Vyhľadávanie
III.
Nemusel som toľko čakať. Mohol som ísť oveľa skôr, už keď sa ukázalo, že Čonka Zoro je dilino. Nemuseli sme žiť tak dlho na smetisku, ktoré iba smrdí, a ty celý od neho. Už dávno sme mohli bývať inde aj s Monikou. Neviem, prečo sa mama toľko bála.
V kupé so mnou sedel nejaký ujko, čítal noviny a opýtal sa ma, kam idem.
„Do Budapešti,“ povedal som.
„Hm,“ zamyslel sa, no ďalej čítal noviny a nehovoril viac nič. Potom už bolo Maďarsko, nikde už neboli hory, iba samé polia, kukurica, slnečnice a všade sa pásli kravy. Tam ani nemôžeš zablúdiť, lebo keď ideš, všetko vidíš. Cestou nikto nepristupoval, iba sprievodca, vypýtal si lístok, tak som mu ho dal. Nejaké decko chodilo po chodbe, otec ho držal, aby nespadlo, ostalo stáť s rukami na dverách kupéčka, a keď som sa naň usmial, začalo ťapkať po skle, no otec ho zobral preč. Keď nie sú hory, nemáš sa ani na čo pozerať, iba na kravy a polia s kukuricou. Ale je to aj výhoda, lebo aspoň skôr zaspíš. Zatvárali sa mi oči a potom sa mi sníval taký sen, že ideme s Mikim Lackom v aute, Monika mala na krku náhrdelník s kvetmi, pila slamkou z fľašky, my s mamou a Veronikou sme sedeli vzadu. Na nebi svietilo obrovské slnko, a keď sme vyšli na kopec, zbadali sme more. No neviem, čo by bolo ďalej, lebo som sa zobudil. Už sme stáli. Ujko s novinami odchádzal a povedal mi: „Sme na mieste.“ Nechápal som, že tak rýchlo, a pozrel som sa z okna.
Takú stanicu ako v Budapešti som ešte nevidel. Mala okrúhlu sklenenú strechu, lietali v nej holuby, čvirikali vrabce a ľudí tam bolo ako v nejakom meste. Keď som vystúpil z vlaku, zástup ma ťahal so sebou, v ampliónoch dávali maďarské hlásenia a všetci sa ponáhľali s taškami k východu. Boli tam aj obchody a všelijaké krčmy, kde stáli gádžovia opretí o pult, pili pivo a sledovali, kto ide. Mohli tam aj fajčiť, čo je u nás prísne zakázané. Keď som si všimol stánok s občerstvením, zabočil som k nemu, či nemajú strieľacie žuvačky. No stál pred ním taký starší ujko v širokých nohaviciach s ruksakom na pleci. Niečo predával. Ľuďom, ktorí išli okolo, ponúkal malé červené škatuľky. Strkal im ich do ruky, že si môžu zobrať, no nikto ich nechcel. Bol som zvedavý, čo to vlastne predáva, šiel som bližšie, no odohnal ma. Vrátil som sa teda k stánku, ukázal som predavačke, že chcem žuvačky, no keď som jej podal peniaze, nechcela ich, že euro neberú, iba forinty. Vystrčila hlavu z okienka a ukázala mi oranžovú tabuľu „Change“, že tam mi zmenia. Ani som nevedel, že nejaké forinty sú.
Chcel som tam už ísť, no ujko, čo ponúkal škatuľky, ku mne pribehol. Asi počul tetku v stánku.
„Počkaj! Ja ti vymením,“ povedal mi s úsmevom. „Zo Slovenska si? Ja tiež. Koľko toho máš? Ukáž!“
Vybral som z vrecka tridsať euro a on si pohotovo rozopol malú taštičku na bruchu. Mal v nej maďarské peniaze, samé päťstovky, tisícky pospájané gumičkou. Ani som netušil, že je taký boháč.
