal, aby to počula celá ulica. – Vogel znamená vták, ak by ste to nevedeli. Nedopusťte, aby vaše meno klamalo. Obhajujte ho, pán advokát.

     Aj zopár áut sa pristavilo na ulici a rušili premávku. Od tejto chvíle Vogel už nerozoznával tváre napriek tomu, že boli k nemu na dosah ruky. Cítil, že niet človeka, čo by mu teraz vedel pomôcť. Bol sám a osamelý, samotný a jediný proti celému vesmíru, ako tu meravejúci stál. Niečo podobného jakživ nepoznal.

     Chce, aby som obhajoval svoje meno, opakoval si Vogel v duchu ustavične a nevládal si pod tým nič predstaviť, zhola nič.

     – No čo robí vták? – zahrmel barnavý netrpezlivo.

     – Neviem, – počul sám seba vravieť a vzápätí otriasol ulicou mohutný výbuch smiechu, že začal slabnúť v kolenách. Barnavý dal pohľadom povel na ticho, lebo nechcel stratiť niť.

     – Tak vy neviete, čo robí vták? – čudoval sa nahlas barnavý. – Školený človek, zdalo by sa na prvý pohľad. Doktor práv. Skaza vás brala, tak čo robí vták?

     – Aký vták, prosím? – povedal Vogel a vedel, že je stratený.

     – Vták, – zdvihol barnavý jednu ruku vysoko proti nebu. – Čo ja viem aký. Okrem toho nespytujte sa vy mňa, keď sa vás opytujem ja. Spýtal som sa vás, čo robí vták a vy vraj aký vták. Pre mňa za mňa aj vták ohnivák.

     – Je mi naozaj ľúto, – zavrtel Vogel hlavou.

     – Je vám naozaj ľúto. To je zasa taká advokátska reč, keď sa chcete vykrútiť, aby vás človek nerozumel. Čoho je vám ľúto?

     – Nepoznám takého vtáka.

     – Vy ste ešte v živote nevideli vtáka?

     – Chcel som povedať, že nepoznám vtáka ohniváka – stieral si z tváre pot. Náramne sa potil. Najprv na dlaniach, potom na čele a pod očami, pričom popred neho poskakovali malé farbisté kruhy, čo sa hocikde obrátil. Celkom tak ako pred mdlobou. To by bolo azda najlepšie riešenie, pomyslel si, zvaliť sa omdletý na chodník. Barnavý ho chytil za pažerák.

     – Pán Vták, povedzte nám konečne, čo robí vták. Viete, či neviete?

     – Viem, – cúvol Vogel, aby sa vymanil prstom, čo sa doň zaborili.

     – Tak teda pekne od začiatku, – dohováral mu barnavý ako múdry učiteľ hlúpemu žiakovi. – Vták je teda čudný živočích, ktorý čo robí?

     – Ktorý lieta, – dokončil Vogel zahanbený do duše.

     – Vy teda tvrdíte, že viete lietať? – zhíkol barnavý, aby prekričal smejúcich sa.

     Voglov pohľad mimovoľne zablúdil k budove zánovného hotela naproti. Teraz ma zavedú k nemu, blyslo mu hlavou, vyvezú ma výťahom na šieste poschodie alebo až na strechu, kde sa v lete tancuje a zhodia ma dolu.

     Avšak ukázalo sa, že barnavý je milosrdný. Netrval na tom, aby Vogel lietal. Naopak, s diabolskou trpezlivosťou vyťahoval z neho odpoveď.

     – No tak, odznova, – pomáhal Voglovi. – Moja otázka znela: Čo robí vták? Lieta. Dobre. Ale čo robí vták okrem toho?

     Vogel zbadal, že v hlúčku nastal boj o lepšie miesta. Každý mu chcel vidieť do tváre, keď bude odpovedať na otázku, čo vták, čo lieta, robí okrem toho. Zábava bola nekalená, pretože z nej nešiel strach ani hrôza. Takmer nevinné predstavenie pre mládež prístupné. Malý usoplenec, ktorým sa chcel otec popýšiť, predstúpil znenazdajky pred barnavého a zvolal: – Vták sedí na strome a spieva.

     Keď sa vlna veselosti rozbila o Voglovu lebku, podišiel barnavý k nemu a dotkol sa ho, ani čo by ho budil.

     – Opakujte to, pán doktor.

     Vogel sa narovnal, odkašlal, lebo ho škrtila štipľavá hmla a chytal sa ho závrat.

     Barnavému sa dokonca videlo, že ten človek plače, nie očami ani ústami, ale akosi celým telom. Cúvol a stál chvíľu bezradne. Vtedy mu prišiel na pomoc jeho mladší druh, čo vyzeral ako hrbatý.

     – Nech opakuje, čo mu kázali, – porúčal a chystal sa ho udrieť po tvári. Prítomní ihneď pobadali náhlu zmenu nálady a podajedni začali sa nenápadne vytrácať do hustej hmly.

     – Nech to opakuje, – zaujal hrbatý ešte hrozivejší postoj. – Radil by som to, lebo mu ja pomôžem otvoriť ústa.

