Vyhľadávanie
NEUSÍNAJ, ZAŽNI SLNKO
(poviedka z knihy RODNÉ MESTEČKO. ZOBRANÉ POVIEDKY II)
Snívalo sa mi, že som bol hercom spolu s básnikom Vítězslavom Nezvalom. Hrali sme v Novej Vsi. Divadlo stálo na brehu rybníka, tam, kde bol kedysi zelovoc. Neďaleko sme mali aj byty. Nezval bol chudší, ja tučnejší, boli sme rovnako starí. Nezval chodil počas celého sna v čiernom smokingu. Zdôrazňujem v čiernom – lebo v divadle chceli, aby Nezval chodil v tmavofialových šatách. Nenosil motýlika, košeľu mal pod krkom rozopätú, voľnú. O mojich šatách sa vo sne nehovorilo, ale pravdepodobne som mal vojenskú uniformu, lebo celá hra prebiehala počas prvej svetovej vojny a ja som bol ranený.
Vítězslav Nezval mal ku mne podobný vzťah ako k Apollinairovi. (Rozprával som majstrovi, ako do mňa vletela delová guľa odrazená od steny, a že som alkoholik.)
Diváci sedeli na loďkách, javisko bolo na brehu. Ja som hral rolu fotografistu, používal som aparát Adolfa Hoffmeistera. Nezval po aparáte veľmi túžil, no majiteľ ho nerád požičiaval mimo divadla. Bola takáto scéna:
Z polí prichádza akási žena, za ňou muž s briadkou ako Bernard Shaw. Nezval ide za ním a prosí ho o autogram. G. B. Shaw sa nechce fotografovať. Ja nejakým fígľom získam od neho autogram, chválim sa ním. Nezval mi závidí. Prestaneme si tykať – a to ma najviac mrzí, na tom som si zakladal. No nepohneváme sa celkom. Zistíme, že máme akéhosi spoločného predka z Moravy. (A to je pravda, rozprávačov dedo bol zo Bzenca.)
Divadlo neprosperuje. Nezvala to mrzí.
On vie, že je veľký básnik a ja len herec. Robí si starosti, ako sa uživím. Preto ma pošle do sveta.
Idem nerád, zvykol som si na divadlo.
Stúpam do Malých Karpát a rozmýšľam, čím som si zaslúžil, že Nezval opustil Prahu a prišiel na Slovensko, do Novej Vsi. (Po tejto úvahe dostávam list: Nezval píše, že bol pozrieť hrad Devín a že sa rozprával s akýmsi Američanom, ktorý chce hrad kúpiť. Hoci on, Nezval, nemá taký vzťah k Devínu ako ja, Američanovi hrad nepredali, no sľúbili mu, že keď sa vrátim z ciest, umožním mu kúpu iného slovenského hradu.)
V horách sa dostanem do skutočne ťažkej situácie. Nájdem nový slovanský kmeň, doteraz neznámy. (Vo sne boli malé Karpaty takým tajomným a neprebádaným územím ako džungľa v Brazílii.) Rozumieme si. Kmeň už prijal kresťanstvo, majú kostol, no potajomky sú aj pohania. Vo sne išlo o to, aby som odhalil pohanské pozadie kmeňa, aby som vyšetril ideológov pohanstva, porozprával sa s nimi, a podľa možnosti nijako nikoho o ničom nepresviedčal. Hrozilo totiž nebezpečenstvo, že kmeň sa odsťahuje, zmizne, a to by bola škoda.
Nezval cestuje v tej veci do Prahy, kde je na návšteve prezident Tito. Osobne hovorí s prezidentom Gottwaldom, ubezpečuje ho, že v kmeni môžem zostať do zimy a nič nepokazím. Prezident mu s úsmevom pripomenie môj spor o fotografický aparát. Titovi musia vec dôkladne vysvetliť. Smejú sa, sú radi, že majú takého vyslanca v Malých Karpatoch. Tito predpokladá, že niečo podobné môže byť aj v Juhoslávii. Zaujíma ma, čo na moju misiu hovorí moja manželka.
