Vyhľadávanie
Tragická smrť generála Milana Rastislava Štefánika
Štvrtého mája 1919 vzlietol z letiska Campoformido taliansky dvojplošník Caproni smerom do Bratislavy. Lietadlo sa však zrútilo a zahynul M. R. Štefánik a s ním celá talianska posádka lietadla. Tragická smrť M. R. Štefánika dodnes vyvoláva otázniky a je rôzne interpretovaná. Ponúkame správu talianskeho kapitána Federica Zapelloniho z vyšetrovania tragédie krátko po jej skončení a výpoveď očitého svedka havárie Michal Lechtu z Ivanky pri Dunaji.
Podpísaný veliteľ I. zoskupenia Lietadlá, ktorý prišiel z Viedne do Bratislavy v nasledujúci deň po páde stroja „Caproni“, na ktorom cestoval český minister ŠTEFÁNIK, zozbieral všetky možné informácie od tých, čo boli prítomní pri páde lietadla, videl miesto, kde sa lietadlo zrútilo, a dôkladne preskúmal náznaky, ktoré mohli vyjasniť príčiny nehody. Táto sa udiala nasledujúcim spôsobom:
Lietadlo, ktoré odletelo z letiska Campoformido, muselo naraziť počas letu na veľmi nepriaznivé atmosférické podmienky kvôli oblakom a veľmi silnému vetru. – V každom prípade sa let uskutočnil sledujúc dokonalú trasu, čo dokazuje čas jeho trvania. Lietadlo bolo spozorované nad Bratislavou okolo 11,15 hod. (slnečného času). Smerovalo k mestu, nad ktorým zakrúžilo niekoľkokrát v neveľkej výške (asi 500 metrov), potom zamierilo k letisku, na ktorom bol rozostavaný hangár, pristávacie znamenie, a kde dôstojník letectva, vyslaný z letiska vo Viedni, zapálil dymiacu vatru na označenie smeru vetra. – Lietadlo zostúpilo asi na 200 metrov v blízkosti letiska, držiac sa južne od neho asi na 300 metrov, potom, keď určite spozorovalo smer vetra, zakrúžilo širokým oblúkom doprava, aby pristálo od juhozápadu smerom na severovýchod proti vetru. Keď však absolvovalo krúženie a začalo definitívny zostup (plané), bolo vidieť, ako odrazu sa mu zdvihol chvost a rútilo sa k zemi vychyľujúc sa aj z vertikálnej polohy. – Padlo naskutku takmer na chrbát. – Lietadlo hneď vzbĺklo, ale pretože malo v zásobe len málo benzínu, nebolo úplne zničené, ako to zvyčajne býva, a z posádky iba poručík MANCINELLI bol čiastočne spálený.
Ohľadom príčin, ktoré vyvolali to nešťastie, podpísaný došiel k nasledujúcim záverom:
Sú dve najpravdepodobnejšie hypotézy: Prvá, že minister ŠTEFÁNIK chcel počas letu prejsť na miesto pilota a že pri poslednej fáze pristávania (plané – posledná bezmotorová fáza pri pristávaní) lietadla omdlel a padol na riadidlá; druhá, že drôt rádiotelegrafického zariadenia, ktorý bol inštalovaný na palube, sa počas letu pretrhol a začal blokovať výškové kormidlo. – Na potvrdenie prvej hypotézy hovoria tieto argumenty:
1. Treba úplne vylúčiť, že by sa boli zlomili ovládacie páky (jednak preto, že bola vykonaná dôkladná kontrola; ako aj zo spôsobu, ako spadlo lietadlo, nezdá sa, že by bolo možné pripísať katastrofu tejto príčine).
2. Treba vylúčiť, že by sa bolo lietadlo zrútilo pre prudký náraz vetra. (Akokoľvek mohol byť vietor silný, bol oveľa slabší, než akému stačí odolať lietadlo Caproni. – Tí istí piloti, čo boli na palube, bojovali už mnohokrát so silnejším vetrom. Navyše, lietadlo, keď sa dostalo nad Bratislavu, ešte niekoľkokrát zakrúžilo nad mestom. To dokazuje, že atmosférické podmienky neboli také, aby znepokojili pilotov, ale aj to, že ani žiadna iná príčina ich nenútila urýchliť pristátie na letisku, kam smerovali.)