     – Vták, – kapituloval Vogel, – vták sedí na strome a spieva. Barnavý sa medzičasom vynašiel, odsotil hrbatého nabok a pokračoval: – Správne. Vták sedí na strome a spieva. Tak ste to povedali?

     – Tak.

     – A teraz urobte miesto pri strome. Náš pán doktor nám predvedie, ako vták na tom strome sedí a ako spieva.

     Vogel sa nepamätal, že by dakedy v živote bol liezol na strom. Pár mocných rúk ho sácalo nedočkavo pod strom. Hlavou narazil pritom proti kmeňu a zacítil jeho studenú a rapavú kôru. Klobúk sa mu zviezol na zem, a keď sa zohol, že ho zdvihne, zmocnili sa ho odrazu ruky.

     Stál teraz celkom blízo vlhkého stromu s holými konármi, stúpal na kopu klzkého lístia, čo mu spod nôh utekalo, ohmatkával si rukami čelo, kde ho ukrutne pálila koža.

     – Poďme, poďme, – počul za chrbtom, ale on nevedel, čo začať. Strom bol nevysoký, peň mal dosť objemný, stál tretí v dlhom stromoradí, čo viedlo k rieke. Videlo sa mu však, že stromy okolo rieky mali oveľa hladšiu kôru. Aby sa o tom presvedčil, dotkol sa Vogel stromu dlaňou.

     – Sláva, – zvolal ktosi a hneď nato prehovoril barnavý.

     – Postup je správny. Najsamprv treba ruku vystrieť a napnúť svaly, pán doktor. S pomocou rozumu sa ešte nedá liezť na stromy. Vaša nadutá rasa si myslí, že s pomocou rozumu možno všetko. A tu to vidíte na vlastné oči, že ani len na takýto poondiaty strom vám rozum nepomôže.

     Vogel oblapil peň a pritisol k nemu líce. Potom odstúpil kúsok, odrazil sa oboma nohami a zachytil sa pňa. Ešte niekoľkokrát sa vymrštil nepružnými skokmi, zatínal prsty do ostrej kôry, že mu ich šlo vylomiť, avšak nohami sa nie a nie zachytiť a podoprieť, a tak sa zakaždým zviezol na zem, dlane a tvár pritlačenú na rapavý povrch kmeňa, čo mu do krvi dodriapal a stiahol kožu na ľavom líci. Odreniny boleli, že to prenikalo rovno do srdca.

     Nahlas zastonal a čupol si, ako keby mal kŕče v črevách. Už mu bolo všetko jedno, len aby nemusel trpieť mučivú bolesť.

     Avšak barnavý mu nedožičil oddychu. Zdrapil ho odzadu pod pazuchami a postavil na nohy. Potom pocítil ešte viacero rúk, ktoré ho na povel raz, dva, tri mocne nadvihli vysoko nad zem a tam ho držali pritisnutého k stromu, aby im nevykĺzol, kým sa voľky-nevoľky nezachytil konára nad hlavou. Vtedy ho všetky ruky naraz pustili a Vogel odvisol celou váhou tela na jedinej ruke, ktorá sa udržala uzlovitej haluze.

     Chodidlami sa zapieral do kmeňa, aby po ňom vyliezol, pošmykol sa a škriabal sa nanovo dohora.

     – Vták, čo lezie po bruchu, – zvolal hlas zo zástupu a zdalo sa mu, že celé mesto sa otriasa rehotom.

     – Všetci vieme, ujal sa barnavý zase slova, – že niet takého vtáka, čo by liezol po bruchu. Avšak to nepatrí k veci. Obvinený musí brániť svoje meno tým, že sa usadí na haluz a bude spievať ako vták.

     Ďalšie slová pohltil vresk a smiech.

     Vogel pozbieral všetky sily a vyšvihol sa na konár, kde ostal načisto vyčerpaný ležať. Srdce sa mu šlo roztrhnúť, keď si oprel rozpálenú zakrvavenú tvár o chladivý povrch konára. A zdalo sa mu, že bolesť poľavila.

     Bolesť z neho sa šírila od pŕs dolu až po členky. V kolenách ho pichalo ako rozpálené ihly. Hanbil sa za svoje telo, ktoré sa dalo ohlušiť obyčajnou bolesťou. Zhlboka vzdychol, lapajúc vzduch, ktorý sa mu zdal čoraz redší a pozrel na ulicu. Prekvapil ho pomerne malý počet zvedavcov. Odhadoval ich na dve desiatky alebo ešte menej. Z diaľky ako spoza záclony prerážali hmlou farebné svetlá, najmä žltkasté a zelené a lámali sa mnohonásobne, zrkadliac sa na vlhkom a hladkom asfalte. Pred divadlom vyčkávali ľudia začiatok večerného predstavenia. Z kaviarne na nábreží doliehala hudba. Vnútri za ťažkými záclonami v teplom oranžovom svetle istotne tancovali.