Dostávam od Nezvala list: „Pracuj pokojne, jedz, aby si pribral, o nič sa neboj. Peniaze na spiatočnú cestu Ti pošleme. Divadlo v Novej Vsi sa rozpadlo. Tvoj Víťa.“
Bolo zložité vniknúť do zvykov kmeňa. Mali takú slávnosť. Ženy a muži stáli pred kostolom, dnu boli ich deti. Z kostola znel spev. (Rozprávač bol kedysi speváčikom detského zboru, no vedúci, pán učiteľ Francisci, ho vzal do spevokolu len z milosti. Rozprávač nemá dobrý sluch, nevie intonovať. Pani učiteľka Uhliarová sa za neho prihovorila. Namiesto aby jej bol vďačný, neskôr sa pokúšal zo spevokolu odísť, robil neplechu.) Muži čakali na príchod armády, ktorá tvorila asi pätinu obyvateľstva. Všetci totiž boli aj poľovníkmi a živili celý kmeň mäsom a rybami. V kmeni si možno ani neuvedomovali, že armáda slúži aj na obranu, zvlášť ženy nie. Preto som debatoval na tom zhromaždení, ešte pred príchodom vojakov, s jedným staršinom a pokúšal som sa, aby pochopil, že dolu za Dunajom sú Rimania. O Rimanoch vedel, ale nepokladal ich za nebezpečie. Tvrdil, že po príchode do kmeňa ma všetci považovali za Rimana. Našťastie, keďže ovládam chorvátske nárečie z Novej Vsi, som sa mohol s každým Slovanom rýchlo dorozumieť; zistil som, že v kmeni nemajú ani potuchy, že Rimania hovoria po latinsky. Ale to až neskôr – a preto ich vlastne neprekvapovala moja chorvátčina.
Keď sa obrad v kostole skončil, kňaz podával cez okno každej matke jej dieťa, každá matka mala iba jedno. Akési zostali nazvyš. Veľkoryso som si prevzal aj ja jedno dieťa. Prepáčili mi to, no po chvíli si dieťa našlo ozajstnú matku.
Tá matka, asi dvadsaťročná, pekná, čierna, mi povedala: „Ja by som ti to dieťa nechala, ale čo sa stane, keď sa zobudíš? Kam sa podeje? Zájdeš s ním vo sne niekam nad nejakú priepasť“ (vo sne hovorila slovo priepasť zvukovo „mrakodrap“, nebolo to ich nárečie, ale omyl matky, ktorá nevidela mrakodrap, a slovo sa jej veľmi páčilo, preto ho použila, ako keď mladé dievčatá chcú dokázať starším, že majú slovnú zásobu), „zájdeš s ním do polí, tam sa zobudíš a dieťa bude blúdiť. O mňa nejde. Ja sa ti vrátim, ale to dieťa ešte nemá rozum. Ešte nebolo na birmovke.“
Iné matky mali podobný názor. Nebáli sa ma, lebo vedeli, že sa mi to všetko iba sníva a že raz zmiznem. Nebáli sa so mnou ani súložiť, lebo si boli isté, že vo sne nie som schopný s nimi splodiť dieťa. (Hádam šlo o to, že chceli mať len jedno. Mohli si myslieť, že so mnou počnú dvojčatá, trojčatá a tak ďalej. Aj to teda, tento strach z ďalších detí, odpadlo, a o to som im bol vďačnejší.)
Konečne sa vracajú vojaci. Poverili ma delením rýb. Vedel som deliť a oni si šepkali: „Vie deliť aj násobiť.“ (Veliteľ poznal odkiaľsi moje sestry. Povedal: „Ty si ich brat? Je to zlé, že sa ti toto všetko iba sníva, že chvíľami spíš, chvíľami sníš. Pozor, aby si nezabudol na staršinu. Tomu dáš najväčšiu rybu.“)
Po tomto odbočení som sa vo sne ozaj zobudil a na chvíľu som z kmeňa zmizol. Ležal som doma v posteli, lenže v Prahe, nie v Novej Vsi, kde som ležal naozaj. O chvíľu som zase vošiel do kmeňa, do sna, a veliteľ pokrútil hlavou. Považoval to za nedisciplinovanosť. No premohol sa, nepovedal ani slovo.
Len čo som odovzdal staršinovi najväčšiu rybu, prebúdzam sa do druhého sna. Som v Prahe, Nezval je vraj v Bratislave. Uvažujem, či by bol ochotný zaplatiť účet za telefón. Musím mu zavolať, že sa zle cítim, že nemám peňazí a že o chvíľu zase zaspím.
Na sekundu (snovú) zaspím, som v poli. Kmeň hľadá studňu, ktorú cez noc ktosi zahrabal a tak zamaskoval, že ju nemohli nájsť.
Znova sa prebúdzam do Prahy, zúfalo vyskakujem z postele. Zobúdzam sa ďalej, ešte vždy nie naozaj, som v izbe bez telefónu. Na stole vidím Nezvalov životopis. Som spokojný. Autor musel všetko prepísať, lebo predtým nik nevedel, že som Nezvalov osobný priateľ. No redakcia nebola spokojná so vsuvkou môjho mena (vo sne som sa volal Ondrej Vondrej, a to akosi všetkých urážalo). Píšem Nezvalovi dlhánsky list po francúzsky. Nezval ho už číta za mojím chrbtom, hoci je v Bratislave. Strašne sa chcem zobudiť, ale nemám na to nijakú metódu, silu, a chcem sa zobudiť hlavne preto, lebo chcem podať Nezvalovi ruku. Som si istý, že je 1. júna 1957, keď Nezval ešte žil, a je veľmi zvedavý na moje dielo. (V tom čase rozprávač napísal svoju prvú poviedku s názvom Škrečok. Čítala ju jeho profesorka V. Bunčáková, ktorú rozprávač vždy veľmi miloval, a tá už všetko mala vo sne zariadiť, aby sa dostal k Nezvalovi, hoci nebol surrealista.)
