Prvá veta spánku

PRVÁ VETA SPÁNKU

     POVEDAŤ SVOJU VETU V KTOROMKOĽVEK PRÍBEHU.

     V ktoromkoľvek, teda aj v tomto.

     Hoci aj v tomto. Čo už za vetu? Akúkoľvek. Tú svoju.

     Kupujem, povedal si, vzal klobúk a vystúpil.

     Stanicu, koniec koncov, poznal. Z obloka. Dávny sen: vystúpiť zrazu v meste, ktoré si zvyklo, že prechádzame nevšímavo okolo, vystúpiť potajomky, na opačnej strane koľajníc.

     Čo s touto slobodou? Mesto, kde ťa budú milovať ženy, vyšiel popri novinovom stánku a poobzeral sa, napríklad táto. Pustil sa za ňou k zastávke autobusov; tie krásne vlasy, na druhej strane účesu tvár, na odvrátenej strane, tvár... ktorá? Veď vieš.

     Náročky ženu nepredbehol. Prečo by nie? pomyslel si. Prešiel cez cestu a zastal pri hoteli. Vchod bol iba jeden; naľavo bola reštaurácia, napravo výčap. Hotel bol na poschodí.

     Počkal, kým upratovačka privolala vrátnika, ktorý postával vo výčape. Cestou hore si utieral z úst penu. „Najlepšiu izbu,“ povedal a otvoril veľký zošit, rubriky boli naznačené atramentovou ceruzkou, pravítko bolo asi prikrátke, a tak sa čiary na konci stránky krivili, „šestnástku,“ povedal a ťažkou rukou chytil pero, „bol to kedysi nóbl podnik, patril istému Kollárovi...“

     V hociktorom príbehu, pomyslel si muž, hoci aj v tomto. Ak mu uverím. Ak sa teda dám vyprovokovať.

     „Jediný v meste,“ povedal vrátnik a zasmial sa, „teda najlepší. Pravdaže, renovovaný. Máme izby aj na druhom poschodí.“

     Ak mu uverím, pomyslel si muž; mu uveríš, neveriaci. Zobral zo stola preukaz a vložil si ho do vrecka. Ako ten Tomáš, pomyslel si, starý známy Tomáš, čo mal ruku v rane až po lakeť a nesmelo sa ozval: ešte otázočku...

     Zašiel do izby, vyložil z aktovky pyžamu, cestovný poriadok a zubnú kefku, zamkol a zaniesol kľúč na vrátnicu. Bola prázdna. Z ktorejsi izby počul vysávač. Na chodníku sa poobzeral. Stanicu mal za chrbtom. Vedľa z kaderníctva sa ozýval rozhlas po drôte.

     Mesto, žijú tu, žijú v ňom, napríklad vrátnik. Azda žije.

     Scéna, pomyslel si, scénu by sme mali.

     Bol akýsi obchod, kde ponúkali kurčatá, bola reštaurácia Slovan, námestie. Miestne oddelenie Verejnej bezpečnosti bolo hneď vedľa predajne tabaku. Vo výklade (museli vyhnať obuvníka-samotára, pomyslel si) fotografie dopravných nehôd, poprehýbané od slnka. Fotografií bolo päť, ale nehoda možno iba jedna. Neumelou rukou namaľovaný usmievavý príslušník v sivej poštárskej čiapke. Zaklopal a vošiel.

     „Mysleli sme,“ povedali mu, „keď ste zatiaľ neprišli, čakali sme vás až ďalším vlakom.“ Bol tam práporčík a dvaja rotní. Všetci sa postavili.

     „V našich pomeroch,“ povedal práporčík, kým niesol odkiaľsi zozadu bledú kancelársku stoličku, „v rámci okrsku, nemali sme za celý čas... Sú tu krádeže, pred piatimi rokmi jedného dopichali, ale čo to bolo, pohádali sa v krčme, mládencov tu všetci poznali...“ Utrel stoličku rukou, akoby ju zohrieval. Tomáš si sadol.

     „Vyšetríme, vyšetríme,“ povedal povzbudivo, akoby mu niekto hlásil krádež dáždnika, „veď sme tu samí vyšetrovatelia.“

     „Rozpršalo sa,“ povedal rotný za jeho chrbtom. Obrátil sa a pristúpil k výkladu; nástenka ho zakrývala až po oči. Uvidel náhle opustené námestie, akýsi oneskorenec prebiehal popod domy s taškou na hlave, dve-tri postavy vykúkali spod brány múzea. Pusto, i dážď sa prudko odrážal od kociek, akoby sa chcel hneď vrátiť späť. Teda tu, povedal si Tomáš, nazerajúci spoza nástenky, tu. Mohol už počúvať.

     „Kto to bol Deutsch?“ spýtal sa, keď si prečítal vyblednuté písmená na poschodovom dome vedľa vinárne.

     „To bola taká továreň tuná,“ povedal rotný odkiaľsi zozadu, „Deutsch. Postavil si ten dom, dnes je tam miestny národný výbor.“

     „Povedzte, vy ste odtiaľto? Veľa ste tu zažili? Veľa si pamätáte?“

     „Cez vojnu ho tuším vyviezli,“ povedal rotný, „neviem iste. Môžem vám zistiť... Nehnevajte sa, poháre máme iba horčicové.“

     Posadali si okolo kávy. Písací stroj obrátili tvárou k stene.

     „Našli ju včera, otáčal sa tam traktor a niekto z vlečky... Trčali jej nohy. Náhoda, v nedeľu tam nechodia. Fotografie... Takto to vyzeralo, keď ju našli. Toto je pohľad od cesty. Ale veď viete, od cesty, pravdaže, nič nevidieť. To si napokon... tam zájdeme. Toto je priamy pohľad. Takto ležala.“

     Takto teda, pomyslel si Tomáš a zavetril. Vzal práporčíkovi fotografiu z rúk. Na strnisku ležalo dievča, tvár malo odvrátenú, akoby sa hanbilo, že ho pristihli v takej nehanebnej póze: nahé, svalnaté nohy roztiahnuté dokorán, pod oblinou brucha čierne ohanbie, cícerok krvi pod ľavým prsníkom. Hľadaj, Hary, pomyslel si kapitán. Hľadaj.

