Ukážka z diela

Pozlátka

 (úryvok)

     „Mama.“

     Ema sa trocha pomrví... a spí ďalej.

     „Mama,“ ozve sa opäť, už naliehavejšie. Och, nie! Koľko je vlastne hodín? Otvorí oko... pol siedmej!

     „Vilma!“ zakričí z postele.

     „Je sobota, príde až o deviatej,“ ozve sa rozospato z Karolovej polovice.

     „Umriem,“ zanarieka Ema a skúša si sadnúť. Pred očami sa jej krúti celý svet a v ústach má hroznú chuť. Oslava trvala do pol tretej v noci, spala len štyri hodiny. Nevyhnutne by potrebovala ešte niekoľko hodín spánku. Potom osviežujúci kúpeľ a šálku kávy... skôr nebude schopná komunikácie, pozná sa. Zazrie na Erika, ktorý sa vyštveral na manželskú posteľ a spokojne sa usadil medzi rodičmi. No Karol je tiež tvrdý... ani jeden z nich nevníma synov rozkošný úsmev a ružové líčka. Na rozdiel od nich sa vyspal dosť a dobre... Ema sa opäť zvalí na posteľ a vtom jej dôjde, že Vilma tu predsa spala... Rýchlo berie malého na ruky a vychádza s ním zo spálne. Stretne sa s ňou rovno pred ich dverami. Podáva jej malého ako dajakú batožinu a bez slova sa otočí...

     „Ja som tu až od deviatej,“ prehodí Vilma a chce jej podať malého späť.

     „Nie,“ zavzdychá Ema. „To mi predsa nemôžeš urobiť!“

     „Prečo nie?“

     „Akože prečo?! Potrebujem sa vyspať!“

     „Ráno s ním bývaš ty.“

     „Ale nie dnes! Čo nechápeš?!“ už kričí a malý sa v sekunde rozplače. Od narodenia veľmi citlivo reagoval na hluk a krik... Ema zazrie na Vilmu, akoby za to mohla ona... „Hneď ako sa vyspím, môžeš odísť. Nemusíš tu byť do štvrtej. Okej?“ dodá zmierlivo, a keď Vilma prikývne, s úľavou si vydýchne.

     V spálni sa zvalí na posteľ a v momente opäť zaspí.

     Zobúdza ju horúčava a vtáčí spev za oknami. Budík ukazuje pol dvanástej. Slastne sa povystiera a svižne vyskočí z postele. Cíti sa čulá, akoby ani žiadna oslava nebola... Ale sa vydarila, pomyslí si spokojne a podíde k veľkému oknu. Odhŕňa marhuľový záves, otvorí okno a nadýcha sa čerstvého vzduchu. Je už riadne horúco. Najradšej by už dnes vypadla niekam k moru, Karol však musí dokončiť dajakú objednávku a skôr ako o dva týždne voľný nebude. Zvykla si už na to, v prvých rokoch manželstva jej to však veľmi prekážalo. Nemával dovolenku tak ako iní ľudia, mával len voľno. Je síce pravda, že potom mohol byť doma aj niekoľko týždňov, záviselo to len od neho, no aj tak si na to musela zvyknúť. Niekedy pracuje aj cez sviatky a cez víkendy... a to jej vôbec nebolo po vôli. Ako bytový architekt sa Karol vynikajúco osvedčil, teraz patrí medzi najvyhľadávanejších v Bratislave. Jeho klientelu tvorí smotánka mesta... a vlastne aj on sám už roky medzi ňu patrí. Aj ja, pomyslí si Ema a cíti, ako ju napĺňa zvláštny pocit. Je ako droga, opantáva ju a o jeho skutočnosti sa musí opäť a znova presviedčať. Kamkoľvek príde a predstaví sa, má otvorené dvere. Nádhera!

     Posadí sa pred toaletný stolík a pozorne si kontroluje tvár. Má trocha opuchnuté oči, inak vyzerá sviežo a pekne ako vždy. Krása je pre ňu dôležitá, podstúpila by pre ňu čokoľvek. Obklopuje sa krásnymi ľuďmi aj vecami, nič iné nie je pre ňu také dôležité a podstatné. Ustavične zabúda, že iní ľudia môžu mať iné kritériá hodnôt a krásu zvyčajne berú ako niečo navyše... Nechápe ich. Pre ňu je krása nevyhnutnosť. Keď sa narodil ich syn, jej prvá otázka znela: „Je pekné?“

     „Akože čo?“ spýtal sa lekár a v hlase mal údiv.