     O chvíľu všetko pominie, chlácholil sa Vogel. Doma nebudú nič tušiť. Žene sa zverí, ale zakáže jej vyrozprávať deťom, čo sa mu stalo. Tvár si človek môže oškrieť aj pri páde zo schodov. Zajtra nepôjde do úradu. Vyhovorí sa na nádchu. Kdekto ju má koncom novembra. Poleží si v teple deň-dva. Azda aj dlhšie. Kým sa rany na líci zahoja, potrvá najmenej dva týždne. Ak len nedostane infekciu. Zranenie od stromovej kôry môže byť nebezpečné. V kôre sa tmolia všelijaké drobné živočíchy, čo ľahko prenášajú špinu do otvorenej rany. Kôra stromu sama je však čistá ako nôž.

     – Ozajstný vták, – ukazoval dohora hrbatý, – zamĺkne, keď sa chýli k večeru a spievať začne zas až na svitaní.

     – Zobuďte ho, – navrhoval ktosi sklamane a hodil ohryzok jablka medzi konáre. Vogel, trafený do ucha, sa posadil a oprel sa obozretne chrbtom o spleť konárov. Strom bol nepriateľský, tlačil, bodal a odieral kožu, kde len mohol.

     Väčšina divákov sa teraz premiestnila pod strom. Ukazovali naň, vyvracajúc hlavy dohora.

     – Nevidieť ho. Nech sa posunie doprava, – kričal hrbatý a rozkašlal sa od smiechu, keď si predstavil, čo by sa stalo, keby sa Vogel posunul čo len o jediný centimeter.

     Vtedy sa ozval mladý sekáč po druhý raz.

     – Nech už spieva, – oboril sa na barnavého ako niekto, koho iba to zaujíma, či Vogel rozkaz splní, ako sa patrí, alebo nie. Sám o tom očividne pochyboval.

     Barnavý ho zmeral pohľadom plným opovrhnutia pre človeka, čo sa nedokáže nadchnúť priebehom hry a tupo vyčkáva iba to, ako sa skončí.

     – Čo na mňa okáliš? – strácal rozvahu sekáč a Vogel na strome prestal byť na chvíľu stredobodom záujmu.

     – Čo je? – chcel sa barnavý vyhnúť otvorenej roztržke.

     – Čo je? Vyše polhodiny vedieš tu mudrácke rozhovory, čo nemajú zmysel. Človek musí vedieť, čo chce. Musí poznať svoj cieľ. Keď sa mi zachce, aby niekto nevystával na chodníku a namiesto toho, aby sa škriabal na strom, tak mu jasne poviem: Vylez na tento strom. Keď mám vôľu počuť ho spievať ako vtáka, poviem mu: Spievaj ako vták. A nech mu je bohotec milostivý, ak nebude spievať ako vták. Ale on musí raz dostať jasný rozkaz. A tí, čo sa tu naokolo ponevierajú, nech sa pracú do pekla, keď sú vojaci v akcii. Inak si ešte nebodaj bude to panstvo v civile namýšľať, že sme tu na to, aby sme ho zabávali.

     – Takto so mnou hovoriť nebudeš, zajac, – čertil sa barnavý.

     Hrbatý sa pridal na stranu barnavého a mladý sekáč bledý v tvári odchádzal zvučnými krokmi, zanechávajúc za sebou skľúčenosť, ktorú sa tak ľahko nepodarí rozptýliť.

     Hlas barnavého zvestoval zlo, keď sa obrátil k Voglovi, trčiacemu medzi konármi.

     – Spievaj, smrad, lebo ti naskutku vpálim guľku do tela.

     Vogel zbadal, že sa ľudia rozchádzajú.

     Spočiatku bol presvedčený, že keby tu bol sám, bez svedkov, nebolo by jednoduchšej veci na svete než spievať ako vták. Tak, ako mu to rozkázali. Ale teraz, keď sa zrazu začal vyprázdňovať priestor okolo neho, nevedel sám prečo, vošiel doňho strach, až pocítil blízkosť smrti. Zdalo sa mu, že hrozby práve tak ako posmech zhŕknutých zvedavcov bol by dal predsa len akýsi zmysel jeho vtáčiemu spevu.

     – Budeš už konečne spievať? – zahrozil sa revolverom barnavý.

     Voglova tvár sa v kŕči úplne premenila. Bláznivo mu trhalo čeľusťami, a keď mu rozdrapilo ústa, vychádzal z nich iba sykot. Až potom, keď Vogel už belasel na sluchách a okolo úst, vystrekol z jeho hrdla výkrik, čo trhal srdce.

     – Aaaaaa, – znelo tiahle a nieslo sa jasne predlžované korunami stromov až po samú rieku.

     Ale tu dolu pod stromom prešiel zrazu všetkých smiech. Ešte aj barnavého. Poslední svedkovia sa náhlivo skrývali do hmly.

     – Čo je to? – zúril barnavý. – To že je spev? Takto spieva vták?

     – Aaaaaa, – zaúpel Vogel ešte raz, len mocnejšie, akoby si želal, aby mu pritom žily pukli.

     – Čo bľačíš? – oháňal sa barnavý revolverom.

     – Aaaaaa, – jačal Vogel, ani čo by už nechcel nikdy prestať.

