Vyhľadávanie
POSLEDNÝ HIT (úryvok)
Po obede mi Karisma prikázala, aby som sa intenzívne pustil do čítania.
Dovolila mi ľahnúť si na gauč a vedľa posadila ochrankára, ktorý dozeral na moju disciplínu.
Na úvod mi vybrala siedmy diel galaktickej space opery. Na obálke sa gigantický biely raketoplán plavil v lesklom modrom vesmíre. Spoza kruhových okien sa na mňa usmievali karikatúry mimozemšťanov a jeden nevydarený netvor.
Položil som si odpudivý zväzok pred tvár a tváril som sa, že čítam. V mysli som zvažoval, čo má toto celé, preboha, znamenať. Po pár minútach som zakaždým obrátil stránku, akoby som ju už mal prečítanú. Strážnikovi to bolo ukradnuté, nemal reálnu možnosť kontrolovať ma.
V hlave mi prebleskovali myšlienky. Zvažoval som, ako by sa dalo skontaktovať so svetom vonku. Ale nič mi nenapadalo. Mobil, ktorým by som snáď nejako dokázal privolať pomoc, zostal ležať na poličke v mojom bratislavskom dome. Ani som sa v tom príjemnom malom meste nestihol zabývať a už som sa ocitol ďaleko odtiaľ. Niežeby som horlivo spoznával tamojší život, ale trebárs Oslo som v Európe považoval za určite väčšiu dieru.
Koľko dní potrvá, pokým rodičia v Reykjavíku zistia, že sa už akosi pridlho nehlásim? Za tie roky si síce privykli, že som o sebe niekedy pridlho nedal vedieť, ale obával som sa, že tentoraz to môže byť aj celá večnosť. Čo bude s mojím domom a s nezaplatenými účtami?
Myšlienky sa mi v mysli potácali, k ničomu som nedospel. Nemal som pri sebe nikoho, koho by som mohol poprosiť o radu. Pochopil som ďalšiu nevýhodu svojho samotárskeho života. V Bratislave som sa nezblížil so susedmi, ktorí by si všimli moju neprítomnosť. Chýbali mi aj známi, čo by ihneď zbadali, že so mnou niečo nie je v poriadku.
Väznila ma agresívna, ideologická diktátorka a dookola rapotala módne frázy, ktorým som sa doteraz v médiách všemožne vyhýbal. V istom zmysle som obdivoval ľudí, ktorí si dokážu takto zjednodušovať problémy a žijú v ilúzii, že poznajú skutočný stav vecí sveta. Ja by som sa nevedel tak jednoznačne rozhodnúť v oblastiach politiky a ekonomiky, kde každú chvíľu niekto klame. Závidel som im naivnú zaslepenosť a vieru v jednoduchosť riešení, lenže dosiaľ som sa s nimi nemusel konfrontovať.
Pred zrakom sa mi zjavila ochrankárova ruka. Dlhý ukazovák mi rázne poklepal po knihe. V zamyslení som úplne zabudol pravidelne listovať. Ospravedlňoval som sa a vyhováral sa na únavu.
Chcel som strážcu upokojiť, lebo ma sledoval pozornejšie, preto som naozaj začal čítať.
S akousi mlčanlivou zúrivosťou som uprel zrak na roztvorenú stránku. Dej románu sa odohrával na palube raketoplánu, ktorý vo vesmíre usilovne mieril záhadným smerom a pohyboval sa bez ohľadu na platné fyzikálne zákony. Drsná akčná scéna bitky medzi členmi posádky ma tak strhla, že som si ani neuvedomil, ako rýchlo som sa dostal na štvrtú kapitolu. Počul som iba ľahký šuchot listov pod prstami.
Zvažoval som, že znova prestanem čítať a budem ďalej uvažovať o svojej situácii. Úkosom som pozrel na ochrankára. Opäť si ma nevšímal. Jasne som si však uvedomil, že ani pri najúmornejšom taktizovaní nedospejem k ničomu. Robiť som nemal čo; mohol som iba čakať. Navyše ma zvedavosť ťahala k tomu, aby som čudný príbeh dočítal až do konca. No na tristo stranách sa v kabíne neprestajne mihal hologramický meč akéhosi Grohanwisa Weldrahvu. Okrem fantázie v tej knihe bolo všetko.
Po nečakanom zážitku s prvým zväzkom som neodolal a siahol aj po druhom. Už som sa nevzpieral. Nehundral som, neprotestoval. Podriadil som sa nevyhnutnosti a strachu.
Pokračoval som románom so zručne vykreslenými duševnými pochodmi postaršej schizofrenickej slúžky. Lenže táto sympatická dáma potrebovala stošesťdesiat strán len na to, aby v zámockom lesoparku pripravila neveľmi vydarené grilované kurence a komplikovane sa pomilovala s fúzatým farmárom. Žasol som.
Napokon sa riadky a písmená začali zlievať. Z bielych listov papiera ma rezali oči. Kniha v mojich rukách oťažela. Vychutnával som ticho a zhlboka dýchal, prázdny, oslobodený od akýchkoľvek myšlienok.
