Ukážka z diela

Rozprávanky

Deň keď sa nikto nedíva

si v kuchyni číslujem kroky
aby som nemusela myslieť na to
že bosá už neznejem
tak ľahko ako voda

už nemám toľko pohľadov
ibe dve oči a okuliare
keď ležím
ráno tiež vylihuje
v hlavách nám hustnú spomienky
na okrídlené rybky ktoré sa ho nedožili
až sa napokon samo rozžblnkoce
zvinie ma k sebe do svetra sŕkavo
pochlipkávam kávu
zapotrošená vo fragmentoch

čo si preglgol
na kuchynskom stole
nerátam

 

Odkedy

si pamätám moje vlasy
zrejú
na miestach kde ostáva slama ich nútim
padať pomedzi prsty
rozvrkočené
spôsobom ako niekedy
kontrolujem tmu
príliš slabá na boj o priazeň sťahovavých
cez otvorené ruky

odrazu
si spomeniem
ako sme sa smiali
slová nám rástli s krídlami
jasnozrivo
detskou hravosťou potláčali vedomie
že sa nám spolu nikdy nerozodní
a ešte toľko
som ti chcela
kým slnko naozaj zhasne

odvtedy
si predstavujem
ako hniezdiš
na temene mojej hlavy
skôr ako ma prebudíš
tónom hlasu pre blízkych
ktorí sa nikdy nepriblížia
k pokušeniu
ti prezradím ako málo miesta v hrudi ostáva
vyhladovaným