Vyhľadávanie
Uprostred noci horel hlboko v lesoch oheň. Plamene vytrhávali z tmy starú kamennú vežu s deravou strechou. Stála na balvanmi posiatom zráze nad kľukatou dolinou Žitavy, ktorá oddeľovala Tríbeč na severe od Inovca na juhu. Popri rieke sa vinula cesta z Malých Topoľčian do Novej Bane. Cez deň na nej bývalo rušno, ale každý kupec, furman, potulný tovariš, posol či iný pocestný si dá-val sakramentský pozor, aby ho v týchto končinách nezastihol súmrak. Veža bola opradená strašidelnými povesťami– o krvilačných lupičoch a strigách, o démonoch snoriacich po ľudských dušiach, bludičkách, čertoch, židoch, cigánoch a ďalších hrôzach, pri ktorých sa obyvatelia nie až tak vzdialených dedín horlivo prežehnávali. Dnes tu však predsa niekto nocoval, dokonca rovno pri zlorečenej veži. Na dôvažok neprejavil ani najmenšiu snahu správať sa nenápadne, nečušal ako voš pod chrastou, aby neprebudil temné mocnosti v hore. Naopak – od blízkych svahov sa odrážali ozveny divého smiechu a spevu, rozliehalo sa bubnovanie a kvílenie gájd, na ošarpanom múre veže sa zvíjali tiene tancujúcich postáv. Pravda, muzika dáv-no stratila jednotný rytmus i melódiu a hlasy čoraz viac pripomínali zverský škrekot a brechanie. Poverčivý človek by ich mal za čertovské vytie a zaklínadlá vykrikované v bezbožnom tranze. Nebol by ďaleko od pravdy