     „Moje bábätko, predsa.“

     „Je to zdravý chlapček,“ odvetil jej vtedy a ona, napriek vyčerpaniu a bolesti, škrípala zubami. To ju nezaujímalo! Pýtala sa predsa na niečo iné!

     „Fajn,“ prikývla. „A je pekný?“

     „Krásny,“ odvetil za lekára Karol, ktorý bol pri pôrode a presne vedel, čo chce jeho manželka vedieť. Čo sa týka jeho prítomnosti v pôrodnej sále, Eme to nebolo veľmi po vôli, nechcela, aby to videl... podľa nej to nebol pekný pohľad, no Karol na tom trval... a ona vedela, kedy treba ustúpiť. Pôrod ich dieťaťa bol jednou z takých záležitostí...

     V kuchyni, kde kuchárka už dokončuje obed, pozostávajúci hlavne zo zeleniny a z kuracieho mäsa, si Ema z chladničky vyberá fľašu minerálky a poberie sa na terasu. Potrebuje si zapáliť...

     „Klára, môžete mi priniesť na terasu kávu?“ osloví staršiu ženu, ktorá pre nich pracuje už roky. Vlastne od začiatku ich spoločného života... Vtedy ešte žili s Karolom v panelákovom trojizbovom byte s malou kuchyňu a neznesiteľnou predsieňou. Nenávidela to tam, bola však netypicky trpezlivá, pretože vedela, že to nebude dlho trvať a ich dom snov bude dokončený. Karol ho začal stavať ešte pred svadbou...

     „S medom a kvapkou citrónu?“

     „Presne tak,“ usmeje sa a mizne z kuchyne. Pachy dusenej zeleniny jej dvíhajú žalúdok, jasný znak, že včera večer viac vypila.

     Na prahu zostáva zarazene stáť. Obrázok, ktorý zbadá, sa jej zadiera pod kožu... sama nevie prečo. Karol sedí v prútenom kresle a číta si noviny, tak ako vždy v sobotu ráno, obďaleč na rozloženej deke sa hrá Vilma s malým Erikom. Smejú sa, rozprávajú... A Vilma vyzerá zasa ako zvyčajne, strapatá a neupravená, vyžaruje z nej niečo, čo si Ema doteraz nikdy nevšimla. Akási radosť, šťastie... Hlúposť, pomyslí si Ema vzápätí. Aký by už ona mala dôvod na šťastie? Bezdetná, tridsaťtriročná vdova... úžasné terno, naozaj. Nikto si jej príchod nevšimol, ona na seba neupozorní.

     „A čo hovoríš na včerajšiu oslavu?“ počuje Karola, ktorý zatvára noviny a rozpráva sa s Vilmou, akoby to bola jeho stará priateľka alebo čo. Koľkokrát som mu hovorila, aby sa nezhováral s naším personálom ako so svojou rodinou? zúri v duchu Ema, ani sa však nepohne. Ale nie, on na mňa vôbec nedbá a so všetkými vychádza dobre, priateľsky. Dokonca aj s tou mladou vyžlou, čo nám sem chodí dva razy za týždeň upratať... a hádže na Karola nevinné pohľady. Čo si myslí?! Že som slepá?!

     „Príliš veľa ľudí na môj vkus,“ povie úprimne Vilma a odhŕňa si pramienok hnedých vlasov z čela. „Ale bolo veselo, nie?“

     „To bolo,“ prikývne Karol. „No s tým počtom máš pravdu. S niektorými ľuďmi som sa ani nestihol porozprávať. Ema však trvala na svojom.“

     Vilma sa len usmeje a podáva loptičku Erikovi.