„Pozri, tu máš tisíc... “ podal mi dve päťstovky, nervózne sa obzeral po stanici a ešte sa ma spýtal, či nemám nejaké drobné. Celý šťastný, že mám toľko peňazí, vytiahol som z vrecka mince, no ujko mi povedal, že v Maďarsku mi ich nezmenia, lebo tu nemajú význam, vychmatol mi ich z ruky a nasypal si ich do taštičky. Potom na mňa žmurkol, usmial sa a odišiel. Niekam sa ponáhľal. Všimol som si, že na pravú nohu kríva. Konečne som si mohol kúpiť tie žuvačky. Keď som však podal tetke v okienku päťstovku, vrátila mi z nej iba sto forintov. Nešlo mi to do hlavy. V Maďarsku stojí balíček štyristo forintov a u nás euro? To aké drahé ich majú? Zrazu som však pochopil, že ujko ma asi oklamal. Využil príležitosť, že sa nevyznám. Obzeral som sa po stanici, či ho neuvidím, no nebol tam. Ani už neponúkal škatuľky. Utekal som k východu. Vonku stáli ľudia s taškami a kuframi. Medzi nimi tiež nebol. Až keď som schádzal po schodoch, zbadal som, ako mizne v diaľke za rohom. Rozbehol som sa za ním. Pri stanici bola zastávka, ľudia sa tlačili do autobusu, no ani tam som ho nenašiel. Až keď sa autobus pohol, všimol som si, že stojí vo vnútri. Usmial sa a zakýval mi. Zlodej jeden! Kvôli nemu mi ostalo iba šesťsto forintov. Bol som už veľmi hladný a povedal som si, že musím čo najrýchlejšie nájsť Moniku.
V Budapešti sú vysoké domy, lenže všetky staré, samé ulice, nič iné nevidíš. Od stanice viedla široká cesta, tak som sa po nej pustil, lebo aj ostatní išli tade. Bola to Rákoczi útca, obrovská, plná obchodov, áut a ľudí, všetci sa niekam ponáhľali. Aj som rozmýšľal, kam asi môžu ísť, a čo keď tiež niekoho hľadajú? Čítal som názvy ulíc, ktoré odbočovali, no žiadna nebola Kobanya. Došiel som až na veľkú križovatku a tam už bola Jozef útca, skoro taká široká ako Rákoczi. Aby nikoho nezrazilo auto, spravili tam podchod. Ľudia doň vchádzali, tak som tiež išiel, ale bolo tam strašne veľa východov. Čítal som tabule, no zasa nikde žiadna Kobanya. Nevedel som, kade mám ísť, a tak som sa opýtal jedného ujka. Zobral, lebo nemal nohu, no nerozumel mi, iba mi nastavil klobúk. Vybehol som z podchodu a ocitol som sa v parku. Na lavičkách sedeli gádžovia, čo iba pijú a nikde nebývajú. Tých som sa radšej nepýtal. Šiel som ďalej. Nakoniec som prišiel k rieke, širokej ako nejaké jazero. Plávali po nej lode, nad vodou škriekali biele vtáky. Chvíľu som prechádzal okolo brehu, no keď som zbadal veľký zelený most, išiel som naň a dlho som sa pozeral na rieku a na mesto. Nechápal som, ako môže byť také veľké. To ako dlho ho museli stavať?
Na druhej strane rieky bol kopec a na ňom nejaký pamätník, vedľa bol kostol a potom ešte hrad. Ani som nevedel, či v Maďarsku majú kráľa, alebo už zomrel. Podo mnou plávala biela loď. Pľuvol som na ňu a ona hlasno zatrúbila. Zľakol som sa, či ma nevideli, a tak som radšej prešiel na druhý breh. Ale boli tam tiež iba samé domy. Napadlo mi, že vyjdem na ten hrad, že si ho lepšie pozriem. No kým som sa naň vyšplhal, strašne som sa unavil. Hore som si sadol na taký múrik a obzeral si Budapešť. To je, ako keď vyjdeš u nás na Dubník alebo na Simonku a vidíš iba samé lesy. Tu boli iba domy, nikde si nevidel koniec. Čo keď mala mama pravdu, že tu nikdy nemôžem nájsť Moniku? Ani sa nedohovorím? Bol som už veľmi hladný, tak som sa rozhodol, že sa radšej vrátim do mesta, na druhú stranu rieky. Mali tam pekné reštaurácie, čašníci držali jedálne lístky a s úsmevom pozývali ľudí na obed. Predávali tam aj vojenské čiapky, čo si kúpiš, keď chceš byť vojak, ale aj všelijaké náhrdelníky, brošne a sošky, že ich otvoríš a sú v nich ešte menšie. Na veľkom námestí tancovali Indiáni a ľudia si ich obzerali. Chodili tam aj černosi a ženy zabalené v plachtách. Keď som si však všimol, že hodiny na kostole ukazujú sedem, zľakol som sa. O chvíľu bude tma a kam pôjdem spať? Vybral som z vrecka list od Moniky, postavil som sa na to námestie a pýtal som sa ľudí: „Kobanya. Kde je Kobanya ulica?“ No asi mi nerozumeli alebo si mysleli, že žobrem, lebo sa smiali, fotili si ma, jeden mi dokonca hodil peniaze.