Nasledujúce týždne vyzerali ako jeden a ten istý deň, ktorý sa presne opakoval. Sústredene som hltal tituly z Karisminej knižnice. Dúfal som, že keď už nič iné, tak aspoň lepšie pochopím jej čudnú psychiku.
Pred sebou som mal napínavý manga komiks o štrnásťročnej Japonke, ktorej príbeh ma spočiatku prekvapil pôsobivými dejovými zvratmi. Zážitky dievčaťa na prudérnej strednej škole v Tokiu a jej výpovede v bublinách ma príjemne rozosmievali. Ale iba do chvíle, pokým sa dievčina nezačala pri každej príležitosti vyzliekať. V nudnom závere stvárala so spolužiačkami zbytočné, necudné akrobatické huncútstva.
Čakal ma prvý diel úspešnej šesťdielnej série žánru heroická fantasy, zvaného aj meč & mágia. Úvodná časť mala osemstotridsať strán, na obálke modrého kyklopa, troch čarodejníkov, jednorožca, planétu Saturn, chrliacu sopku, dlhočiznú šabľu a to všetko v šokujúcich farbách. Zbytočne pompézny prebal tvorila kostrbatá mapa bez mierky. Zväzok bol taký ťažký, že mi padal z rúk.
Na predposlednej strane som sa dozvedel, že autor, tajomný Marcel Meggido, onedlho vydá prequel, čiže predohru tohto príbehu. Rozhodne by som si ju mal prečítať. Zatiaľ som totiž pochopil iba to, že veľká drevená palica tajomného mága, ktorý sa dosiaľ v deji neobjavil, má z nejakého dôvodu ohromnú moc.
V dielach som zatiaľ našiel len jeden spoločný znak – autori sa vôbec netrápili logikou príbehu. Po prestávke v podobe niekoľkých kapitol pokojne ožívali dávno zastrelené postavy a suverénne sa zapájali do diania. Zákerný súcit čitateľa neprestajne pokúšal dávnou nežnosťou.
Odhaľovala Karisma sprisahanie práve v týchto pasážach? Je známe, že nešťastie sa nutne spája so stratenými rajmi. Verila Karisma hádam tomu, že všetko, čo človek prežije od chvíle svojho zrodu až do smrti, si vopred určil sám? Bolo podľa nej každé opomenutie zámerné? Každé poníženie pokáním? Každý neúspech tajným víťazstvom? Každá vražda novým narodením? Každá smrť samovraždou?
Neprestajne som čítal a zdalo sa mi to rovnako osožné, ako memorovať telefónny zoznam. Dni pokračovali monotónne. Len občas som si zdriemol. Ľahostajnosť sa stala mojím posledným útočiskom.
Pravidelne som dostával makrobiotické jedlá. Značkové jogurty, ktorými ma kŕmili, boli splneným snom o vedecky dokázanej raňajkovej zdravej výžive. Každý téglik poskytoval drobnú charitatívnu pomoc najchudobnejším obyvateľom našej planéty v Argentíne a v Lotyšsku. Výťažok z predaja pomáhal lokálnym komunitám pri budovaní poľnohospodárskych plantáží s ilúziou nezávadnosti a verejnej prospešnosti.
Doľahla na mňa ospalá ochabnutosť. Ale spánok pri naberaní energie nepomáhal. Zobúdzal som sa ešte vyčerpanejší, s otupenou mysľou, akoby sa vo mne pripravovala dajaká premena. Niekedy sa mi hrozba smrti zdala taká hmatateľná ako posteľ, na ktorej som ležal.
Spoznal som ďalšie nezvyčajné knižky ako krátky erotický román Zbytočný zips od Daffyda Patterolla. Alebo rozvetvenú mystery Nemal som jej to povedať, ktorá sa odohrávala v paralelnom stredoveku. Príbeh prekypoval množstvom zložitých osobných intríg, čo zostali až do konca nevyriešené. Obe obálky boli doslova posiate mimoriadne pozitívnymi kritickými ohlasmi z časopisov, o ktorých som nikdy predtým nepočul.
Daffyd Patteroll napísal spolu s Wernerom Toppingom aj román Aegramorr, ktorý mi Karisma taktiež odporučila čítať. Autori za knihu údajne získali aj medzinárodné ocenenie, ale nepodarilo sa mi zistiť aké. Zložitý dej sa piplal v téme klonovaných detí, ktoré v západnej Európe blízkej budúcnosti ovládajú bezdrôtové pripájanie na internet, varenie talianskych cestovín a kung-fu. Knižku som prečítal na jeden dúšok a keď som ju zatvoril, bol som nevyspatý, posadnutý a takmer šťastný.
Odhodlane som pokračoval v štúdiu. Nič iné mi nezostávalo. Pohrúžený do kníh som sa vliekol z jedného dňa do druhého. Moja vôľa netúžila po jednotlivostiach, chcela len vydržať, nie skončiť. S hlavou takmer stále sklonenou k zemi som sa poddával hodinám, ktoré na mňa zabúdali.