     „Dnes už,“ povedal potom nahlas a položil fotografiu na pultík, „vedia fotografovať i myšlienky. Zhmotnených duchov. Predstavu. Robia sa fotomontáže, vydávajú fotografické romány na pokračovanie... Ale toto sa naozaj stalo, čo?“

     „Takto ju našli,“ povedal práporčík. „Keď sme prišli... Odhodili len zopár snopov. Krv... rana je pomerne malá. Výsledok pitvy ešte nemáme, príde dnes. Sľúbili. Neďaleko je krčma, v nedeľu tam býva veľa ľudí. Ktosi ju spoznal, keď sme prišli, povedali nám meno. Mária B., robila v Technomate. Odtiaľto, otec je skladník. Čo ešte? Vravím, u nás...“

     „Prší,“ povedal kapitán, ktorý vstal a hľadel ponad nástenku na námestie, akoby počul klavír, samé vysoké tóny... „Mária B., vravíte? Mariška. Takto teda, Mariška.“

     „Čo vy?“ spýtal sa potom a obrátil sa k práporčíkovi, od neho k rotným. „Čo si vy myslíte?“

     „Neviem,“ povedal práporčík. „Milenec? Sexuálna vražda?“

     „A vy?“ povedal kapitán, podišiel k mladučkému rotnému. „Vy ste odtiaľto. Vy?“

     Rotný pokrčil plecami. „Prvý raz... Dosiaľ...“

     Dážď zabubnoval na okno ako pocestný. Kapitán vzal z vešiaka klobúk a nasadil si ho na hlavu.

     „Prepáčte,“ povedal, „musím... Azda sa zatiaľ najedzte. O hodinu sa stretneme.“

     Nič to, že prechádzky nemáme v pracovnej náplni, pomyslel si hneď na chodníku a vrhol sa do dažďa. Klobúku sa už nič horšie nemohlo stať. V tom bola klamná sloboda dažďa: horšie už nemohlo byť. Vražda z náruživosti? Tu? Tu, kde sa mi nič iné nestalo? Došiel na najbližší koniec námestia, prečítal si nápis Očná optika, obe O boli vtipne spojené do pomyselných okuliarov. Kdesi v detstve už zažil veľké kamenné štvorce, ktorými bol dláždený chodník, pomedzi voľné pásiky hliny prerastala tráva. Tu? Otočil sa a zamieril k vinárni. Deutsch. Deutschovi sa tu nejaká vražda mohla prihodiť. Ale mne? Mariška, ja som s tebou husi nepásol. Najbližší vlak... Usmial sa, azda i viditeľne. Prečo nie? Keď chcem, odídem. Ibaže by ma tu milovali ženy. Takmer s výkrikom (tým tichšie teda): Nie som slobodný. Prešiel popri verejných záchodoch, na krátky okamih sa zaligotali mokré schody. Najatý. Potešil sa. Funkčný. Účelný. Najatý... Dobre. Budem robiť ako najatý.

     Zostalo už len prekročiť mláku a bol vo vinárni. Mokrý klobúk zavesil na vešiak a sedel chvíľu ticho, ruky vyložené na stole. Premočené plecia ho chladili.

     „Čo pijete?“ odvetil hlavnému v bielom kabátiku otázkou. „Štok? Dva štoky.“ Miestnosť bola takmer prázdna, iba v kúte pod šípkou WC sedeli dvaja milenci. Videl im len chrbty. Zavliecť pod bránu do záchoda, poradil v duchu chlapcovi, a sexuálna vražda. Počkal, kým prišiel hlavný s fľašou a dvoma pohárikmi; nalial pred jeho očami.

     „Niekto,“ povedal hlavný a zazátkoval fľašu, „chce zbohatnúť na týchto drobných fígľoch. Ja... dôvera za dôveru. Na zdravie.“

     „Na vaše. Vidím, že nie ste dnešný. Z tej dnešnej školy.“

     „Pozrite,“ povedal hlavný a sadol si opatrne na kraj lavice, „úprimne, nepoviem, že vyžijem z platu. Ale sú iné cesty... elegantne, na úrovni... Na mňa sa ešte zákazník nesťažoval. A nie som v pohostinstve od včera.“

     „Koľko, budem hádať: pätnásť rokov?“

     „Pridajte.“

     „Dvadsať a ani o deň viac.“

     „Dvadsaťštyri.“ Tichý a dlhý úsmev, pre seba. „V Trenčíne, v hoteli, tu vo vinármi od päťdesiateho šiesteho.“

     Nie som slobodný, pomyslel si kapitán a zapískal, aby vyjadril údiv. Milenci sa prekvapene obzreli. „Dvadsaťštyri!“ zapískal znova a pomyslel si: Komediant.

     „Nalejte nám ešte po jednom.“

     „Pred vojnou,“ povedal hlavný a skryl zátku v dlani, „niekedy za jeden večer... ale pije sa. Pije sa i dnes, nemožno povedať... Zatvárame o desiatej.“

     „Mládež?“

     „Mládež, vojaci... Skôr často ako veľa. Potom máme pravidelných hostí, tí.“

     „Aha.“ A opatrne, aby nevybočil hlasom: „Počúvam, že ste tu mali nejakú krvavú históriu.“

     „To dievča? Pravda. Ale to nie je prvý raz, prvé toto... Naposledy, štyri roky? Ale aj predtým. To máte tak: kde je veľa vojakov... Tu hneď za nami, v parku, tiež vojak. Štyri roky, hej. Prosím vás, v zime.“

     „Zabil ju?“

     „Nie, nie. Znásilnil. Zabiť, to nie. Ale to už potom: zľakne sa Sabinova, a bác. Povedzte sám, kto dnes potrebuje dievčatá znásilňovať? Nerozumiem. Ale to sú tí mladí junci. Bolo mokro, mala novú sukňu, povedala nie, a on bác.“

     „Nechodila tu s niekým? Myslím, nemala frajera?

     „Tá? Neviem. Ale na tom nezáleží. O jedného menej alebo viac...“

     Mesto, kde ťa budú milovať ženy, pomyslel si kapitán, a hneď: Prečo nie? O jedného menej alebo viac... Usmial sa na hlavného a obrátil pohárik. Mokré plecia mu otepleli.