     „Škoda, že si nezostala chvíľu dlhšie,“ pokračuje Karol a odpije si z čaju. Vilma sa okolo desiatej na večierok ešte vrátila. Malý tvrdo a spokojne spal, a tak jej nedalo, aby nevyužila príležitosť vidieť veľký svet, ako si v duchu vravela. Cítila sa tam však zbytočná a navyše, pobudla teda len necelú hodinku a potom sa vrátila do detskej izby. Tam sa cítila vítaná a bezpečne. Erikov pravidelný dych ju čičíkal ako uspávanka a čoskoro zaspala.

     „Nikoho som nepoznala,“ pokrčí plecom, Karol sa zasmeje.

     „Poznáš predsa mňa. A Emu.“

     „Hovoríte o mne?“ Ema vchádza s úsmevom na terasu, za pätami jej ide Klára so šálkami kávy.

     „Dobré ráno, spachtoš,“ víta ju Karol, a keď si prisadne do kresla vedľa neho, pobozká ju na líce.

     „Dobré. Vilma,“ obráti sa k pestúnke, „môžeš už ísť. Uvidíme sa v pondelok o deviatej.“

     Karol na ňu zarazene pozrie, niečo v jej tóne sa mu nezdá, úsmev sa mu však nevytratí z tváre. „Vidím, že Klára priniesla tri kávy. Predpokladám, že jedna je pre Vilmu,“ prehodí, akoby Emu nepočul.

     „Áno,“ usmeje sa Klára, ktorá si Vilmu od chvíle, ako vstúpila do tohto domu, veľmi obľúbila a stali sa z nich, napriek vekovému rozdielu, dobré priateľky a chránenkyne Erika, ktorého svojím spôsobom ľutovali. Obe sú totiž presvedčené, že dieťa potrebuje predovšetkým mamu... „A nezabudla som ani na ľahké raňajky, ani jedna ešte neraňajkovala,“ doloží.

     Emine oči pichajú a ústa sa na okamih skrivia zlobou. Vytiahne zo župana škatuľku cigariet a zapáli si. „Neuvedomila som si to,“ zahlási tónom malého dieťaťa, ktoré bolo bez príčiny pokarhané, a žiarivo sa usmeje.

     „Radšej pôjdem,“ Vilma vstáva z deky a ospravedlňujúco sa pozrie na Kláru, ktorá pre ňu chystala raňajky zbytočne. „Mám... už program.“ Na nič nečaká, Erikovi dáva ľahký bozk na temeno hlavy, Emu aj Karola pozdraví a mizne spolu s Klárou vo vnútri domu.

     Na terase zostáva zarazené ticho.

     „Bola si nepríjemná,“ povie po chvíľke Karol. „Nerozumiem prečo. Je to hotový poklad.“

     „Nechcela som,“ namietne Ema zľahka. „Myslela som to dobre. Je už naozaj veľa hodín, určite má niečo naplánované.“

     „Fajn, nechajme to tak,“ prikývne Karol a berie si odložené noviny.

     „Čo dnes podnikneme?“ spýta sa Ema a zapaľuje si ďalšiu cigaretu.

     „Dnes?“ začuduje sa Karol. „Budeme sa venovať malému a odpočívať.“

     Ema chce odporovať, no napokon prikývne, napriek tomu, že si vie predstaviť aj zábavnejší program. Necíti únavu ani chuť robiť ťap-ťap-ťapušky Erikovi. No, veď víkend netrvá večne, pomyslí si. Vydržím to.

     V pondelok ráno ich oboch zobúdza malý Erik. Zvykli si spoliehať sa na neho a budík si nenastavujú. Pocikaný a hladný si vyžaduje pozornosť.

     „Hneď som pri tebe,“ rozospato mumle Ema a stúli sa ku Karolovi. „Musíš ísť dnes do práce?“

     „A to je čo za otázka? Dobre vieš, že musím.“

     „Mohli by sme si urobiť dajaký program...“

     „Ema,“ preruší ju a v hlase sa mu mihne podráždenie, „v sobotu si ma napokon vytiahla na plaváreň a včera sme až do večera labzovali po meste. To ti naozaj nestačilo?“

     „Uhádol si. A potom, to bolo s Erikom.“

     „Niekedy mám pocit, akoby ti prekážal,“ skusmo na ňu pozrie a vstáva z postele. Berie malého z postieľky a položí ho vedľa Emy. „Želám vám obom dobré ráno,“ usmeje sa na malého a mizne v kúpeľni.

