Vyhľadávanie
RIVERS OF BABYLON
(úryvok)
Ráczovi sa málokedy sníva. Spáva ako drevo; s pootvorenými ústami. Palcami na nohách mu pomykáva. Občas sa mu doma snívali sny, ale všetky boli celkom triezve, realistické. O robote, o Eržike, o Kiššovi. Pokojne sa mu to, čo sa mu snívalo, mohlo prihodiť i v skutočnosti. Keď sa Rácz zobudil, veru neraz musel premýšľať, či to bol sen, či skutočnosť.
V kotolni nemáva sny.
V polospánku si vyzuje baganče a ponožky si prehodí cez operadlo stoličky, aby sa mu usušili. Uvoľnene sa natiahne, ani sa nezobudí. Začne sa mu snívať sen, prvý sen, odkedy prišiel do mesta.
Vracia sa domov. Do rodnej dediny. Kráča blatistou cestou zo staničky. Vtom okolo neho na koni precvála pyšný Feri Bartaloš. Od hlavy po päty Rácza zafŕka špinavou brečkou. No Rácz si ho nevšíma. Kráča rovno ku Kiššovcom a napätie mu zviera hrdlo. Vrecká má nadžgaté tisíckorunáčkami, čo sa už nevošli do plecniaka. Strmo vojde ku Kiššovcom. Všetci sú slávnostne oblečení a sedia vypnutí okolo stola. – Nate! – zrúkne Rácz a vyklopí obsah plecniaka rovno doprostred stola. Kišš neveriaco zdvihne obočie. Kiššová zhíkne. Eržika zavzlyká a zaborí tvár do matkinho pleca. Rácz vyťahuje skrkvané bankovky z vreciek a dokladá ich ku kope. – Toto som zarobil, – povie. – Som boháč. Teraz mi dajte Eržiku, ako ste boli sľúbili! – Mäsiar zaborí prsty do bankoviek, nechce sa mu ich vytiahnuť. V tvári má rozpaky. – Synku... – prehovorí naostatok zatiahnutým hlasom, – Eržiku ti už nemôžem dať. Pred mesiacom som ju vydal! – Komuže ste ju dali, mešter?! – zreve Rácz a prsty mu skľavejú i s bankovkami, uprostred pohybu. – Komu... komu... – zašomre Kišš a vytiahne prsty z kopy peňazí na stole. – Predsa Ferimu Bartalošovi. Mysleli sme si, že sa už nevrátiš. Že ti je už nadobro koniec. Koľkí tak... Málokomu sa chce z mesta späť... –
– Nie takí, čo ich doma dievča čaká. – povie Rácz a zosunie sa na stoličku. Dvíha sa v ňom besná zlosť. Už-už chce šmariť päsťou o stôl, no uvartuje sa. Na dvore zadupocú konské kopytá. Jazdec zoskočí z koňa a vojde do kuchyne. Rumenný, urastený, tuho raziaci tabakom, kožou a ostrým konským potom. Eržika vyskočí zo stoličky a vrhne sa mu do náručia, pýtajúc ochranu. – Po čo si prišiel? – výhražne sa spýta Feri Bartaloš Rácza. Rácz mlčí, napoly odvrátený. Ruky ešte držia skrkvané bankovky. Vstane a začne ich napchávať späť do plecniaka. – Pýtam sa, po čo si prišiel!!! – zopakuje pyšne Feri Bartaloš a bičíkom tresne do stola, rovno medzi bankovky. – Eržika bola moja! – povie Rácz tvrdohlavo. Kiššovci sedia ako zmoknuté sliepky okolo stola. – Pobijem vás ako pandravy! – rozhodne sa Rácz. Slzy mu zalievajú tvár, no vtom mu ktosi položí chladivú dlaň na tvár. – Nechaj! – okríkne majiteľa ruky, nech je to ktokoľvek, a zaženie sa päsťou. Zrazu sa prepadne do hĺbky. Kuchyňa s vyjavenými ľudkami sa kamsi stratila.