     „Máte tu útulne,“ pozrel na steny s modranskými maľovanými tanierikmi, ťažké dubové stoly, lampy s tienidlami, zamontované do drobných vyleštených súdkov... „Záchod?“

     „Tadeto.“

     Vyšiel na dvor, uvidel temeno domu, sklenú verandu s vyvesenou bielizňou. Na dverách ženského záchoda bola ceduľa s nápisom Kľúč u hlavného. Na stenách pisoára rozličné odkazy: Za 392, Za pár. Fábeľ je sviňa a rozličné neumelé kresby vyjadrujúce skryté sny osamotených mužov. V žliabku zazrel jednu guľôčku naftalínu.

     Dobre, dobre, pomyslel si, nevedno vlastne o čom. Založil si ruky za chrbát, počkal, kým práporčík zatvoril dvere, potom vykročili. Medzidaždie, jeden odišiel, ešte mu bolo vidieť vlhké päty, a iný sa už ponáhľal; ale kvapky, ktoré pocítil na krku, sfúkol vietor zo stromov.

     „Keby bolo auto,“ povedal práporčík a zdvihol si golier šuštiaka, „nie je to veľmi ďaleko, ale v takomto počasí...“ Hovoril, akoby sa bál, že mu mlčanie zapíšu do služobného posudku. „Ani taxík, ani...“

     Kapitán sa pozrel do dobromyseľných očí a neprítomne prikývol hlavou. Bundáš, nazval si ho pokusne. Okolo kŕdľa mocným hlasom, pes výstražný. Dobre.

     Vyšli z námestia dolným koncom, zabočili doprava. Kultúrny dom. Krčma. Škola. Park.

     „Vraj,“ povedal kapitán a prstom zhodil kvapky, ktoré sedeli na operadle lavičky ako lastovičky na drôte, „vraj ste tu už mali nejaké znásilnenia.“

     Práporčík zastal a pozrel naňho.

     „Prosím vás,“ povedal potom a vykročil, „znásilnenia. Hej, kedysi. Niekedy. Také znásilnenia, však to poznáte: najprv chce, a keď je po tom, zľakne sa a beží za mamičkou. Môžete si predstaviť, čo jej povie. A mamička ju privlečie na bezpečnosť. To je potom to znásilnenie.“

     Zasmial sa a pokrútil hlavou. „Ani sinky. Ani škrabnutia. Nič. Tu bývame.“

     Kapitán zdvihol hlavu, kvaplo mu do oka.

     „Vy ste odtiaľto?“

     „Nie, ja som sa sem priženil. Päť rokov, žena robí v kasárňach, civilnú zamestnankyňu.“

     „Páči sa vám tu?“

     „Máme malú záhradku, chlapec bude mať blízko do školy...“

     „Do parku...“ povedal kapitán.

     „Však tam sedia každý večer s tými gitarami.“

     „A milenci?“

     „To skôr tak v skupinách. Milenci... Chodievalo sa k Váhu, na Podháj... tu je kríkov, koľko chcete, pri každej ceste. Ale aj do parku azda. Pozrite, tak toto je tá cesta. Vidíte, tam na konci je kameňolom.“

     V listoch zašuchoril drobný dážď. Kapitán sa obzrel: ťažké, od dažďa očerneté stromy, mláky so slepým okom, dom s tabuľkou Pojištěno u banky Slavie. Nízka obloha obopla krajinu ako cirkusová plachta.

     „Tadeto ste chodili,“ povedal.

     „Kam?“

     „So ženou, zaslobodna... Na prechádzku.“

     „Ale nie. Neskôr, niekedy v nedeľu s kočíkom. Keď bolo pekne. Predtým nie.“

     „A ona, Mariška? Marika, teda Mária, Mária B.? Ona šla.“

     „Kam?“

     Zasmial sa.

     „Do kameňolomu?“

     „Do krčmy,“ povedal práporčík, „zatvárajú o desiatej. Lenže krčmára som sa pýtal, tam nebola. Našli ju na druhý deň, tak by sa bol pamätal.“

     „Koľkí tam obsluhujú?“

     „Iba on.“

     „Kam nie, teda s kým?“ povedal kapitán. „Alebo za kým? Na koho čakala, za kým šla? Do kameňolomu?“

     „V sobotu večer?“

     „Dobre, dobre. Zabudol si v skrinke v šatni cigarety, išli po ne. Alebo jej chcel v kameňolome ukázať, ako pomocou novej metódy prekračuje plán. Chcel jej dokázať, že láska skaly prenáša. Na tom nezáleží. Mne aspoň nie. Vám áno?“

     „Vy si myslíte, že sa poznali?“ povedal zdvorilo Budnáš. „Vidíte, tak tu. Odtiaľto už vidieť tú kopu.“

     „Poznali. Možno si ešte nepotykali. Ona ho spoznala po tej jednej stránke, po ktorej ho nikto nepozná; on zase ju... Teraz je to už jednoduché: navštívime všetkých jej známych a spýtame sa, čo robili v sobotu večer. Ten, čo nebude vedieť povedať, to je on.“

     Preskočili trávnatú priekopu a zastali na kraji poľa. Napravo, na konci cesty sa začínal les, ten už patril k inému príbehu. Naľavo bolo vidieť akýsi komín, chuchvalec dymu alebo zablúdené mračno. Zapískal vlak.

     „Tu sa mohli stať aj horšie veci,“ povedal kapitán s rukami vo vreckách. „Viem si predstaviť. Ba často si predstavujem, len tomu nemusím veriť. Prečo tomuto?“

     Opatrne stúpil na rozbahnenú zem.

     „Je tu niekde mŕtvola? Vidíte ju?“

     „To sú stopy od traktora. Vidíte, otáčali sa. A tu, dážď to už trochu zmenil, tu stáli okolo nej. Tu ležala.“

     „Fotografie,“ povedal kapitán. Potom: „Buďte taký láskavý.“ „Nie som slobodný,“ povedal ešte, povytiahol si nohavice na kolenách a čupol si. Rukou sa oprel o mokrú slamu.

     „Ona práve... ona nebola taká... Zatancovať, vyžehliť si šaty, ako v sobotu... Veď aj inokedy, a zrazu, práve... To nie je človek, taký... Ona nebola, viete, ako dnes, keď mala známosť, o každom mi povedala. Zatancovať, myslela som, budú tam kamarátky...“

     Večer napísal žene: Zbabelý. Nezískal som ešte inú odvahu, iba ľahostajnosť. Veď Ty to poznáš. List neposlal.