     – Tak kráka havran, – chripel bezmocne barnavý. – Kázal som ti spievať. Máš spievať ako vták.

     – Aaaaaa, – desil sa Vogel vlastného hlasu, čo sa dral z neho, ale akosi nie celkom ľudský. Znel škrekľavo, že šiel z neho strach. Jediná žena nablízku zapchávala si zúfalo uši.

     Z druhého konca ulice vracal sa mladý sekáč ešte s ďalším, čo už zďaleka bolo po čiapke poznať, že musí byť dôstojník.

     – Aaaaaa, – chrochtal Vogel v akejsi agónii, čo si ju sám privolal.

     Po krátkom rozhovore s barnavým pozrel muž v dôstojníckej čiapke k Voglovi.

     – Zlezte dolu a zmiznite, – povedal.

     Voglovi bolo zrazu jasné, že je tento rozkaz ťažšie splniť, než keby od neho chceli, aby lietal. Slzy mu tiekli proti jeho vôli. Ako má človek teraz ďalej žiť, vírilo mu hlavou. Ako možno po všetkom tom zliezť spomedzi konárov, postaviť sa na obe nohy a žiť ďalej, ako keby na tom strome nikdy nebol býval.

     – Zabili ste ma, – kričal Vogel.

     – Nebláznite. Nik sa vás ani len nedotkol, – protirečil ten s dôstojníckou čiapkou a zrejme dbal na to, aby neporušil svoju dôstojnosť.

     – Chladnokrvne ste ma zabili, – opakoval Vogel tichšie, ani čo by mu tak veľmi nezáležalo na tom, či to ten tam dolu počuje, či nie.

     Potom vystrel obe ruky ďaleko pred seba, čo ho prevážilo dopredu, stratil rovnováhu, zatrepal rukami, ako keby bol zabudol, že nemá krídla a dopadol ťažko hlavou na chodník. Neskoršie, keď ho odnášali domov, prebudilo sa zopár ospanlivých vrabcov v lastovičích hniezdach a pustilo sa do strašného vresku.

 

SALVA

 

     Chlapi zo štvrtej partizánskej brigády boli na nerozoznanie rovnako čierni v tvári. Dym a sadze sa im vstrebali až do kože. Ohníky nesmeli horieť plameňom, aby neprilákali nepriateľa, ktorý sa rozliezol už aj po horách. A zima nemala konca.

     – Čo z toho mám, že raz bude aj leto? – odsmrkával Tomáš a pokúšal sa nad ohňom zmäkčiť skostnatenú handru na obviazanie topánky s odtrhnutou podošvou.

     – Choď s tou handrou do pekla, – oboril sa Jozef spomedzi malého kruhu ľudí, čupiacich nad syčiacim ohníkom.

     – Mám skántrenú podošvu.

     – Zahoď tú handru ďaleko. Smrdí. Veliteľ, povedz Tomášovi, nech zahodí tú handru.

     – Ja nie som veliteľ  na handry, – odvrkol chlap, uprene hľadiaci do uhlíkov.

     – Tak nech s tým zmizne niekde do pekla, – zúril Jozef. – Matka božia, to smrdí ako sedem zdochlín.

     Veliteľ, s rukami roztiahnutými nad ohňom, sa oboril na Tomáša: – Ty vždy robíš nápoky. Ty sa konca vojny nedožiješ.

     Tomášom to ani nepohlo. – Jednako sa len pokúsim.

     – Nepapuľuj.

     – Mám podošvu preč, aha, nezmrznem hádam len preto, že handra komusi smrdí. Mne nesmrdí.

     – A mne smrdí, – kričal Jozef.

     – A mne nesmrdí.

     – Veliteľ, – ozval sa Jozef prosebne, – či som ja otca zabil, že musím za trest toto trpieť s tým hovädom.

     V tej chvíli vynoril sa z tmy kapitán od protišpionáže. Všetci čupeli, všetci vedeli, že je tu, a nik si ho nevšímal. Ten neprináša šťastie.

     – Dobre, že som bez topánky, – chechtal sa Tomáš v duchu, aspoň ma nebude môcť poslať na výzvedy. Jozef to mal najlepšie. Vrátil sa pred necelou hodinou z akcie s prestreleným kabátom. Dobre ešte, premýšľal, že som sa vrátil jediný živý z troch, aspoň mám teraz pokoj. Pavol mal prestrelené prsia, jeho mladší brat odmrznuté obe ruky po lakte.

     – V štábe sú dobré správy, – začal kapitán. – Nemci ustupujú všetkými cestami.

     Nik sa ani len nepohol. Tomáš schválne smradil handrou, aby ho niekto okríkol a aby potom mohol povedať, že je vlastne bosý a aby teda kapitánovi neprišlo na um posielať ho teraz na akciu. Avšak Jozefovi teraz smrad neprekážal. Pomaly zhrabával uhlíky na kopu a čakal, čo príde.

     – Treba zísť k hradskej, – vravel kapitán. – Keď  budú ustupovať tanky, treba poslať hlásenie. Kyjev im pošle lietadlá na hlavu. – Usmial sa spokojný a na odchode zahundral: – Veliteľ, pošli dvoch ľudí zo svojej roty.

