Ukážka z diela

Priateľka púšť

(Október 1989)
  
V proroctvách chuť cédrov, dávno pred plodmi.
Jedlé jadrá svätojánskych chlebov
pre prsty modlitby.
 
Zrkadlíme sa, vzdycháme, čas
možného ticha, „keď teraz nezavoláš,
už volať nemusíš.“
 
Posledné cukríky pre mamu som kúpil v noci
od ospalého predavača benzínu,
tvrdé, v plechovej krabičke.
Mama sa usmievala, „toto je dobré“.
 
Keď som ju hľadal v uliciach rodného mesta,
pršalo,
v plátennej taške sa hompáľalo čerstvé mäso
a odrazu z ulice chodcov
ocitol som sa v púšti.
 
„Plávaš tmou a blízki sa prihovárajú,
príjemné hlasy, ale plávaš tmou a
objavujú sa belasé svetlá radosti,“
tri roky po smrti prehovorila.
 
Prišla v bielej šatôčke, kôpor rozváňal,
v poliach pínií zbierala zvončeky.
Triasla sa ako brokát v plameni sviečky
a svetlo horelo vo vrstvách
reči bez slov.
 
Bledé jabĺčka
letných svitaní,
kdeže dozrievajúce orechy.
 
Útle a bezbranné výhonky
vzlietli zo semien liečivých.
 
Ako v snoch blúdil som krajinami,
triasol som sa chladom, zastavil, precitol.
Keď som zablúdil, kani snehu už nebolo,
kdežeby mama.
 
A potom som ťa stretol.
Vznášali sme sa nad cestami.
Smiali sme sa.
Kamene na nás nemohli.