     (S listami to bolo tak: písal jeden. Písal ho koľko? Pätnásť rokov, riadok za riadkom, príležitostne, pri chôdzi, v krátkych okamihoch, kým si zapálil cigaretu, v náhlych videniach, i jednoslovne; nezalepil, neposlal. Čo raz napísal, už nevyslovil. Kedysi skúsil a hanbil sa sám pred sebou, ako keď sa bez uvedenia prameňa pýšime cudzími múdrosťami. A mlčanlivý Indián v ňom, ten, ktorý zbieral bobríkov, najmä bobríka samoty, ho znechutene zahriakol: Veľa hovoríš.)

     Nehovoril. Stál v kuchyni medzi dverami, v ruke držal zápalky (inokedy to bývalo pero, vreckový nožík alebo retiazka s kľúčmi a na ne hľadel, ticho počúval... „nepoviem, stane sa, ale takéto čosi...“ oprel sa plecom o veraje; ak aj bol zvedavý, nie na to, čo sa dalo vidieť. Zbabelý. „Pani, my vám rozumieme.“ Isteže, nebol úplný debil; rozumieť, to jej nebolo treba. Sedela na štokerlíku v odvekej polohe plačiek; ruky zopäté v lone, ale pripravené zachytiť hlavu, aby sa neskotúľala na zem, povaľkať ju doguľata, utľapkať, päsťou vytlačiť otvor na ústa, nastrčiť späť na krk a vykríknuť. Ruky, oslobodené od ťarchy, sa vzoprú nad hlavu, tam sa spoja; zalomila rukami, povie sa. Ale nie, tomu unikol. „Urobíme, pani...“ „Prd už teraz,“ povedal chlap, bez hnevu, len ako keď skromne odmietame pomoc alebo dar. Vybral z kredenca škatuľku cigariet, bystrice alebo detvy, zapálil si, potom, azda aby nikoho neurazil: „Prepytujem,“ oprel sa o biely kredenc naproti kapitánovi, šálky zazvonili, utíchli.

     Ozvláštniť, pomyslel si kapitán, dal si úlohu, aby mu títo dvaja ľudia, táto chvíľa neunikla rýchlo a bezbolestne z pamäti; oni sú, teda je aj ona; bola. Hľadel na ženine holé nohy v čiernych papučiach s gombíkom, na čiernu šatku; na polceste k dôstojnému smútku, plná ešte toho kuchynského. Pondusové hodiny. Zapamätal si, pravdaže, iba seba; tak aj napísal: Zbabelý. Nie teda o nich, o sebe.

     „Kam chodievala tancovať?“ spýtal sa.

     „Kde už tu,“ povedali mu. „Do Slovanu. Do Kultúrneho domu.“

     „A tie kamarátky...“

     Zapísal si mená. To áno. Zapísal si ich tak, ako bol, postojačky, nedbalo, akoby kreslil psíka jedným ťahom. Možno hej, možno nie. Pozvanie do izby odmietol. Hoci... zo zvedavosti urobil niekoľko krokov, počkal, kým otvorili dvere, nazrel dnu a potom s vďakou zostal v predizbe. „Nechcem zašpiniť.“ V izbe bol okrúhly stôl s vyšívaným obrusom, obraz s kyticou a jablkom, svadobná fotografia. Viac si nevšimol, pristúpil k sebe s natiahnutým ukazovákom, ďobol sa do pŕs: zvedavosť trhovkyne, popásanie... Obhajca pohotovo poznamenal: Ako Tomáš, Tomáš z povolania... Hmatateľné! vykríkol obžalovaný, buchlo kladivko...

     Do listu: Pravda, ide len o vedľajšiu obžalobu. „Keby ste si spomenuli, prišli na niečo...“ Vyprevadili ho ku dverám, ešte otázku (muž): „Kedy... myslím, pokiaľ ide o pohreb, aby sme zavčasu,“ ona: „treba povolať rodinu...“

     Kapitán povedal, už napoly chrbtom: „Privezú ju, len čo budú môcť.“ Ale to nie je nekrológ, pomyslel si, príde odrazu pocit, a kedy ešte, budú variť šúľance, a odrazu: Pamätáš, ako mala rada šúľance? Ako... Toto vždy utkvie najdlhšie: ako nevedela povedať r, ako si kúpila biele topánky s vysokým opätkom, práve takéto...

     Otázka vysloviteľnosti. I o mne. Pršal drobný dážď, husto sekané kvapky, šiel pomaly, bol čas aj na rozhovor: Nechápu ma. – Veď nič nehovoríš. Bola aj iná odpoveď: Prečo práve teba? Ale tá prvá sa mu páčila väčšmi, akoby dávala vysvetlenie; v náhlom poznaní si pomyslel: Naozaj.

     Od kostola na námestie bolo blízko, nemal čas preskúmať náhlu eufóriu; naozaj, vtisol si slovo do pamäti ako mnemotechnickú pomôcku. Veď nič nehovoríš. – Naozaj. Ešte kým otvoril dvere na okrsku, teraz s úsmevom: Nie som slobodný.

     Vlhké teplo. Rotný, ktorý mohol hovoriť o meste zo spomienok (už si ho nazval: Domorodec), mu podal protokol o pitve.

     Čítal ho neprítomne, vnímal iba niektoré slová, ako keď v cudzojazyčnom texte stretneme známe meno: ... škrabance, krvácanie intravitálne... smrť okamžite prestrelením srdcového svalu... súdiac podľa posmrtných zmien (daždivá, pomerne chladná noc,) úmrtie nastalo medzi 23.00 – 02.00, v pošve spermie, nález na šatstve a bielizni je negatívny...

     „Dobre,“ povedal nahlas; papiere nechal na stole. Ešte stále z diaľky, z iného miesta, azda len aby získal čas, odvrátil pozornosť: „Ako si to predstavujete?“ A opäť: „Ako sa to teda stalo?“ Nikoho neoslovil, ostalo ticho.

     Ale to, pravdaže, nebolo naposledy. Vrátil sa ešte k tomu domu, na koniec uličky, za gaštan, ktorých bolo pred kostolom šesť. Tu bola jeho sloboda, keď stál za hrubým kmeňom, možný, nie skutočný, iba možný, keď kráčal za ženou v čiernej šatke, odprevadil ju takto z diaľky až na námestie, čakal pred obchodom s nábytkom, kým ona nakúpi v samoobsluhe, potom o dvere ďalej v mäsiarstve začul hlas: „Bravčové na rezne.“ Videl ešte, ako matka kupuje v stánku cigarety, ďalej ju nesledoval.