     – Z akej roty? Toto je rota? To je lazaret, – odvrkol potichu, aby kapitán nič nezačul. Neodvrátiac ruky a tvár od ohňa, zvolal prísne:

     – Dvaja chlapi sa pripravia na odchod. – Menom všetkých ozval sa Jozef. Nebál sa hovoriť, bol v brigáde prv než sám veliteľ jeho roty.

     – Nemám dvoch chlapov, – povedal. – Nemáme ani jedného a ani len pol chlapa. Pokapali. Pomrzli. Podochli a vykašlali sa na nás. Tak je to.

     – Bez rečí, – okríkol ho veliteľ, – povedal som, pripraviť sa na odchod, a to značí pripraviť sa na odchod.

     Jozef sa rozzúril: – Čo pozeráte na mňa?

     – Vezmi automat a raz, rukami dva.

     – To asi preto, že som prvý otvoril papuľu.

     – Nech ti je to jedno. Veliteľ nemusí vysvetľovať.

     – Ale čo sme Indiáni? Len Indiáni sa pomstia.

     – Vieš čo? – vstal veliteľ. – Poď sem, čupni si na moje miesto: si veliteľom tejto skurvenej brigády, čo z nej ostalo šesť ľudí a vyber dvoch na akciu. Hýb sa. Koho pošleš? Toho bez rúk, či toho s prestrelenými pľúcami? No, koho, Ježišu ukrižovaný, koho pošleš?

     Jozef povytiahol nohavice a drzo zareval: – Veliteľ, hlásim odchod.

     Tomáš sa bez slova pustil za ním so sklonenou hlavou, aby nenarážal na vetvy, z ktorých sa sypal suchý, prachový sneh za golier a pichal ako ihly. Bola jasná noc, ktorá svojím svetlom naháňala Tomášovi hrôzu. Ťahal za sebou pravú nohu a ponáhľal sa v Jozefových šľapajach.

     – Počkaj, – volal. – Podošva mi odpadáva.

     Jozef si zatiaľ  ľahol na brucho a lízal sneh, keď bol najprv odhrnul hornú primrznutú vrstvu. Ale sneh vysušoval hrdlo ešte viac a zanechával ostrú horkú chuť v ústach, ktoré ešte väčšmi prahli po vode.

     – Je to horké ako cholera, – povedal Jozef a vstal.

     – Treba posoliť.

     – Čo?

     – Nič. Vravím, že treba posoliť.

     – Čo treba posoliť?

     – Ak chceš, aby sneh nechutil horko, musíš ho posoliť.

     Jozef sa zarazil a podozrievavo si prezrel Tomáša.

     – Matka Božia, – zahundral potom sám sebe neúčastne, – ty si sa zbláznil.

     – Čo sa nazdávaš, že som si to hádam ja vymyslel? Ja som si to nevymyslel, – bránil sa Tomáš. – Čo chceš odo mňa?

     – Nič nechcem. Ide ti to na mozog.

     – Ten to rozprával, – ohradzoval sa Tomáš, – ten Rus, ako sa volá, čo nám ukazoval, ako odvšivovať košele nad ohňom. Ty si tam vtedy nebol.

     – A kde som bol? – vypytoval sa Jozef ďalej, aby si overil, že sa jeho druh načisto pomiatol.

     – Neviem, kde si bol. Ja som bol tam, kde ten Rus bol, čo to rozprával, to viem.

     – Čo rozprával?

     – Kto?

     – Ten Rus.

     – Ten od tých kozákov?

     – Nie, ten druhý.

     – Tam nebol nijaký druhý, Jozef. Ja sa dobre pamätám. Tam bol len ten jeden. Totiž práve vtedy, keď to rozprával.

     – Rany božie, čo rozprával?

     – Veď som ti to povedal. Že je dobre sneh posoliť, aby nebol horký v ústach.

     – A kde vezmeš soľ? – nechápal Jozef. – Máš pri sebe soľ?

     – Nie.

     – Choď ty dopredu, – rozhodol Jozef po chvíli, nepokúšajúc sa zatajiť, že si neželá, aby mu blázon kráčal za chrbtom.

     Potom neprehovorili slova. Cesta trvala hodiny, nebola namáhavá a mesiac zašiel za oblaky práve vtedy, keď došli k lesu. Pri prvom strome oprel sa Tomáš o peň a začal opäť trpezlivo obväzovať handrou topánku s odtrhnutou podošvou.

     – A ako vám to povedal, že to treba robiť s tým odvšivením? – začal bez prípravy Jozef, ako keby neboli prešli dlhé hodiny od nekonečného rozhovoru.

     – S akým odvšivením?

     – Čo si povedal, že vám ukazoval ten, čo chcel soliť sneh.

     – On nechcel soliť nič, Jozef. Ty si to celé poplietol. On len povedal, že by sa to malo tak robiť. Aby nebol ten sneh taký hovädsky horký.

     Rozhovor ustal tak nezmyselne doprázdna, ako sa bezcieľne začal.

