Vyhľadávanie
Ako sa stratil Anjelik
Pśsst! Nastenka z Mrázika spí. Odspáva svoje zamrznutie a zakliatie. Preto sa v mojej Chalúpke chodí po špičkách. Rozprávky zliezli z klady a zakrádajú sa k svojim vankúšikom, aby mohli cez gombíkové dierky vliezť dovnútra a zakutrať sa medzi perie. Sú také tichučké a dobré, že mi je to až čudné. Začínam mať silné podozrenie, že zase niečo nie je v poriadku. Preto ich kontrolujem. Tamto je Ruženka aj jej princ, Janko Hraško so svojou lyžicou, Červená Čiapočka a jej vlk (ten ju miluje tak, že by ju okamžite zožral, keby som mu to dovolila!), kráľ Drozdia brada, aj Pyšná princezná, Kača a...
No ale kde je Čert?
Už mi je jasné, prečo sú moje rozprávky také tiché. Poslušné. Zmizol ten najväčší darebák, lotor, nactiutŕhač ženských sŕdc, pokušiteľ a nemravník, pred ktorým som vždy musela svoje rozprávky ratovať. Jednoducho zmizol. Vyparil sa ako gáfor. Prepadol sa ako Čert do pekla- však ním aj je, tak je tam, kde je jeho miesto!
V prvom momente som si vydýchla. Veď mám v Chalúpke ticho. Žiadne fukoty a naháňačky. Spokojne som si sadla na stoličku, vypila čaj – a hovorím si: teraz sa môžem vyspať! Natiahla som sa na posteľ. Blažene zavieram oči, keď tu zrazu začujem také malé: fňuk, fňuk, fňuk. Namrzene ich zas otvorím, aby som sa pozrela, kto ma to ruší. Nikde nikoho. No potom to FŇUK znovu zaznelo. Rovno spod mojej hlavy.
Hneď mi to bolo jasné. Do vankúša, čo som si dala pod hlavu, sa zahrabala niektorá z rozprávok a tam plače. Vytiahnem vankúš spod hlavy, rozopnem dve gombičky, vopchám do diery ruku- a nahmatám krídla. Nad krídlami kučeravú hlavu. Ruky a nohy. Vytiahla som to čudo opatrne von. Pozerám sa naň zblízka-je to malý Anjelik. A ďalej fňuká: FŇUK. FŇUK, FŇUK.
„Čo plačeš?“ pýtam sa ho.
„Kvôli Čertovi,“ odpovedá.
„Nedajbože ti ublížil,“ hnevám sa. „Ja mu teda dám, keď mi príde pod ruku! Hlavu mu odtrhnem.“
„Ublížil,“ prisvedčí Anjelik. „Zamaľoval mi dušu na čierno. Na tak čierno, že ani neviem, kde ju mám. „
„No tak to už je ozaj vážne,“ mračím sa. „Takže sa stratil nielen Čert, ale aj tvoja duša.“
„Tak, tak! Preto plačem.“
„Nuž, milý môj, keď si stratil dušu, musíš ju ísť hľadať,“ vravím Anjelikovi.
„Čo ak ju vzal do pekla?“
„Tak pôjdeš do pekla.“
„Veď sa tam aj zo mňa stane Čert.“
„To už tak býva, milý Anjelik. Ak sa raz zapletieš s peklom, ťažko sa vrátiš nazad do neba.“
„Ale do Rozprávkova sa môžem vrátiť, však?“
„Porozmýšľam o tom.“
„Aj s Čertom?“ dáva mi zákernú otázku.
Zamyslela som sa. Na takú anjelskú nevinnosť, čo má slzy v očiach, no zároveň je už pripravená vyviesť mi nemiestne huncútstvo najhrubšieho zrna, treba veľkú záplatu. Preto vravím:
„Už som porozmýšľala. Čerta mi do Rozprávkova nevoď. Nechcem ho tu. Dosť, že preňho plakal jeden Anjelik. Čo keby sa kvôli nemu rozplakala aj Červená Čiapočka a Snehulienka a Palculienka a všetky princezné? Toľké fňuky by som nezniesla. Najlepšie bude, ak s ním aj ty zostaneš tam, kde je, a už sa do Rozprávkova nevrátiš. „
Zbalila som mu do kapsy zopár posúchov-zemiakových, tie pečiem najradšej. Prevesila som mu kapsu cez rameno a otvorila okno. Zamával mi na rozlúčku a odletel. Viem, bola som naňho prísna. Trošku ma nahneval pre toho Čerta. Pritom som mu chcela povedať niečo celkom iné.
Ako som hľadala doňu Kichotku
Vyšla som von z Chalúpky -všade samá pľačkanica. Búrka ako naozaj. Čo hrom, to blesk. Čo slovo, to plesk. Len to tak udieralo. Len to tak bilo.
„Ach jaj, Doňa Kichotka je blízko, „ vzdychol si môj papagáj. „Iste za chvíľu zbadáme aj veterné mlyny, ako utekajú a snažia sa skryť.“
Mal pravdu. Naozaj sme uvideli veterné mlyny. Za iných okolností by sa ich ťažké, bachraté telá ledva pohli, no teraz mali vrtule celkom roztočené a to ich hnalo dopredu.
„Kamže, kamže?“ pýtam sa prvého, ktorý sa k nám prirútil.
Len zadychčane zvolal:
„Utekajteeee....Už ide!“
„Kto ide?“
„Nepýtajte sa, ak je vám vaša podoba milá!“ kričí na mňa druhý mlyn, čo bežal za tým prvým.