     Nebolo to, pravdaže, naposledy. Ešte bol rozhovor v hostinci Klčové, naproti Pohrebnej službe (ale nie, písali, azda zo samej lásky k smrti, prihovárali sa jej, kmotričke, na tej tabuli: Pohrabná); teda na druhej strane ulice, v úzkej miestnosti za prázdnymi výkladmi, kde mohla kedysi sídliť čistiareň peria alebo opravovňa televízorov, na dvoch stoličkách z plastickej látky bol rozhovor:

     „Nemal by som vám to vlastne hovoriť, ale predsa: ste otec. Ani nie ste zvedavý, pravda? Keby išlo len o zvedavosť. Poviem vám to: nájdeme ho.“

     A ešte do mlčania:

     „Nie je to nijaká útecha, viem. Ale ja vás ani nechcem utešovať. Hovorím vám to len tak, celkom bez súvislosti: nájdeme ho.“

     „Lebo čo?“

     „Lebo,“ povedal kapitán v akomsi prechodnom opojení zo slobody, azda i od radosti, že raz aj on môže odpovedať na otázku, teda rozdávať, „lebo nič. Niežeby som niečo vedel. To čo včera. Ale to vám vravím: nájdeme ho.“

     „Vy tak nájdete,“ a ak v tom bola nenávisť, tak len pod hubou, drsnou srsťou rezignácie. „Suchá tráva na dne morskom. Teraz už.“

     „Ale veď ja vás nechcem tešiť, už som povedal. Čo je to aj za potešenie. Ja ani, veď vidíte, nie som nijaký bežec, aby som niekoho naháňal. Lenže on strelil z pištole, a to je tá jeho chyba. Tam sa pomýlil. V tomto mieste nie je toľko pištolí.“

     „Vidíte tie lesy?“ Bez ukázania, a veď kapitán ani neobrátil hlavu. „Myslíte, že sa tam jedna pištoľ nestratí? Tam sa stratia iné veci. Vlani sa jeden utopil v kanáli nad priehradou. Chlapčisko. Čo myslíte, koľko ho hľadali? S hákmi? Potápači? Tri dni. A to ešte napísal, nechal ešte ceduľku: Nehľadajte ma, lebo budem v tej najhlbšej vode. A to bol ešte človek.“

     „Lenže pištoľ,“ povedal kapitán ešte stále s úsmevom, už na odchode, „to je taká vec ako v tej pesničke: v hore nerastie, z neba napadá. Nebudeme hľadať, kam sa stratila, ale odkiaľ sa vzala.“ A odišiel. Odišiel, slobodný, že si zrazu mohol o sebe povedať: Tento človek. Ľahko by bol mohol vymenovať niektoré svoje vlastnosti. Azda si myslel: nepodstatné. Ostré oči, zdravý úsudok. Ak tu bola chyba, bola to chyba postoja. Život sa nestáva. Nikomu. Život sa deje. So všetkými.

     Emília V. sa mu nepáčila. Emília V. nie. Povedala mu: „Poďte do zadnej.“

     „Chcel by som s vami hovoriť osamote.“

     „Nech sa páči. Poďte do zadnej.“

     Cez okno bolo vidieť neomietnutý tehlový chrbát iného domu. Dažďové obrazce. Príbytok ako stvorený pre introverta, pomyslel si.

     „Kávu?“ spýtala sa ho. „Alebo si dáte trochu vína? Ríbezľové, domáce.“

     „Ďakujem. Hneď idem. Vy ste boli s Máriou... ako ste ju volali?“

     „Maňula.“

     „S Maňulou kamarátky. Maňula. Robili ste spolu, však?“

     „My sme sa poznali ešte zo školy.“

     „Boli ste prekvapená... že ju zabili, pravdaže... ale kde ju zabili, ako, pri akej príležitosti. Boli by ste prekvapená, povedzme, keby vám povedali, že ju videli v noci o dvanástej pri kameňolome s nejakým mládencom?“

     „Pri kameňolome?“

     Dobre, pomyslel si. „Niekde inde,“ povedal. „Kam by tak podľa vás v noci s mládencom šla?“

     „V noci, neviem, či v noci vôbec...“

     „Večer.“

     „Večer. Mohla by do parku, po námestí sa prechádzať...“

     „Keby sa nechcela prechádzať.“

     „Tu sa tak chodí, na prechádzky. K Váhu, popri hradskej k cintorínu, alebo hore na Brod...“

     „Preto som chcel byť s vami sám,“ povedal kapitán, „aby tu nebol otec, mama, aby ste mi mohli povedať pravdu. No nič. Ešte mi povedzte: nenechala nejakého chlapca? Nechodila s niekým, tak vážne, a potom... Mala veľa chlapcov?“

     „Že by chodila, tak naozaj, teraz nie. My sme si všetko povedali. Chlapci, zatancovať si, je tu aj veľa vojakov...“

     „Vojaci, ešte aj kolegovia z roboty, nie? Mala nejakého kamaráta,“ rozmýšľal chvíľu nad ťažkou otázkou, potom sa vzdal, „bol medzi nimi nejaký, nerobil niektorý z nich v kameňolome?“

     „Takého nepoznám.“

     „Ktorý teraz, kto s ňou, menujte mi niekoho, čo by o nej vedel najviac povedať.“

     „Nebojte sa,“ povedal potom, „my ho nechceme zatvoriť, potrebujeme sa len čo najviac dozvedieť.“

     Zapísal si meno do notesa. („On niežeby s ňou chodil; kamarát. On to zaručene neurobil. Len ju dobre pozná, dlho sú už kamaráti...“)

     „Ešte toto,“ povedal. „Kedy ste ju v sobotu videli naposledy?“

     „Keď sme odchádzali z roboty.“

     „Doma povedala, že si ide zatancovať. Nemali ste ísť aj vy? Nedohovorili ste sa?“

     „My sme mali v sobotu veľké pranie.“

     „Ona vám povedala: Ideme si zatancovať a vy ste povedali: Ja nemôžem, budeme prať?“

     „Nie. Ona už vedela, že nemôžem ísť von. Dohodli sme sa, že pôjdeme v nedeľu do kina.“

     „Kde sa tu v sobotu tancuje? Kam ste chodievali?“

     „Do závodného klubu, do Slovanu...“

     Vstal a odišiel.