     Zrazu sa zotmelo ako v izbe, keď sa sťahuje knôt petrolejovej lampy pred zhasnutím, než sa plameň zdúchne. Tak sa začínalo brieždiť za týchto nocí v horách. Čo doposiaľ vyzeralo ako biele jazerá a vodopády, začalo dostávať obrysy a podobu. Čo bolo ďaleko, zase vyzeralo ďaleké.

     Pochod dostával zmysel, pretože po každom kroku sa ďaleké začalo približovať. Že bol deň, dávalo im istotu. Šli nekrytí a nepripravení.

     Zrazu sa Tomáš strhol a hodil sa na zem. Rozčapený ležal v palebnej polohe a mieril na čistinu. Priamo oproti nim šiel chlap, boriaci sa zúfalo do sypkého snehu. Bol ďaleko, a predsa bolo možno počuť jeho dych. Zastukal, keď padol na tvár, a neprestal nahlas vzdychať, kým sa nezdvihol na nohy.

     – Vstaň, – obrátil sa Jozef k Tomášovi, – to bude náš.

     – Náš nie, nemá zbraň.

     – Možno, že má odmrznuté ruky, a preto ich tak čudne nesie, – nespúšťal Jozef postavu z očí.

     Tomášovi sa nechcelo vstať, keď už raz zaľahol.

     – To je nie zbraň, Jozef, – odvrkol. – Tak sa nenosí puška, leda sa brodí cez rieku. Ja ho odfláknem. Dobre?

     Keď sa postava priblížila ešte viac, predstúpil Jozef pred ležiaceho Tomáša a zvolal: – Stoj. Kto tam?

     Oslovený muž na okamih zastal, hneď sa však pustil do ešte rýchlejšej chôdze, ktorá spotrebovala jeho posledné sily.

     – Ty chceš nasilu crknúť, človek akýsi, – zvolal Jozef a namieril automat na chlapa.

     – Vy ste predsa partizáni, – povedal ten bez dychu, keď sa celkom bol priblížil a skákal pohľadom z jedného na druhého, desiac sa možnosti, že sa mýlil.

     – Hore ruky! – zvolal Tomáš, ešte stále v palebnej polohe.

     – Pravdaže ste partizáni. Povedali mi, že tu stretnem na každom kroku partizánov, – cúvol nebadateľne chlap.

     Jozef nespustil z neho oči.

     – Povedal som ti, aby si zdvihol ruky. Počul si? – pokúšal sa hovoriť tvrdo a nemilosrdne.

     – Počul som.

     – Prečo ich teda nezdvihneš?

     – Nemôžem, – dusil sa únavou neznámy.

     – Odhoď, čo máš v rukách, – zamiešal sa opäť Tomáš. – Lebo strieľam.

     Neznámy sa prisilil do úsmevu a nemyslel na útek.

     – To nemôžete, – povedal. – Nebudete predsa strieľať.

     – Neviem, či si o tom počul, ale tu na okolí je vojna, – odstúpil dozadu Jozef a zdvihol zbraň. – Odhoď, čo máš v rukách, vravím. Budem nahlas rátať do troch.

     – Nemôžem, pane. Pozrite sa, – vykríkol chlap a otrčil ruky, v ktorých ležalo nemluvňa, zabalené biedne v chlapskej špinavej košeli a v starom vojenskom svetri. Tvár malo belasú od zimy.

     Jozef akoby sa zamyslel, ale popravde bolo tých myšlienok naraz toľko, že sa do nich začal prepadávať hlboko ako do snehu. Zaklial nahlas, zavolal Tomáša a potom bohovali obaja hodnú chvíľu. Avšak nepodarilo sa im toto zbelasené nemluvňa zaradiť medzi prepady, ústupy, pochody a úteky v týchto krutých horách, kde už aj vysoká zver začala ohryzovať zamrznutú kôru.

     – Žije to vôbec? – prerušil tichosť Tomáš a naklonil sa nad nemluvňa v rukách neznámeho.

     – Žije, – potvrdzoval otec a nadvihol nemluvňa k Tomášovej tvári. – Počúvajte.

     – Nič nepočujem, – cúvol Tomáš. – Nikdy som nepočúval nemluvňatá, možno preto nič nepočujem. Počúvaj ty, Jozef.

     – Daj mi pokoj, – odvrkol Jozef a obrátil sa k mužovi. – Je to tvoje?

     – Nemôžem to dokázať, pane, – zajakal sa muž od strachu, – ale kedykoľvek to môžem odprisahať, keď chcete.

     – Netreba prisahať. Na to ja kašlem, – odpľul Jozef.

     – Ďakujem vám, pane.

     – Musím ťa zaistiť, a to je jedno, či máš nemluvňa, či nie. Kto si? Ako sa voláš?

     – Volám sa Feldmann, – predstavil sa neznámy a zdalo sa, že sa pri tom hanblivo uklonil.