„Milá? Podoba?“ čudujem sa. „Pravdaže mi je milá. Myslím si, že ako Rozprávkárka vyzerám dosť spôsobne. Prečo by mi nemala byť moja podoba milá?“
„Len sa nám lepšie prizri!“ volá ďalší veterný mlyn. „Nič na nás nevidíš?“
„Čo by som mala vidieť?“
„No predsa našu pôvodnú podobu! Ja som bola napríklad kedysi Muffinka. Taká milá, veselá blogerka. No stretla som Doňu Kichotku a ona zo mňa urobila to, čo som teraz. Veterný mlyn. Tak isto to urobila s blogerkou Sakti. Aj s mnohými ďalšími. Urobí to aj s tebou. Preto nás poslúchni a utekaj.“
Priznávam sa, dostala som strach. Nebola to žiadna milá predstava – premeniť sa na veterný mlyn. Ale potom som si predstavila, ako Doňa Kichotka vojde do Chalúpky, nájde tam moje rozprávky spať vo vankúšoch a začne sa im rehotať tým svojím dlhým nekonečným reeeeehotom -a hneď ma strach prešiel. Keď ide o rozprávky, nepoznám brata ani sestru a strach už vôbec nie. Preto som sa k tej milej panej, čo sa tak rada rehoce, vybrala v ústrety tou najkratšou cestou.
Zastihla som ju práve vtedy, keď išla premeniť na veterný mlyn ďalšiu blogerku. Tá stále vykrikovala len jaj jaj, jajajaj, a tak som vedela, že je to moja priateľka Jajaj, čo mi na blogu vždy utrúsila dáke slovíčko. Bol najvyšší čas niečo robiť.
Preto som pristúpila k Doni Kichotke a priateľsky ju oslovila:
„Počuj, a načo vlastne všetky tie veterné mlyny potrebuješ?“
Začudovane sa otočila. Iste sa prekvapila, že za ňou prišiel ktosi dobrovoľne a ešte sa jej aj čosi pýta.
„Akože načo? Predsa na zápas. Musím predsa s niekým bojovať. To je úloha všetkých Donov Kichotov. A Doní Kichotiek.“
„Nestačí ti na to len jeden veterný mlyn?“
„Možno by stačil, no všetky predo mnou utekajú.“
„Aha. Tak preto si ich vyrábaš.“
„Preto.“
„Čo keby sa ti za veterný mlyn prihlásil ktosi dobrovoľne? Už by si ostatných nechala n pokoji?“
„Možno áno, možno aj nie,“ odvetila mi záhadne Doňa Kichotka.
„Vyskúšame?“ navrhnem jej.
„Čo ponúkaš? Seba?“ uškŕňa sa. Očividne je spokojná, že Rozprávkárka sa chce stať navždy jej dobrovoľnou obeťou.
Prerátala sa. Zabudla na to, že Rozprávkárky chodia s papagájom na pleci. Alebo si to skôr v tom svojom hľadaní veterných mlynov nevšimla. Oči jej svietili nedočkavosťou, ako jej odpoviem na jej otázku. A ja, iba tak, ako keby nič, na pol úst hovorím:
„Mám čosi lepšie ako seba. Svojho papagája. Na ňom si môžeš ostriť jazyk koľko chceš. Hádať sa s ním až do nemoty.
Papagáj od úžasu otvoril ústa – no hneď ich aj zavrel. Žmurkla som totiž na neho ľavým viečkom. Bolo to naše tajné dohodnuté znamenie. Znamenalo to, že má začať škriekať, ale tak riadne, od pľúc, ako sa na poriadneho papagája patrí. Hneď aj začal:
„Ty pľuha jedna, ty ohreblo jedno, tu strapaňa divá, ty ochechuľa bláznivá, ty neumytý šerblík, to sa ma takto ľahko vzdávaš?!?!“
Doni Kichotke sa jeho slovná zásoba ihneď zapáčila. Vystrela ruku a vraví mi:
„Prijímam. Beriem ho a ani z neho nebudem robiť veterný mlyn. Naučím ho hrať slovný pingpong.“
„To ho vôbec nemusíš učiť!“ zasmiala som sa. „V tom je dokonalý majster.“
Tak mi ho už rýchlo daj,“ súrila ma.
„Dám, ale len pod tou podmienkou, že už nikdy nebudeš z môjho ÁNO robiť NIE a z NIE ÁNO.“
„Dajsamisvete!“ zašomrala. „Nechaj si svoje ÁNO, aj svoje nie, už sa ich nikdy nedotknem.“
Nahla som sa plecom k nej. Papagáj Ďuro precupital z môjho pleca na jej. Hundral si pritom riadne popod zobák. Doni Kichotke sa to tak páčilo, že ma už vôbec neráčila brať na vedomie.
Vrátila som sa nazad do Chalúpky spokojná, že mi už nikto nevymení ÁNO za NIE a môžem učiť svoje rozprávky Pravdomluve.
A čo sa stalo s papagájom Ďurom? Tri dni mu trvalo, kým preškriekal Doňu Kichotku. Keď sa mu to podarilo, priletel nazad do Chalúpky, otrel si zobák o moje ucho a hovorí mi:
„Hádaj, čo som s ňou spravil?“
„Nebodaj si ju premenil na veterný mlyn!“ hrozím sa.
„Pravdaže!“ vraví mi. „Veď o čom sa babe sníva, to nech má!“