     Elena L. S Elenou L. sedeli v kuchyni, on chrbtom k oknu, s očami uprenými na matku, tvrdými, hypnotickými; neodišla.

     „Povedala som Elene, kým sa nenájde, kým ho nechytíte, nepustím ju večer ani na krok. Taký človek. Ale aj ony sú si na vine. S hocikým sa tak pustiť...“

     „Chodievali ste,“ spýtal sa kapitán Eleny tichým hlasom, „do tej krčmy, ako sa volá, tam pri kameňolome?“

     „To teda nie je miesto pre dievčatá,“ povedala matka, „večer.“

     „Nie,“ povedala Elena, „zriedka. Mohlo sa stať...“

     „S partiou...“

     „S partiou. Keď je dobrá nálada, keď je pekne...“

     „Tie vaše partie,“ povedala matka. „Keby nebolo tých všelijakých stretnutí.“

     „V sobotu,“ spýtal sa kapitán, „aké počasie tu bolo v sobotu?“

     „Ako dnes. Zamračené, zo dva razy spŕchlo...“

     „Riadne pršalo,“ povedala matka.

     „O koľkej zatvárajú v tej krčme?“

     „Neviem.“

     Nepovie, pomyslel si kapitán a chvíľku bol v pokušení nasadiť matke dvojitého nelsona.

     „Asi tak,“ povedal potom, len aby dievča potrápil.

     „O deviatej? O desiatej?“

     „V sobotu?“

     „Tomu je jedno,“ povedala matka, „sobota-nesobota. Zatvorí si, kedy chce. Keď nemá hostí, keď mu nerobia cech...“

     „Povedzte, ešte toto: nechvastal sa nejaký chlapec, niekto z partie, nechvastal sa, že má pištoľ? Viete, ako mládenci.“

     „Teda pištoľou?“ ozvala sa matka. „Ktosi mi vravel, že ju zaškrtil. Pištoľou teda? Vojaci. Kto by tu mal pištoľ? To tí vojaci, počujte...“

     Bol opäť sám, šiel popamäti k hotelu, tam sa opýtal. Poslali ho doľava. Šiel popri železnici, za vysokým plotom počul vlaky, z brány vyšlo nákladné auto naložené pivom. Silo. Medzi stromami na vŕšku bolo vidieť kostol. Bol sám, vietor sa už utíšil, svetlo načrtlo presnú čiaru okolo obzoru, bol ešte osamotenejší, keď sa od neho dištancovala i príroda. Som len taký deus ex machina, ex rýchlik č. 306, kaz na tomto príbehu – na tom sa ešte dalo zasmiať. V duchu napísal žene list: Drahá partnerka, naše predstavenie sa dnes opäť musí odložiť. Vystúpim pohostinsky tu v meste, dali mi malý štek. Tvoj deus ex machina.

     Na tom sa dalo zasmiať. Náhle si uvedomil celou vetou, akoby mu ju bol niekto našepkal: nikoho som nevyzval k úprimnosti. Azda si to niekde prečítal. Nikto sa mi nezatúžil zdôveriť. To bolo presnejšie. Nevzbudzujem dôveru. Ešte: Odpovedajú na otázky. Bol čoraz bližšie. Ja sa pýtam. Videl už slobodáreň, samé okná. Oni iba odpovedajú.

     Na vrátnici sa svietilo. „Slečnu Janu P.“

     Prešlo popri ňom dievča v šatke a s dáždnikom, pozrelo na neho a zišlo dolu schodmi. Iná, v župane a v papučiach, si na vrátnici vypýtala žehličku. Otočil sa chrbtom, aby nevyzeral zvedavý. Potom: „Hľadali ste ma?“

     „Slečna P.?“

     „Áno.“

     V ľahučkej bielej blúzke; všimol si, že chĺpky na holých rukách sa jej od chladu postavili. Vlasy jej padali do očí, mykla hlavou.

     „Mohol by som s vami hovoriť osamote?“ Dodal: „Som od bezpečnosti. Preukaz...“

     „Hore sa nedá,“ povedala a skrížila si ruky na prsiach, akoby sa odrazu cítila priveľmi nahá, „mužské návštevy... Okrem toho nebývam sama.“

     „Spravíme to takto: oblečte sa,“ s úsmevom, „teplo sa oblečte, a pôjdeme sa prejsť. Počkám...“

     Čakal ju vonku, prechádzal sa, pozoroval, ako dlhý júlový deň, taký sebavedomý... „Zmráka sa náhle.“ Ale bolo ešte vidno, keď vykročili, z nohy na nohu, akoby sa prechádzali časom, a nie priestorom. Bolo vidieť úzke cesty pomedzi záhrady, stromy sa chystali prenocovať...

     Šli chvíľu mlčky, kapitán čakal, že dievča samo od seba prehovorí, s náhlou, nezadržateľnou úprimnosťou povie: Bála som sa, alebo: Čakala som, že prídete. Alebo: Večer mi býva smutno.

     „Jana,“ povedal napokon, aby sa dievča ticha veľmi nezľaklo. „Voláte sa Jana, však?“

     „Áno.“

     „Budem vás volať Jana, dobre?“

     Prikývla, oči upreté pred seba. Po chvíli vedela povedať i nahlas: „Áno.“

     Á, pomyslel si kapitán trpko, ako sa vraví medzi nami vyšetrovateľmi, vtáčik zaspieval.

     „Večer mi býva smutno,“ povedal naverímboha.

     „Prosím?“ spýtala sa neveriacky.

     „Vravím, že takto večer chytá človeka akýsi smútok, vás nie? Ešte prv ako sa zapáli svetlo. Keď svietia lampy, to je už iné, pri tom osvetlení...“

     Zmocnilo sa ho akési šialenstvo, počul sa zrazu, ako si nahlas pospevuje: „Večernij zvon, večernij zvon, kak mnogo dum navodit on.“ Ale netrvalo to dlho, spamätal sa, chytil dievča za lakeť a zastal.

     „Viete, kam pôjdeme? Kam by ste šli s chlapcom. Keby som tak bol váš chlapec, máte už chlapca, pravda, kam by ste s ním šli? Tam poďme. Kam by s ním šla Maňula.“

     Prvý raz sa na neho pozrela.