3. Treba vylúčiť omyl v riadení. (Takýto predpoklad je nezlučiteľný s osvedčenou schopnosťou letiacich pilotov a s dokonalým ovládaním lietadla pri približovaní na letisko a pri pristávaní proti vetru až do chvíle prudkého pádu.) Naopak: z polohy mŕtvol posádky, z poranení, ktoré utrpeli a ktoré boli veľmi typické zvlášť u dvoch z nich, ako aj z mnohých ďalších náznakov vyplýva, že minister ŠTEFÁNIK sedel na mieste ľavého pilota, poručík MANCINELLI sedel na mieste pravého pilota, seržant MERLINO na mieste pozorovateľa a mechanik medzi benzínovými nádržami. – Aj keď takto nesedeli vo chvíli odletu, posádka sa tak zaiste musela rozmiestiť počas letu. Lebo mŕtvoly ministra a poručíka Mancinelliho sa našli veľmi blízko vedľa seba, zatiaľ čo seržant MERLINO bol oveľa ďalej od ostatných (7 až 8 metrov) a mechanik bol pod jedným z bočných motorov. – Medzi poraneniami poručíka MANCINELLIHO a MINISTRA, ktoré boli veľmi podobné, bolo vidieť rozdrvenie semenníkov, zapríčinené nepochybne riadiacou pákou, čo je veľmi typickým zranením pilotov po podobných pádoch. Minister ŠTEFÁNIK vyhlásil už dávno predtým, že musí sedieť na tom mieste. Sám plukovník Gaviglio, veliteľ všeobecného letectva, ma na to svojho času upozornil v Padove a minister vo chvíli odletu vyjadril znovu svoje prianie, o ktorom vedeli aj mnohí, ktorí ho očakávali na bratislavskom letisku.
Z informácií, ktoré som získal v Bratislave najmä od plukovníka lekárskej služby VIRGILIHO, by vyplývalo, že minister bol vo veľmi delikátnom zdravotnom stave a predovšetkým upadal do ľahkých a častých mdlôb. Ak sa vezme do úvahy únava, ktorú musel zapríčiniť taký let u človeka ako bol minister, ktorý už dlho nelietal, ďalej vzrušenie, ktoré sa ho muselo zmocniť pri návrate do vlasti po toľkom čase a najmä takýmto spôsobom, keď už videl z 200 metrovej výšky početné obecenstvo, medzi ktorým vedel, že sa nachádza aj jeho matka, určite nie je neopodstatnená hypotéza o možnosti jedného z jeho častých zamdlení. To by vysvetlilo taký nečakaný pád počas pristávania a pozíciu lietadla, ktoré sa nielen chýlilo prekročiť vertikálu, ale až postaviť na chrbát, ako keby pilot, hoci rútiac sa strmo dolu, bol stále silno tlačil napredovaciu páku. Minister totiž, keď stratil vedomie, musel iba padnúť dopredu na volant (nachádzal sa v pristávacej polohe) a ostával zaťažovať ho počas pádu.“ Na potvrdenie druhej hypotézy stačí list notesu, ktorý sa našiel vo vrecku motoristu, a ktorý som našiel pri hľadaní príčin a dešifroval takto:
„Je nevyhnutné zostúpiť“
„Roztrhol sa drôt rádia a sa omotal blízko hĺbkovej kladky“
Mohlo sa stať, že drôt rádiotelegrafického zariadenia, inštalovaného na palube, sa roztrhol a zamotal do spojenia s riadením výškového kormidla, čo zapríčinilo iba určitý odpor v riadení. Poručík MANCINELLI (písmo sa zdá jeho, ale ťažko je ho odlíšiť, lebo to bolo písané v lietadlových rukaviciach) napísal tie slová na lístku. Možno sa na to vzťahovalo aj napísané na druhej strane v notese:
„Kde pristaneme?“
čo asi napísal motorista, a posledné:
„Vo Viedni.“
Možno sa teda piloti rozhodli pristáť vo Viedni po tejto príhode, ale potom napriek tomu predsa pokračovali v lete k Bratislave, keďže zistili, že porucha zapríčinená drôtom nebola veľká, ako by to dokazovalo i krúženie nad mestom a postup pristávania, ktorý neukazuje žiadne náhlenie posádky so zostupom na pevnú zem. Na druhej strane, pravdepodobne práve v poslednej chvíli počas širších pohybov výškového riadenia, konaných pri krúžení na prípravu zostupu na letisko, zablokoval rádiový drôt tieto riadenia, uviazol tam a vyprovokoval pád.