     Ema za ním zarazene hľadí. Prekáža! Samozrejme, že mi niekedy prekáža! Obmedzuje moju slobodu, diktuje mi, čo mám a nemám robiť. Napríklad teraz... chcem ešte spať, a nemôžem. S nechuťou sa obráti k malému a vyzlieka mu precikanú plienku.

     „Lež, maminka ti prinesie mliečko.“

     V kuchyni je ticho a prázdno, Klára chodieva až okolo desiatej. Raňajky pripravuje Ema, nie však vždy, podľa toho, či má Karol chuť jesť, alebo nie. Ona neraňajkuje. Zarobí sušené mlieko do fľaše a ponáhľa sa naspäť do spálne.

     „Erik, čo si to urobil?!“ skríkne vo dverách a malý sa v okamihu rozplače. Očká má vydesené, líčka červené. „Pozri, čo si urobil?“ vykrikuje Ema ako zmyslov zbavená a capne malého po holom zadočku. Erik sa rozplače ešte hlasnejšie... a ona sa k nemu pridá.

     Takto ich nájde Karol. „Čo sa stalo?“

     „Si slepý alebo čo?“ vyletí naňho rozzúrene Ema. „Rozbil moju obľúbenú vázu!“

     „Neraz som ti povedal, že máš veci z Erikovho dosahu odložiť niekam vyššie. On za to nemôže, bol len prirodzene zvedavý.“ Dvíha malého na ruky a tíšivo sa mu prihovára. „Neboj, to bude dobré, maminka sa len trocha rozčúlila.“

     Ema, trasúc sa od zlosti, naňho nepriateľsky zazerá: „Neviem prečo, ale niekedy mám pocit, že ho máš radšej ako mňa.“

     „To je tvoj problém, Ema,“ povie pokojne Karol a usadí Erika naspäť na ich manželskú posteľ. „Mala by si však vedieť, že mi veľmi prekáža, keď naňho kričíš. Uvedom si, že má len niečo vyše roka! Je to ešte bábätko...“

     „Ušetri ma tejto tvojej kázne a vypadni!“ zavrčí Ema, dáva malému fľašu do rúk, potom sa opäť obráti ku Karolovi: „Celý deň tu nie si! Nevieš, aké je to s ním niekedy ťažké.“

     „Ak sa nemýlim, o hodinu príde Vilma a ty budeš mať od neho pokoj až do piatej. Medzitým bude dva razy spať. To ťa naozaj tých pár hodín s vlastným synom až tak veľmi zaťažuje?“

     Ide do tuhého, pomyslí si Ema a v tej chvíli skrotne. Nechce sa s ním hádať, a už vôbec nechce, aby si o nej myslel to, čo pred chvíľkou vyslovil. Dobre si uvedomuje, ako Karol Erika miluje. Čakal naňho celé roky... „Prepáč, nemala som naňho tak vyletieť,“ usmeje sa a postaví sa na špičky, aby mu mohla dať bozk.

     „Jemu sa ospravedlňuj, nie mne,“ zašomre Karol, no hnev z neho vyprcháva ako šibnutím čarovného prútika, Ema to vidí v jeho očiach, zakýva Erikovi a odchádza.

     „Kedy prídeš?“ vybehne za ním Ema.

     „Neviem presne, zavolám ti. Pekný deň.“

     „Aj tebe.“

     V kúpeľni vyberie zo skrinky metlu a lopatku a pozametá črepiny. Potom vhupne naspäť pod prikrývku. Erik dopil mlieko, Ema položí pred neho obrázkové leporelá: „Čítaj si, maminka si ešte chvíľu zdriemne.“ Vníma jeho bľabot a o chvíľku sa jej zatvárajú oči... Keby toto videl Karol, zabije ma, pomyslí si na hranici spánku a potuteľne sa pousmeje. Ešte stále som sebe samej paňou ja. A nedovolím, aby to bolo inak, aby ma ktokoľvek obmedzoval... ani Karol, ani Erik, na to sú obaja krátki.