Kedysi som si namýšľal, že viem o triviálnej kultúre bohviečo, ale už po pár dňoch čítania Karisminých kníh som zistil, že sa ku mne dosiaľ dostával len chatrný zlomok výtvorov, vybraný pochybnými masmédiami. Takmer som bol náchylný uveriť, že šlo o zámernú cenzúru.
Predpokladal som, že všetky diela z Karisminej zbierky, zoradené teraz ľubovoľne a náhodne ako predmety, čo vidím vo sne, sa pre mňa neskôr stanú nemennými a dôverne známymi.
Čoraz častejšie som sa pri čítaní zabával, ale uvedomoval som si, že to určite nebolo Karisminým cieľom. Neurčitá radosť, ktorú mi knihy pôsobili, sa pre mňa stala zvykom, no nerozumel som, čo je na nich výnimočné. Hlavné postavy neprestajne narúšali rovnováhu mojich nocí a zamorovali mi sny.
Karismu zaujímali výhradne najkonvenčnejšie umelecké prejavy, v ktorých sa všetko slobodné či originálne obmedzovalo a potláčalo.
Zmienku o štátoch závislosti či iných fenoménoch éry globalizácie som neobjavil ani vo viacerých románoch Charlotty Mannovej, ktorá svojimi krátkymi knižkami vyplnila medzeru v úspešnej edícii Láska na horskom bicykli.
Na dielo Američanky Mannovej si Karisma vyčlenila samostatný regál. Autorka zamilované cyklistické výlety opísala asi tristokrát v tenkých fialových brožúrach.
Pedálovanie do kopca vo dvojici vypĺňala spisovateľka morálne únosnými citmi. Oddychové posedenia unaveného páru v tráve prebiehali slušne, vypĺňali ich dialógy o atletických šampionátoch, konzumácia zeleninových sendvičov a pitie paradajkového džúsu. Občas sa opravila spadnutá reťaz alebo pokazený zvonček.
Pozorne som si všímal opisy prostredí, metódu rozvíjania deja aj dojemné rozhovory totálne zaľúbených postáv. Dobrodružstvá hrdinov som bral s pohotovou odovzdanosťou. Veril som už aj zlým ilustráciám a tlačovým chybám. Oči ma od pozorného čítania rezali, často som zíval. Ale na náznaky sprisahaneckých odkazov či na kamufláže som nenaďabil. Čo ak tam nijaké neboli? Alebo sa mali prejaviť až po dlhšom čase, ako niektoré zákerné biologické vírusy? Lenže čo ak do mňa už medzičasom predsa len nasiakli a ukradomky sa prejavujú vo vedomí?
Ešte som však nepoznal utajené zákutia ozajstnej nekvality. Dosiaľ som len matne tušil, čo sú game-booky, čiže knihy-hry. Karisma ich v knižnici uschovávala stovky.
Ako prvý mi Karisma dala zahrať – lebo o čítanie v tradičnom zmysle nešlo – dobrodružný príbeh Horiaci popol. Na konci kapitol i niektorých odsekov som sa rozhodoval, ako chcem pokračovať v deji. Po výbere jednej z troch možností som nalistoval príslušnú stranu.
Dozvedel som sa správnu reakciu na dymový prelud, ktorý mi v odpudivej modrastej kresbe stúpal po celej stránke a zasahoval do textu. Spoznal som účinky byliny „Otvor dvere“ aj používanie obranného čarodejníckeho ohňa.
Lenže pri prvej hre som vo vážnom nebezpečenstve nedržal v ruke strieborný kindžal, údajne jedinú bezpečnú zbraň pri stretnutí s duchmi mŕtvych príbuzných. Skončil som už na strane 234, čiže ani nie v prvej pätine hrubizného diela.
Navyše mi chýbal Elixír Energie aj Talizman Sily, takže mi nedokázal pomôcť ani jednoruký priateľ-veleop Usuuk Baasi. Kto bol ten dobromyseľný mohutný opičiak, odkiaľ sa vzal a prečo sa kamarátil práve so mnou, to sa mi vypátrať nepodarilo.
Po takomto intenzívnom čitateľskom zážitku som sa ráno prebudil spotený, s búchajúcim srdcom. Zrejme som v spánku ležal v nepohodlnej polohe. Keď som sa s námahou zdvihol z postele, zdalo sa mi, že svaly si budem musieť povystierať páčidlom.
Rovnaké dni sa ľahostajne vliekli. Detaily z niektorých kníh ma sprevádzali dlho, iné mi milosrdne rýchlo vypadli z pamäti. Usiloval som sa žiť len v prítomnosti, bez spomienok a predvídaní. Únava mi niekedy pripomínala šťastie.
V prestávkach medzi jednotlivými titulmi som sa prechádzal po budove. Fixoval som si do pamäte dĺžku chodieb, rohy aj rozmiestnenie dverí a východov. Vstrebával som do seba polohy predmetov aj samo ovzdušie hotela. Často som pri chôdzi zatváral oči a pokúšal sa orientovať poslepiačky. V nábytku aj popri stenách som si predstavoval pasce, tiene, nástrahy a postavy.