Vo Viedni 6. mája 1919.
Kapitán
Komandant I. ZOSKUPENIA LIETADLÁ
Federico Zapelloni
(Z taliančiny preložil Milan S. Ďurica)
Zápisnica
napísaná v Bratislave v redakcii časopisu Slovák dňa 13. januára 1927 s pánom Michalom Lechtom, nar. v Ivánke 19. septembra 1900, býva tamtiež, národnosť slovenská.
Prítomní boli redaktori Slováka Peter Prídavok, Vojtech Straka a Anton Snaczký.
Pán Michal Lechta udáva nasledujúce:
Dňa 4. mája 1919 okolo pol dvanástej predpoludním stojac pred delostreleckými kasárňami v Bratislave neďaleko vajnorskej cesty, videl som blížiace sa lietadlo opatrené talianskou trikolórou. Lietadlo preletiac Dunaj blížilo sa veľmi malou rýchlosťou smerom k spomenutým kasárňam. Letelo tak nízko, že už na vzdialenosť 100 metrov od delostreleckých kasární videl som jasne hlavy osôb v lietadle sediacich.
V spomenutých kasárňach v tom čase, súc nedeľa, bol kľud. Časť vojakov bola na dvore. Z ich chovania bolo vidieť, že prílet lietadla nečakali. Tu zrazu strhol sa krik, bolo počuť volanie „maďarské lietadlo“, „dolu s ním“, „do zbrane“ atď. Vojaci utekali po zbraň a onedlho zahájili silnú streľbu na lietadlo, ktoré vtedy bolo už nad kasárňami. Na lietadle bolo vidieť, že streľba bola účinná, lebo lietadlo sa zakolísalo, objavili sa v ňom tri postavy, ktoré bielymi vreckovkami dávali znamenia, aby sa nestrieľalo. Vojaci, ačkoľvek videli dávané znamenia, pokračovali v streľbe. Lietadlo sa na to obrátilo a spustiac sa nízko ku zemi, letelo smerom ku vojenskému cvičišťu neďaleko dynamitovej fabriky. Bolo vidno, že lietadlo chce pristáť, avšak pri tri razy opakovanom pokuse bolo vidno, že lietadlu hrozí nebezpečenstvo prevrhnutia sa. Pilot, zbadajúc to, vyletel opäť do výšky asi 300 metrov a obrátil sa letiac Vajnormi smerom k Dunaju. Ako som dodatočne zistil, dávalo letište vajnorské v tom čase signál lietadlu, aby tam pristálo: letišťu bolo totiž oznámené, že lietadlom prichádza generál Štefánik. Lietadlo, ako som už spomenul, napriek tomu pokračovalo v lete smerom k Dunaju. Totiž následkom porúch, streľbou zapríčinených, nevedelo pristáť a v lietadle sediaci museli si hľadieť zachrániť svoje životy skokom z lietadla do Dunaja. Že to bol ich úmysel, bolo vidno z toho, že pozdejšie vypadli z lietadla, ačkoľvek je zvykom pripevniť sa k lietadlu. Je zrejmé, že sa k skoku do Dunaja vopred prichystali. Lietadlo sa dostalo nad ivánsky les do výšky asi 900 metrov, kde razom zvrtlo sa na pravú stranu a voľne padalo k zemi, čo je znakom toho, že drôtené lano, ktorým sa reguluje pravá rovnováhová plocha musela byť streľbou poškodená.
Nie je pravda, ako sa to úradne vyhlásilo, žeby lietadlo, v ktorom cestoval gen. Štefánik, bolo horelo vo vzduchu. Videl som, že lietadlo spadnúc ešte nehorelo, iba po páde na zem nastal výbuch a lietadlo zhorelo. Že lietadlo vo vzduchu nehorelo, je dokázané i tým, že mŕtvola gen. Štefánika ako i talianskeho dôstojníka ohňom nebola poškodená. Ohňom poškodené boli iba mŕtvoly dvoch ostatných cestujúcich, lebo ich mŕtvoly zostali i po páde na zem pod lietadlom. – Podotýkam, že mám svedkov, ktorí tiež potvrdia všetky moje údaje.
Po prečítaní podpísané.
Michal Lechta
Ukážku načítal Tomáš Bartoněk, môžete si ju vypočuť na:
https://www.youtube.com/watch?v=7u23EvzrgKU