     „Najbližšie by bolo... K Váhu?“

     „Dobre. K Váhu.“

     „To sa musíme obrátiť. Pôjdeme takto rovno, potom zahneme doprava, tam bude most...“

     „Rozprávajte mi, Jana, niečo o živote. Ako si žijete, ako ona... To sa vás nepýtam ako príslušník. Keď nechcete, nemusíte mi povedať. Čo vás trápi, o čom rozmýšľate...“

     Ruky mal vo vreckách, očami skúmal pukliny na chodníku, aby ju ani takto nevyplašil; cítil ju teplo vedľa seba, v priesvitnom šuštiačiku, šuchoráčiku, s bodkovanou šatkou: školáčka.

     „Ja napríklad,“ povedal, „chcel som napísať žene pekný list. A zase som ho nenapísal. Zakaždým, lebo hovoriť neviem, zakaždým jej chcem napísať. Stačila by aj pohľadnica. Po dlhom čase srdečne si na Teba spomína... Nebuďte smutná, Jana. Také veci sa stávajú. Veľmi vás to prekvapilo? Chystala sa na tancovačku, nemali ste ísť spolu?“

     „Ja som v sobotu cestovala domov, nie som odtiaľto.“

     Prvý raz ju počul hovoriť plným, zvučným hlasom. Akoby si bola v duchu odkašlala.

     „Kam ste chodievali? Inokedy?“

     „Do Slovanu je bližšie, je tam viacej vojakov... Častejšie sme chodili do klubu.“

     „Povedzte mi, Jana, veď vy to viete: Kam išla teraz? S kým sa mala stretnúť?“

     „Neviem, s kým sa mala stretnúť.“

     „Ale kam išla?“

     „Neviem. Naozaj, nepovedala mi.“

     „Povedzte, Jana, toto sa vás nepýtam ako príslušník: Ako sa volá váš chlapec?“

     „Nemám chlapca.“

     „Krstné meno mi stačí.“

     S úsmevom pozrel na ňu.

     „Budem hádať, dobre? Milan... Jano...“ po každom mene jej pozrel do tváre, „Jožo... Dušan... Dušan, pravda?“

     Zasmiala sa.

     „Dobre, tak Dušan,“ povedal. „A ako sa volal ten Maňulin?“

     Nemo pokrútila hlavou.

     „Neviem,“ povedala potom, akoby už prehltla kus jedla. „To ste sa pýtali ako príslušník, však?“

     „Nie som slobodný, Jana,“ povedal kapitán, „takto sa rozprávať s dievčaťom. Nie som slobodný, naozaj.“ Vyšli na most, zdvihli sa nad krajinu, na okamih patrili ešte viac ku dňu ako k noci. Obloha ako čepeľ noža odrážala vzdialené, skryté svetlo. „Neviem už nikoho potešiť. Teraz tu s vami... A verte, nemáte lepšieho kamaráta, ani ona. Neviem už. Neviem sa rozprávať, už sa iba vypytujem. Teraz som vám skazil večer, mohli ste byť s Dušanom...“

     „Nie je Dušan,“ povedala ticho.

     „Tak s Milanom, Jožkom, Ivanom...“

     „Nemám chlapca,“ povedala. „Ani ona. Maňula. My sme si také veci hovorili. Nemala chlapca. Tak zatancovať si, ísť na rande, na dve. Ale že by s niekým chodila, naozaj chodila, to nie. Veď ani ja.“

     Kapitán sa oboma lakťami zvalil na zábradlie. Zahľadel sa dolu na cestu, ktorá sa tratila v súmraku, akoby to bol len iný druh trávy, na biele pásy vápna na stromoch; pod svetlom reflektora zažíhali sa postupne varovné značky na pätníkoch ako svetielka poschodí vo výťahu; vyššie, vyššie... Auto zahučalo pod nimi, chvíľu ešte videli zadné svetlá, stále rovno. Po aute by boli zostali stopy, pomyslel si, daždivo... Ľudia z krčmy by ho tam boli videli stáť.

     „Zajtra bude pekne,“ povedal a zdvihol hlavu k oblohe, kde deň zanechal ešte posledné krvavé odtlačky. „Nebuďte smutná, Jana. Ona, Maňula, nezomrela len tak. Nežije, na tom sa už nedá nič zmeniť. Z jej hľadiska, pre ňu to už nie je nijaké ponaučenie. Nemôže byť iná, hoci o to možno ani nešlo. Ale keby nebola zomrela... je to teraz inakší svet, keď zomrela, však? Ja viem, vedeli ste, že ľudia musia zomrieť, ale je to inakší svet. Takto je inakší. Možno je to nejaký odkaz. Pre vás, vy ste boli jej kamarátka. Azda aj pre mňa; aj ja som jej kamarát. Chcel by som byť. Ináč by som tu nebol. Toho, čo to spravil, by mohol chytiť aj niekto iný. Ale, myslím si, čo ak je to nejaký odkaz? Preto sa musím dozvedieť čo najviac. Ak je to odkaz, ak mu porozumieme... ja nevravím, že ožije, ale potom možno nezomrela celkom nadarmo.“

     Počúvala ho mlčky, s odvrátenou tvárou, akoby ju bola chcela mať iba pre seba. Videl len kúsok obočia, lícnu kosť.

     „Neklamala som,“ povedala po chvíľke. „Nevravela mi nič. Ale niekedy, raz za čas, si išla zatancovať niekam von. Do Piešťan alebo na Hrad. Tam je taká vináreň, chodia tam turisti. Neklamala som,“ otočila sa k nemu, „ale možno, myslím, že išla, my sme to tak volali, na výlet.“

     „Do Piešťan?“

     „Alebo na Hrad.“

     „Neviete isto.“

     „Nie. Nevravela mi. Ale tam niekedy chodievala, i ja som bola zo dva razy s ňou. Tu ste stále na očiach, ľudia hneď klebetia, všetci sa tu poznajú... Tam sú iní ľudia, turisti, pacienti, keď je sezóna... V klube v sobotu nebola, ja som sa chlapcov pýtala. Hrá tam naša hudba, z podniku, kamaráti. Tam nebola.“

     „A povedzte mi, Janka, toto: Bolo ju, našu Máriu, treba znásilniť? To sa pýtam ako kamarát, nie zo zvedavosti. Nie z tej lacnej. Bolo ju treba znásilniť, alebo to išlo aj ináč?“

     Bol trpezlivý.