Skáčem do predošlého sna, medzi kmeň. Bolo jasné, že studňu som zahrabal ja.
Hoci to nebola pravda, priznal som sa a ukázal som im, kde by studňu mali hľadať.
Medzitým, čo hľadajú studňu, dozvedám sa, že vyšiel životopis od Svobodu – Můj přítel Nezval. Nasadám na vlak, čo má zastávku mimo územia kmeňa, no dostávam sa do Harmónie ku skladateľovi Iľjovi Z., ktorý knihu číta a chváli, no má aj svoje výhrady. Harmónia sa mi zdá neďaleko územia kmeňa a Iľja mi vysvetlil, že tým vlakom som obišiel celé Malé Karpaty a že kmeň ozaj sídli tu blízko. Lenže teraz som viac na juhu. Iľja ma uisťuje, že keď bude treba, zobudí ma, a to v Novej Vsi, v mojom ozajstnom dome. Vezie ma autom do Modry. Tam sa zobúdzam u iného skladateľa a zdá sa mi, že Iľja klamal. Bol som si istý, že som ozaj zobudený, a rozprávam svoj hrozitánsky sen o kmeni, o Nezvalovi. Je 17. apríla, Rudolfa. No priateľ má starý kalendár. Je na ňom 17. apríla 1981, hoci ja viem, že je rok 1985. Ideme poslať telegram.
Priateľ Vinco mi rozpráva svoju krásnu poviedku. Dovoľuje mi, že ju môžem zapísať, že mi ju nechá. Vinco číta:
„Včera ráno som išiel do vinárne. Do? Tu by malo byť... tu by malo byť...“ škrtá Vinco v rukopise, „za vináreň.“
„Čítaj, ako je napísané,“ poviem.
„Čo som napísal, to som napísal,“ povie Vinco a smeje sa. Dáva mi papier, ja čítam poviedku pod oknom a zisťujem, že je tam veľké množstvo preklepov a chýb.
Prebúdzam sa do kmeňa.
Studňa sa zapchala. Rozpomínam sa na rozhovor dvoch mojich priateľov z Liptova, vtedy mojich vedúcich: išli sme po ulici a ja som naschvál povedal namiesto zapchať zacpať, po záhorácky. Nadriadení mi povedia: „Zapchať.“ Potom sa rozprávajú o hubách a ten jeden nadriadený, ktorý trpel tým, že ho nepovažovali za Liptáka, lebo sa narodil inde, povie, aby dokázal, že je Lipták: „Taký grib ti naraz vidím...“
Veľkoryso mu odpúšťam (vo sne)jeho nárečovú chybu.
Odpúšťam aj tým, ktorí mi odpustili, že som zapchal studňu. Čím ďalej, tým väčšmi mi záleží, aby som aspoň niekomu z kmeňa dokázal, že studňu zapchali iní. Keďže poznajú moje veľké nešťastie, moju neprebuditeľnosť, ani sa nechcú o tom baviť. Som pre nich figliar.
Iná matka, nejaká príbuzná tej, ktorej som vybral z kostola dieťa, mi povie jemným, milým hlasom:
„Ty nezvaloid, zámračkár, mastičkár, bludárik, bumblurtáčik.“
„Ďakujem ti,“ poviem jej a banujem, že som jej hneď začal tykať, lebo keby sme si išli potykať, mohol som ju bozkať. Ale už našli studňu, definitívne. Prichádzajú rôzni ľudia a zvieratá a pijú, lebo voda preteká ponad studňu, zaplavuje okolie. Veliteľ povie:
„Narobil si kalamity. Nikto z nás nevie plávať. Všetku vodu z krajiny sme doteraz vždy statočne vypili, a teraz čo s ňou, keď sa tak valí. Pomôž. Ale naozaj, už nespíš.“
„Viem, že nespím. Voda vsiakne, neboj sa,“ hovorím, „zem ju pohltí. Vidíš, tečie do doliny. Tam si s ňou nejako poradia.“
Je tu také zviera ako osol, ale menšie, skoro ako kocúr malé, a to pije najviac vody. Všetci ho chvália a pohládzajú a ja mám strach, aby ho zbytočne nerušili, lebo zviera má pri pití rado pokoj.
Zviera sa napilo, už nechce.
Hovorím staršinovi kmeňa: „Čo bude so mnou, keď sa prebudím? Čo urobíte so mnou?“
Vezmú ma na nosidlá a nesú do hôr, ležím a zaspávam. Je to príjemné usínanie, som unavený.
Vchádzame do hory, buky hučia, je jeseň. Chcem si spomenúť na nejakú Nezvalovu báseň. Chcel by som usínať s básňou v mysli.
