Ukážka z diela

Prstoklady

Achilles a korytnačka

ako Achilles

márne sa namáhajúci dobehnúť svoju korytnačku

(ostrozraký Zenón so sieťami apórií, v každom priestore a v každom okamihu bytia)

zahryznutá do času, odhodlaná spomaliť ho v behu (ibaže viem:

rovnako márne úsilie), ranky po zuboch

cítim aj tak iba ja na svojej vlastnej pokožke

 

pieseň, skôr nepieseň

a potom táto pieseň, či skôr nepieseň, keď sa to tak vezme, vcelku falošná, uši mi obdiera falošnosť rytmu, falošnosť melódie

(o slovách ani nehovoriac)

skrz-naskrz odhalená

vo svojej čírej nepravosti, a predsa ju nesťahujem z repertoára mojej každodennosti, dokonca ani nepredstieram, že vôbec neviem

o jej pretvárke

 

kacírka

občas mávam (priam kacírsku) predstavu: zhodiť tamten kalich tak trochu pateticky spájaný s osudom

(nech by stál na akomkoľvek vzácnom, napríklad ebenovom podstavci), rozbiť nádobu,

z ktorej každý musí si raz odpiť (niektorí dokonca pijú z nej opakovane a na viackrát), takmer vždy zaskočení, (ešte) nezmierení, pretože do dna, až do samého dna sa pije z tejto nádoby...

rastie vo mne túžba rozmrviť ju na celkom drobné kusy, aby z črepín

roztrúsených pod nohami vyprchali

aj posledné kvapky odzbrojujúcej horkosti

dnes ráno v zrkadle opäť raz cudzia tvár, s novými vráskami a s novým tienením, takmer vonkoncom nerozpoznateľná (klišé, ktoré ma až neskutočne desí), ale v prstoch ešte stále rokmi nezmenená (nezmenšená) túžba: prehmatať sa k zadnej strane zrkadliacej plochy, vylúpnuť z nej aspoň kúsok svojej

prítomnosti

 

rekviem

v takéto dni už neradno vyčkávať na nijakého z oneskorených Godotov, na nijaký z možných oslobodzujúcich telefonátov, ani len na prísľub nijakej (a už najmenej hromadnej) .e-mailovej správy, neradno zvesovať z okien temno zriasené závesy a prah dverí omývať pravidelnou dávkou slzonosnej úzkosti, z ktorej by mohla raz vyrásť aj nádej

už len obetovať na polozborený oltárik istoty, ktorá v podstate je neistá aj sama sebou, zanôtiť na rozlúčku (s niekoľkými falošnými tónmi?) tiché privátne rekviem

 

veci ožívajú

priam bolestivá hlučnosť mnohorakých vecí, ktoré zrazu ožívajú uprostred tichej nočnej čierňavy: nečakaný praskot skrine a regálov veľkej knižnice, šepotanie parkiet, nástojčivý nárek rebier

starého radiátora, škár v tesnení

na obidvoch oknách a nesplnených predstáv o tom, čo mohlo byť, no nebolo:

desivé ožívanie súčastí tohto nedokonalého

priestoru

(až do svitu, až do samého brieždenia)

 

kamufláž

opäť raz tá staronová kamufláž -

ja som Ja a nie-Ja je niekto celkom (celkom?) iný, po toľkých rokoch už dôverne známy, naučený scenár azda s najťažšou zo všetkých možných rolí - hrať seba, a pritom nebyť iba čírou hrou,

a nebyť ani čírou sebosťou, nespočetne veľakrát zjavená

opakovateľnosť, ošúchané slová, gestá, obnosené myšlienky (recyklované pocity), plus ešte čosi navyše, nezjavené v pozadí: úporné hľadanie vlastnej ozajstnosti

 

do samoty

deň,

keď sa už opäť raz zahrýzaš

do svojej samoty:

skyva pritvrdého chleba s vysušenou kôrou, pred akou by nejeden zub preľaknuto cúvol, ani nevieš

(veď spomienky môžu oklamať aj vlastnú pamäť),

kto prvý raz zamiesil toto krutotvrdé cesto, aký kvások naň zarobil,

a nevieš ani

prečo

 

súrodenci

v ktoromsi záhybe mysle krčí sa (takmer) pritajený obraz jedného (azda jednej?)

z mojich znesvárených, rozhašterených Ja, dovolávajúc sa

. len celkom zriedkavo (zakaždým však placho a nesmelo) kúska pozornosti ostatných bratov (azda sestier?) - nepočúvajúcich, nevšímavých, zahĺbených iba do vlastného hlasu

 

deň za dňom

(predbežne)

bez závratných tektonických porúch a (zdá sa, zatiaľ ešte stále)

aj bez dramatických vízií nanovo odsúvanej apokalypsy deň fádny (fád-ny, fád-nej-ší...)

jeden prepúšťa miesto

druhému:

mierne unavený z opakovateľnosti [:o-pa-ko-va-né-ho:]

len poloprivretým okom zaznamenáva prílivy čoraz väčšieho zľahostajnenia

v priestore,

ktorý mu prináleží

[deň za dňom:]