Zobudí sa na betónovej dlážke s bolestivo narazenou kostrčou. – Zobuďte sa, – povie akýsi ženský hlas nad ním. – Ja nespím, – zamrmle Rácz a definitívne precitne. Leží pod lavicou a skláňa sa nad ním – ach nie! – Silvia. Silvia, tanečnica z baru-varieté Ambassador!
Rácz zdúpnie a strmo si sadne. Hlavu má ťažkú a miesto, kde sa ho dievča dotklo, páli akoby ho popálili. Rácz si siahne na líce. Naozaj plakal. Spakruky si zotrie slzy. – Spali ste, – povie tanečnica. – Hej, spal, – zamrmle Rácz, veru tak... Preberie sa z ohúrenia a súka sa do svojej úlohy. On, Rácz, má veľa roboty. Už ani nevie, kde mu hlava stojí. Rúrky sa zapchávajú. Všetci od neho, od Rácza, chcú, aby to opravoval. Vari je tu on, Rácz, na to? Ani poriadne náradie nemá. Ešte že vyštudoval za traktoristu-mechanizátora.
Je to možné? pýta sa sám seba. Je tu, živá, v celej svojej kráse. Pulzuje v nej krv a Rácz zblízka cíti energiu, čo sála z jej zdravého, ortuťovitého tela. Už raz tento pocit okúsil. Keď v jej šatni opravoval radiátor a ona ho požiadala, aby jej zatiahol zdrhovadlo. V bare-varieté teraz musí byť zima ako v psinci.
– Zdriemol som si, – povie Rácz. Od rána je na nohách. Usiluje sa, ako len môže. Robí, čo sa dá.
– Aj my máme hroznú zimu, – povie Silvia. – Nemožno skúšať. Dá sa s tým dačo robiť? Potrebujeme nacvičiť nové číslo. Istotne to poznáte, teraz to všade letí. Pampaptdžem. Tak sa to volá.
Rácz pokrúti hlavou, nie nepozná. On pozná iné. Staršie. Rivers of Babylon a podobne. Ale tie asi nepozná ona.
– Nie, nepoznám, – povie Silvia. – Nedá sa s tými radiátormi niečo urobiť?
– Je to ťažké, – povie Rácz. Zahľadí sa do jej ostrobelasých očí. – Zariadenie je v dezolátnom stave a naraz by všetci chceli od neho, od Rácza, zázraky. – Odmlčí sa. Najradšej by pobehlicu schytil, odvliekol do kumbálu a na posteli pretiahol. Vstane, no uvedomí si, že mu stojí. Sadne si späť. – Dá sa čosi skúsiť, – povie. – Čo by som neurobil kvôli vám? – dodá a zaleje ho rumenec. Zlosť, ktorú k nej prechovával po celý čas, čo ju vídal, sa kdesi vyparila.
Silvia vie, že ho má v hrsti. Ešte jej bude žrať z dlane, povie si. V tvári jej ostalo čosi zo studenej bezočivosti dievčísk, čo v detstve nosili slamovožlté vlasy zviazané do dvoch chvostov, hrávali sa s chlapcami a týrali žaby alebo chrústy. Rácz bytostne pociťuje jej blízkosť. Nie, nemôže povedať, že by sa mu páčila. Veď ani nie je, ako sa hovorí, jeho typ. Jemu, Ráczovi, sa páči Eržika, počerná, mocná, s veľkým zadkom, prsami a so sčervenenými stehnami. Silvia mu pripadá akási chorá. Napriek tomu (a hádam práve preto) na ňu dostal chuť. Nikdy predtým tak po inej žene netúžil. Ani na vojne. Vôňa Silviinho parfumu je cudzia v prostredí kotolne, kde ustavične čpie vodou hasený žeravý popol. Rácz pozbiera všetku svoju civilizovanosť a premôže náhlu túžbu zdrapiť ju za stehno. Zmätene si šúcha dlane.