     – U nás v jednotke bol tiež jeden, čo sa tak volal, – prerušil mlčanie Tomáš. – Podozrievali ho, že je špión a že špiónuje, ale on ustavične, že je Žid, tak že teda nemôže byť špión, ale veliteľ povedal, že každý môže byť špión, kto má jazyk a chceli ho zastreliť. Nakoniec ho nezastrelili, pretože v noci frkol a veliteľ prisahal, že istotne preto zbehol, lebo bol špión, ale ja si myslím, že sa jednoducho bál, že ho zastrelia. Poslali nás hľadať ho v pekelnej fujavici. Sadli sme si pár krokov od tábora za strom, piekli sme na kameň zmrznuté zemiaky a na druhé ráno sme sa hlásili s negatívnym výsledkom. Feldmann sa volal. Alebo tak nejako, švábsky, to viem celkom iste.

     – Kto je teraz zvedavý na tvoje bájky? – oboril sa naň Jozef, zlý sám na seba, že s toľkým záujmom počúval. – Ja sa vypytujem tu tohto človeka, a nie teba.

     – Idem z Hlbokej hory, – začal Feldmann. – Ešte som od včera nezastal. Prepadli nás tam. Bolo tam zo päťdesiat rodín. Skrývali sme sa v podzemných dierach a akosi nás našli. Strieľali slepo, kým všetkých nepobili. Žena utekala s týmto nemluvňaťom a keď ju trafili, zvalila sa naň. Našťastie. Potom, keď odišli, vytiahol som sa z úkrytu, pochytil som decko a viac som sa neobzrel. Bolo tam toľko mŕtvych, že ma popadol strach. Poznal som každého z nich, všetkých, ale keď  tak ležali všetci zabití a mŕtvi, začal som utekať. A tu som.

     – Kam máš namierené? – spýtal sa Jozef teplejšie, než mal v úmysle.

     – Nikam vcelku.

     Jozef rozhodol, že Tomáš odvedie muža na štáb. Na štábe je dosť hláv, nech tie rozhodnú, čo má byť ďalej. Tam bude azda aj nemluvňaťu najlepšie.

     – Sú tam aj ženy v našej jednotke, – povzbudzoval muža Jozef, keď sa ten v Tomášových šľapajach začal od neho vzďaľovať.

     Jedna z nich naozaj bez dlhých rečí vzala decko Feldmannovi z rúk, len čo stihol dôjsť k jednotke, nastrihala hodvábu z padáka a ovinula ho doň. Veliteľ  brigády sa spokojne usmieval, keď hlásil do štábu v Kyjeve, že od svitania majú v radoch bojujúcich aj päťmesačné nemluvňa.

     Spravodajský kapitán začal práve vyslúchať Feldmanna, keď poplach nečakane postavil celý oddiel na nohy a sám štáb, prekvapený mínometnou paľbou, pohol sa pod vedením veliteľa v dlhom zástupe hore príkrym kopcom do mládnika.

     Ani nebolo kedy zahasiť  tlejúce ohníky v malých vatrách, také presné boli zásahy nepriateľských granátov.

     Keď zástup štábnej jednotky vyčerpaný dosiahol hrebeň hory, padla veľmi blízko mína a vybuchla, pridusená hlbokým snehom.

     Strach prichádza vždy mocnejšie od chrbta a jednotka otrhaných, hladom ohlušených a ranených pozbierala ako na povel posledné sily, aby vykročila rýchlejšie ešte jeden jediný, možno už posledný raz. Ale čelo neočakávane zastalo.

     Na úzkom hrebeni nebolo ľahko obísť zástup, ako sa o to podajedni pokúsili vydesení množiacimi sa výbuchmi. Potom od muža k mužovi šiel veliteľov povel stáť nehlučne a nehýbať sa. V tichu bolo počuť zdola doliehať nemeckú reč. Ten náš milovaný veliteľ nás teraz nechá všetkých pokapať, klial Tomáš v duchu. Čert mohol radšej dávno vziať to nemluvňa a aj Jozefa, ktorý ho sem poslal.

     Zajtra-pozajtra bude možno po vojne a teraz tu má človek na tom holom hrebeni striasť krpcami pre nič za nič pre poondiate nemluvňa.

     Feldmann sa obzrel, ani čo by presne uhádol, na čo Tomáš myslí a pri každom novom výbuchu privinul dieťa mocnejšie k sebe. Vpredu kohosi zasiahlo, našťastie naplno, takže nemal ani kedy zavzlykať.

     A zástup stál primrznutý a čelo sa nehýbalo.

     Až oveľa neskoršie, keď sa paľba začala cieľavedome prenášať čoraz viac dopredu, vykľul sa zmysel veliteľovho manévru. Načo by sa nepriateľ púšťal do lesa, kde za každým pňom môže sedieť partizán, keď možno ľahko vyrátať, kde sa na hrebeni v danej chvíli nachádza pochodujúca jednotka. Lenže jednotka nepochodovala. Stála v strašidelnej blízkosti nepriateľských mínometov a počúvala tĺcť svoje srdcia.

     Zrazu sa bez viditeľnej príčiny rozplakalo nemluvňa. Granát by nebol mohol vyvolať v zástupe väčšie zdesenie. Feldmann ho tisol k sebe, hojdal a utišoval. Kľakol si nadeň, keď pišťalo čoraz žalostnejšie a prikryl ho svojím telom.