     Obrátil sa k nej, pokojne hľadel, ako rozmýšľa, nevyrušil ju ani pohybom ruky.

     „Nebola už panna,“ povedala napokon. „Myslím, s istým chlapcom, za istých okolností...“

     „Pri kameňolome, v daždi... O mŕtvych len dobre,“ povedal. „A veď vy ste nepovedali nič zlé. Je ďaleko ten Hrad? Chcel by som tam zájsť, ešte teraz.“

     „Po ceste je to dosť,“ povedala, „vyše hodiny. Ale keď sa ide skratkou, po hrádzi... Zavediem vás.“

     Odrazu len, písal v duchu žene: večer na hrádzi s dievčaťom, medzi slivkami, už sa mi to dlho nestalo. Chcem povedať, že je to ten istý cit, nie zakaždým nový; na celý život ten istý. A ten si pamätá. Keď príde, príde i s pamäťou. Čosi také. Som tu, už sa zotmelo, na hrádzi s dievčaťom; cit k nej, cit k tebe...

     Celkom ticho bolo počuť Váh, akoby si krt ryl cestu medzi kameňmi. V tme medzi hustými vrbinami iba úzky pás hmly prezrádzal rieku. Napravo, v jednorozmernej noci, bolo vidieť svetlá dediny.

     „Boli sme kamarátky,“ začul Janu. „nedá sa tak o nej hovoriť. Akoby som rozprávala o sebe.“

     S inštinktom dravca sprítomnel „Rozprávajte o sebe. To je ono. Hovorte o sebe, Janka.“

     „Čo také?“ spýtala sa nevinne, azda i bezradne.

     „Hocičo. Ako ste chodili do školy. Ako ste prežili pekný večer. Na čo sa tešíte.“

     „Do školy... Ale to vás nezaujíma. To ste povedali len tak. Ja som z kopaníc, u Pastorkov sa to volá, do školy sme chodili cez les, v zime... keď napadol sneh, záveje... chodili sme spolu s bratom. Nebola som dobrá žiačka. Ale to vás nezaujíma.“

     „Všetko, Janka, všetko. Toto mi povedzte: ste šťastná?“

     „Teraz?“

     „Teraz. Dnes. Tento mesiac. Tento rok.“

     Rozmýšľala vážne ako mladí ľudia, akoby to bolo v slovách, akoby sa pri istom úsilí dali nájsť, presné; akoby existovali hotové vopred, a stačila už iba trpezlivosť, odhodlanie.

     „To sa nedá tak povedať. Teraz... poviem vám to, nieže šťastná. Je mi dobre. Teraz – teraz. Nemala som? Viete, bolo mi strašne, keď mi dnes povedali, keď som sa dozvedela, keď Maňulu tak zabili, taký človek, ani ho nepoznala, kdesi vonku, v poli, bolo mi strašne. Keby to bola nejaká choroba, aj tak by to bolo strašné. Ale to by bolo v nej, nejako by to s ňou súviselo, tak si myslím, mohla by sa na to pripraviť, čakala by to... Prečo nie ja? Prečo nezabil mňa?“

     „Lebo boh chcel, aby zabil ju,“ povedal s úsmevom, ktorý nevidela.

     „Vy veríte v boha?“

     „Nie,“ povedal, „len rád to slovo používam. Neverím, poviem vám to takto: lebo si šla zatancovať ona, a nie vy, lebo sa s ním dala do reči, lebo s ním šla ku kameňolomu... Nepredstavujem si boha ako nejakého báčika, toto vyplýva jedno z druhého. Je to ako slovosled vo vete. Preto hovorím, že odkaz. Keby bol zabil vás, bola by to možno iná veta, obracala by sa na niekoho iného...“

     „Tu odbočíme,“ povedala. Na kraji svahu v okamihu pomyslel na všetko, povedal: „Pozor,“ a chytil ju za ruku. Spustili sa tesne pri sebe, takmer jedným krokom, a keď v mokrej tráve vyhmatali úzky chodník, kráčali ďalej v dôvernej blízkosti, akoby zbehnutie z hrádze bolo ich spoločným hlbokým zážitkom.

     „Pekne ste to povedali,“ ozvala sa ešte, a kapitán nevedel, či chcela len zahovoriť, ospravedlniť dôverné gesto, alebo bola taká naivná.

     A pritom, toto si treba uvedomiť, necítil nijakú radosť, skôr bolesť, ako keď sa vracia cit do odumretého prsta. So zaťatými perami. Bez výkriku, je chlap. Ale nešiel rád. Ruka, ktorú držala, bola nesvoja, nejeho; zriekol sa jej, oddelil od tela: tú si vezmi. Bol to len akýsi prístroj, ktorý registroval chvenie jej dlane, stisk prstov. Nešiel rád, na túto cestu nešiel ochotne. Prešli už záhradami, pomedzi humná, temnejúce sa medzi stromami ako otvory dovnútra noci, do tej hlbšej; na nízkej oblohe viseli pouličné svetlá, zabrechal pes, druhý. Kapitán si opäť pomyslel že nekráčajú priestorom, ale časom: zrazu, na pokraji uverenia, akoby sa na konci tunela rozjasnilo, uvidel kostol, faru, kláštor, kúriu; čistou bielou, jedným ťahom ich načrtlo svetlo na tmavom pozadí. „Už,“ povedala Jana. „Hneď.“ Kým vošli do nízkej budovy (nad vchodom svietila ozdobná lampa), stačil si na druhej strane cesty všimnúť prázdny autobus.

     Sadli si do miestnosti obloženej lacným drevom; v kúte pri okne stál veľký hlinený Jánošík. Napokon, pomyslel si kapitán, možno je to Hrajnoha; nechcel nikomu ublížiť. Na stenách viseli modré taniere, bol ešte drevený jeleň, scénka z vinobrania, skrížené valašky. Bolo to na hranici znesiteľnosti, ale ešte znútra, a on už v tej chvíli nebol divákom. Prijímal toto miesto tak, ako prijímal iné, kde sa mu čosi stávalo. Miesta akoby zbavené estetiky, brlohy deja; iba ten im spätne požičiaval pôvab alebo odpudivosť, odrazené svetlo. Telo sa už prestalo brániť, ale práve preto si to nepovšimol. Pri druhom poháriku mu zišlo na myseľ, aby si potykali. Zavčasu sa spamätal.

     Bolo to všetko...