Prostitútka si prisadne k nemu. Hranatý, potom raziaci počerný dedinčan vzrušil jej umŕtvené zmysly. Po všetkom, čo v živote preskákala, ju zaujmú len silné dráždidlá. Z Ráczovej polorozopnutej flanelovej košele, odhaľujúcej širokú zarastenú hruď, stúpa omamujúca vôňa. Najradšej by tam siahla, prešla mu rukou popod košeľu, ohmatala svalnaté brucho, úzke boky. Prejde si prstom po perách. Cíti ich horúčosť. Čosi vnútri, v nej, sa pohne.
– Aký ste urastený! – povie a položí mu ruku na rameno. Rácz sa opäť zapýri. – To je z roboty. Silu on, Rácz, má. – To hej. – Tanečnica povie dvojzmyselne: – Sila však nie je všetko...
Rácz roztržito prikývne, už premýšľa nad iným. – Cvičil som aj s činkami, – prizná sa po chvíli premýšľania, či to povedať, alebo nie. – V škole som bol najsilnejší. Raz som zavesil Feriho Bartaloša, to je jeden tam od nás, taký pyšný, na vešiak. Rozumiete? Aha, pozrite!
Vstane a podíde k ventilom. Sebavedomie sa mu vrátilo. Plný pulzujúceho vzrušenia zo Silviinej prítomnosti, schmatne oceľovú tyč s dvoma navarenými skrutkami, ktorá slúži na uťahovanie ventilov. Zohne ju, akoby bola z plastelíny. Hrdo skríkne. Prejde k lopate a zlomí ju na kolene. Päsťou vyrazí priehlbinu na plechových dverách do chodby. Ohne kus zábradlia, kutáč si omotá okolo predlaktia. Zrúkne od prebytku sily, čo kypí v jeho mocnom tele.
Silvia ho sleduje pobavene, no s rastúcim vzrušením. Vstane a podíde k nemu. Stoja si zoči-voči. On, zadýchaný svojím výkonom, spotený si šúcha oškretú päsť, ona vydráždená jeho živočíšnosťou. Pristúpi k nemu tak blízko, že vidí svaly, ktoré mu pulzujú na ostro vymodelovanej sánke. – Stisol by si i mňa tak? – spýta sa ho. – Čoby nie! – zasmeje sa Rácz a už jej prstami drví ramená a plecia. Silvia zasykne od bolesti. – Viac, viac, – zašepká. Zatlačí ho na lavicu a obkročmo si mu sadne na kolená. Rácz jej poslušne urobí veľké sinky na ramenách. Tanečnica zastoná. Rozšklbne kotolníkovi kockovanú flanelku. Gombíky sa rozletia do všetkých kútov kotolne. Lačnými dlaňami mu krúži po hrudi. Bruškami prstov cíti husté čierne chlpy, orosené potom. Rácz jej stisne stehná. Ako pijavica sa mu tanečnica prisaje na ústa. Onedlho ich má plné jej horúceho, klzkého a ohybného jazyka.
– Je tu teplo, – povie prostitútka po chvíli. – Nemáš tu dáku miestnosť, kde by sme sa mohli zašiť?
Ráczovi prebehnú po chrbte zimomriavky. Žalúdok sa mu stiahne od nervozity. Tak, a už je to tu, povie si. Čím častejšie niečo realizuje vo svojich predstavách, tým má väčšie zábrany uskutočniť to potom naozaj. Teraz však už nemožno ustúpiť. Vstane a zavedie ju do kumbálu za kotolňou.