     – Povedz, ty, – priblížil sa k nemu Tomáš, – je to naozaj tvoje, alebo si sa ho iba ujal, aby nezahynulo?

     – Moje je, – šepkal Feldmann.

     – Tak vidíš, – zahundral Tomáš, ako keby ho obviňoval. – Hádam ho odovzdaj, nech putuje z ruky do ruky až na čelo zástupu. Takto ho musia tí dolu počuť aj keby boli hluchí.

     Keď nemluvňa doputovalo na čelo zástupu, pustilo sa do vresku, ako keby cítilo otcovu neprítomnosť.

     Nastala prestávka v paľbe.

     Spravodajský kapitán doniesol dieťa nazad a bez slova ho odovzdal Feldmannovi.

     – Ďakujem vám, – zakoktal Feldmann a keď sa kapitán nepohol, odvrátil od neho chytro pohľad a venoval sa nemluvňaťu, ktoré sa nechcelo upokojiť.

     – Rob s ním čosi, pre boha živého, – prosil Tomáš, – lebo ak ho necháš jačať ešte chvíľu, všetkých nás tu skosia.

     Štipľavá hmla sa usadila vo Feldmannových očiach. Vždy sa dá nájsť východisko, len treba mať silu pochytiť  čísi povzbudzujúci pohľad, čiesi rameno, čísi hlas.

     Kapitán stál nehybne, ako keby mu Feldmann bol ostal dlžen odpoveď. Z času na čas pozrel dolu do doliny.

     Feldmann držal nemluvňa pevne v oboch rukách, potom mu povytiahol prikrývku z padáka až k tvári a zakryl mu ju obozretne. Plač preľaknutého decka rozkrajoval ľadový vzduch, nesúci ho do diaľky.

     Tí vpredu aj tí vzadu teraz v úzkosti a prosebne upierali pohľady na Feldmanna. Zrazu vedel, čo si želajú. Obrátil sa neisto ku kapitánovi, avšak aj jeho oči zrkadlili to isté želanie. Neukazoval to na sebe inak, stál a načúval, ako keby v celom svojom živote nebol počul plakať nemluvňa.

     – Kapitán, – chvel sa Feldmannov hlas, – čo treba robiť?

     – Ty si otec, nie ja.

     – To je strašné.

     – Čo je strašné? – povedal celkom pokojne kapitán.

     – Ja neviem, čo robiť, – bol by sa Feldmann najradšej rozplakal. – Keby tu bola jeho matka, pri matke nikdy nezavzlykal. Veď ja ani dobre neviem, prečo plače.

     – Nik z nás nevie, prečo plače, – povedal polohlasne kapitán a započúval sa do doliny.

     Úryvky nepriateľských povelov doliehali odkiaľsi zdola.

     – Keby som len vedel, čo robiť, – zúfal Feldmann.

     – Čo by si čo chcel robiť, rob to ihneď, – odvetil kapitán prosebne.

     – Áno, – povedal Feldmann. – Ihneď.

     Oči celej jednotky cítil na seba upreté. Nekrvavo ho prebodávali od chrbta cez pľúca a od boku cez ľadviny. Sklonil sa a zabaľoval malú tváričku vždy viac a viac. Je to hodváb z padáka a azda to tak nebolí, myslel si a položil dlaň na ústa nemluvniatku, ktoré sa zrazu začalo brániť a bojovať o svoj život. Trepalo sa, trhalo tielkom, hádzalo rukami a vymykávalo hlavu.

     Feldmann čakal, že teraz všetci priskočia k nemu a vytrhnú mu to bezbranné stvorenie z veľkých žilnatých rúk a nedajú mu to urobiť práve teraz, možno iba niekoľko dní pred koncom vojny. Avšak nik sa nehýbal a kapitán od protišpionáže stál ako predtým zamyslený a azda aj smutný.

     Feldmann teda pritisol dlaň ešte raz a nepopustil. Nemluvňa sa prestalo brániť otcovi.

     – Bože môj, – začul Feldmann Tomášov hlas, – myslel som, že sa to už nikdy neskončí.

     Paľba sa nevrátila, jednotka vydržala a v štábe na čele zástupu vládlo upokojenie nad podareným manévrom.

     Potom, keď nebezpečenstvo celkom pominulo, pochoval Feldmann svoje decko v snehu, pretože k zemi sa nebolo možno dokopať.

     Všetci stáli v pozore a hľadeli na tohto cudzieho muža, ako sypal holými rukami sneh na malú kôpku a jeho meno sa ozvalo z rozkazu, ktorý čítal jeden poddôstojník. Feldmann vyrozumel, že jeho dieťa zachránilo jednotku pred strašnými stratami a možno pred zničením.

     Nedbajúc na nedostatok munície, vypálili potom salvu z pušiek a pohli sa v zástupe na ďalší pochod.

     Feldmann šiel pred Tomášom. Niekoľko ráz sa obzrel, aby si zapamätal to miesto, kde vykopal hrob. Vrýval si ho do pamäti, päsťami si ho chcel vtisnúť do očí, hoci vedel, že to miesto už nikdy viac nenájde.