Vyhľadávanie
Rozprávka o Vierke, ktorá sa špárala v nose
(úryvok)
Vierka sa začala špárať v nose, skôr ako vedela chodiť. Jej ukazovák náhodou objavil dva malé otvory priamo nad ústami, vnikol do jedného z nich a veľmi sa mu tam zapáčilo. Odvtedy sa len málokedy stalo, aby Vierka nemala v nose jeden, dva alebo aj tri prsty. Usmievala sa z kočíka, hľadela na vtáčiky a zelené listy a počula, ako okolo nej hovoria: „Aké pekné dievčatko a ako pekne sa špára v nose!“ Všetci sa smiali, potom sa niekto naklonil nad kočík a huncútsky pohrozil Vierke prstom: „No-no-no!“
Neskôr, keď bola Vierka väčšia, nesmial sa už nikto. Pri nedeľnom obede všetci zarazene mlčali a pozerali, ako sa Vierka jednou rukou kŕmi a druhou špára v nose. Len starý deduško nahnevane krútil hlavou a vždy povedal: „Keď budeš veľká, budeš mať nos ako uhorku!“ Vierka sa pustila do plaču a bolo po nedeľnom obede. Všetci vyskočili a začali ju tíšiť. Niekto kričal na starého deduška, iný nahnevane búchal dverami a rozprával o starobinci a o tom, že niektorí ľudia nevedia včas odísť. Ďalší utieral Vierke slzy a strkal jej do úst lyžicu s polievkou. Len starý deduško urazene mlčal a nahlas chlípal polievku.
Potom starý deduško zomrel a zdalo sa, že Vierka bude mať pokoj. Pri obede sa veselo špárala v nose a s bábikami a plyšovými medveďmi sa hrala tak, že ich celé dni učila to isté. Všetci boli z toho nešťastní. Zdalo sa im, že Vierkin nos sa pomaly zväčšuje a mení sa na uhorku. Dúfali, že sa veci zmenia, keď Vierka začne chodiť do školy – naučí sa písať a čítať a postupne na špáranie v nose zabudne. Kúpili jej školskú tašku a peračník a často sa jej pýtali, či sa teší do školy. Vierka sa vždy zamyslela, pošpárala sa v nose a potom povedala, že áno.
V prvý deň sa jej v škole naozaj páčilo. Sedela v lavici, vo vlasoch mala peknú mašľu a pozorne počúvala učiteľku. Tá rozprávala o písmenkách a niektoré z nich starostlivo napísala na tabuľu. Aby sme sa navzájom spoznali, povedala učiteľka, každý z vás sa nám predstaví. Každé dieťa sa pekne postavilo a povedalo svoje meno. Aj Vierka povedala svoje meno. Učiteľka na ňu chvíľu pozerala a potom začala hovoriť o rôznych zlozvykoch. Najprv deťom vysvetlila, čo je to zlozvyk. Zlozvyk je niečo, čo robíme a pritom to nemáme robiť. Napríklad, keď sa niekto špára v nose, to je zlozvyk. Vyzvala deti, aby aj ony povedali, aké zlozvyky poznajú. Prihlásil sa Janko a povedal, že jeho otecko má taký zlozvyk, že vždy, keď sa nahnevá, zoberie sekeru a všetkých ich naháňa okolo domu. Učiteľka pokývala hlavou. Potom sa prihlásila Katka. Jej mamička má taký zlozvyk, že nikdy po sebe nespláchne záchod. Učiteľka opäť pokývala hlavou. Potom sa prihlásila Evička. Ich deduško má taký zlozvyk, že sa vykláňa z okna dovtedy, kým nevypadne von. Ale to už zazvonil zvonec a skončila sa prvá vyučovacia hodina.
Doma sa všetci dychtivo pýtali, ako sa Vierke v škole páčilo. Páčilo sa mi tam, povedala Vierka. Všetci sa potešili. Predstavili si, že Vierka sa bude dobre učiť a potom z nej bude letuška v lietadle.
A čo ste sa učili? – pýtali sa ďalej. Vierka len mykla plecami a strčila si do nosa prst. Všetci sa zamysleli a potom si povedali, že časom sa to určite zlepší.
Ďalšie dni v škole boli rovnaké. Deti dostali knihy a zošity a začali sa učiť rôzne veci. Vierka však so špáraním v nose neprestala, práve naopak – špárala sa viac a viac. Učiteľka na ňu často meravo poze- rala a pritom klepkala ceruzkou po stole. Jedného dňa to nevydržala a prudko vyskočila spoza stola.
Sú medzi nami deti, povedala, ktoré majú veľmi škaredé zlozvyky. Napríklad že sa špárajú v nose. Celá trieda stíchla a všetci sa pozreli na Vierku.
Poď k tabuli, Vierka, povedala učiteľka.
Vierka vytiahla prsty z nosa a postavila sa k tabuli.
Učiteľka sa začala prechádzať po triede a pustila sa do rečnenia. Opäť rozprávala o rôznych zlozvykoch. Ona, ich učiteľka, už učila veľmi veľa detí. Boli medzi nimi aj také, čo mali rôzne zlozvyky, ale ona ich od nich odučila. Napríklad taký Jarko. Ten sa rád nahlas a bez príčiny smial. Ona, učiteľka, ho od tohto zlozvyku odučila. Jarko je teraz inžinierom a už sa nesmeje. Aj Vierka má zlozvyk a ona, učiteľka, ju od neho veľmi rada odučí.
Učiteľka zmĺkla a všetky deti sa opäť pozreli na Vierku. Tá sa špárala v nose a pozerala von oknom.
Učiteľka sa rozzúrila. Bola to stará žena a vo svojom učiteľskom živote zažila už všeličo, ale toto nie. Začala kričať a dupotať nohami. Jej krik bol taký prenikavý, že v kúte prasklo umývadlo. Všetky deti sa od strachu rozplakali a skryli pod lavice. Len Vierka sa pokojne špárala v nose a pozerala na učiteľku, ako trieska pravítkom po stole, vyhadzuje kvetináče von oknom, prevracia svoj učiteľský stôl a napokon s otvorenými ústami, vytreštenými očami a navretými žilami na krku vybieha z triedy.