Pobehlica sa bez rozpakov vyzlečie, rozloží sa na ufúľanej posteli a hľadí na Rácza. – Tak čo bude? – spýta sa. Ráczovi chvíľu trvá, kým sa rozhýbe. Chvatne, postojačky sa vyzlečie, ostane tu iba v ponožkách a bagančiach. Lačno sa vrhne na Silviu. Ústami jej chodí po celom tele. Takú udržiavanú ženskú ešte nemal. Vtisne sa jej medzi kolená. Chvíľu sa mrvia a ukladajú, kým si nájdu vhodnú polohu.
Onedlho Rácz udýchaný leží na posteli. Tanečnica sa utrie usmoleným uterákom, čo visel na ráme postele. – Máš cigaretu? – spýta sa. – V kotolni sú marsky, – povie Rácz. Trochu ho urazilo, že tanečnica je skôr fit ako on. – Bŕŕŕ, ty fajčíš marsky? – zhnusene žasne Silvia. – Kde sa tu dá osprchovať? – spýta sa ho. – Otvor tamtie dvere, – povie Rácz, – choď na koniec chodby a posledné dvere sprava. Chceš mydlo? – Zišlo by sa mi, – povie Silvia. Rácz roztrhne kartón mandarínkového mydla a jedno jej podá. Pri pohľade na značku pobehlica hvízdne. – Ty sa nezdáš! – povie uznanlivo a zmizne na chodbe.
– Tak, to by sme mali, – roztržito povie Silvia, keď sa vráti a začne sa obliekať. – Pokús sa niečo urobiť s tým kúrením.
– Kedy prídeš ešte? – spýta sa Rácz, ktorého ovládla melanchólia. – Keď bude zasa pokazené kúrenie dolu v bare, – zažartuje Silvia. – Hneď zajtra bude pokazené! – vyhlási Rácz.
– Tak aby sme si rozumeli, – povie prostitútka a pozrie na Rácza s topánkou v ruke. – Ja som bola seriózna. Teraz buď seriózny ty a zasa ty ukáž, čo vieš. Si nemysli, že ti budem dávať každý deň. Vieš ty vôbec, na koľko si to cenia ostatní?
Rácz si sadne na peľasť. Nepáči sa mu to. Silvia dá každému, len jemu nie. Čo vlastne chce? Peniaze? Prosím! On, Rácz, ich má. Silvia neudrží pohrdlivé vyprsknutie.
– Pár užmolených stokorún? – Na tie nie je ona, Silvia, zvedavá.
– Čo? – zvolá Rácz a vyskočí. – Pár užmolených stokorún? Tak ja ti teda ukážem tých pár užmolených stokorún! – Otvorí skriňu a vyloží na posteľ kufor. Vytiahne zväzok mariek. Schválne ich drží v pästi, aby vyzeral objemnejší. – Koľko chceš? – skríkne. – Sto? Dvesto? Tu máš! – Prstami oddelí dve stomarkovky a hodí jej ich do lona. – Kedy prídeš? spýta sa. Silvia vezme bankovky, pozrie si ich proti svetlu. Pošúcha ich o seba a počúva zvuk papiera. Pravá. – Dnes to bolo len tak, zdarma, – povie. – Toto si ale vezmem. Zato pozajtra prídem. Platí?
– Ty si nejaká drahá! – nezdá sa Ráczovmu sedliackemu rozumu. – Za to prídeš i zajtra.
– Zajtra nemôžem, – pokrúti Silvia hlavou. – Tak mi jednu vráť! – prikáže Rácz. Vezme bankovky a starostlivo ich zabalí. Potom ukryje do kufra a kufor vloží do skrine. – Všetky raz budú tvoje, – povie. – Keď ku mne budeš milá. Naozaj milá.
– Pozajtra o tomto čase prídem, – sľúbi pobehlica. Učeše sa pred zlomkom zrkadla a obnoví si rúž na zmyselných perách.
Keď na schodoch utíchnu jej kroky a vonkajšie plechové dvere tresnú, Rácz vstane a začne zhľadávať svoje gate. Je spokojný.
