Vyhľadávanie
Každé ráno od piatej do šiestej, zavše aj na obed alebo popoludní, Rudenko behal po prvej poľnej ceste. Začínal na mieste, vysoko dvíhal kolená a odrazu prudko vyrazil, akoby pri ňom dakto vystrelil z poplašnej pištole.
Raz ho uvidela teta Anula. Kráčala zohnutá až po zem pod ťarchou noše plnej lobody a mlieča, a keď zdvihla hlavu k zamračenému júnovému nebu a uvidela neznámeho mládenca v červených trenírkach a bielom tričku, ktorý prudko vyrážal dopredu a po niekoľkých metroch sa zastavoval, veľmi sa preľakla. Pomyslela si, že sa prihodilo nešťastie. Ihneď zhodila nošu a, bledá v tvári, pobehla k nemu.
„Čo sa stalo, preboha, prečo utekáte?“ zvolala.
Rudenko zastal a, ťažko dýchajúc, vysvetľoval jej, že sa nič nestalo, iba trénuje beh na štyristo metrov na preteky, ktoré budú koncom septembra v Bratislave na Tehelnom Poli.
„Jéjdanenko,“ vydýchla teta Anula. „Ale ste ma nastrašili. Tak to vy len trénujete na úbehy, a ja som si naisto myslela, že sa voľačo prihodilo, keď tak friško beháte sem i tam. A to vám potom za to aj voľačo zaplatia?“
„Nezaplatia,“ odvetil Rudenko. „Prečo by mi mali platiť? Toto je šport, dobrovoľná vec. To by sme pekne vyzerali, keby nám za to ešte aj platili!“
„A nebolí vás srdco? Náš nebohý otéc len trochu vyšli po rebríku na povalu a už sa chytali za prsia.“
„Nie, teta, srdco ma nebolí. Nemusíte sa báť, ja som vytrénovaný,“ povedal Rudenko.
Teta Anula sa naňho chvíľu uprene dívala a potom, poprávajúc si na hlave čiernu šatku s veľkými bielymi bodkami, povedala:
„Nehnevajte sa na mňa, sprostú ženu, že sa vás voľačo opýtam. Nemohli by ste namiesto toho behania radšej pretrhávať na družstve repu? Však aj to by bol tréning.“
„Nie, teta. Nemohol by som pretrhávať repu.“
„A prečo?“
„Preto. Lebo by to potom už nebol tréning. Ja musím trénovať beh na štyristo metrov, inakšie by som nemohol pretekať.“
„Jáj, tak vy z toho máte pasiu!“
„Presne tak. Inakšie by som to nerobil.“
Teta Anula sa zohla k noši, ale hneď sa zasa vystrela.
„Môžem sa vás niečo opýtať?“
„Pravdaže, len sa pýtajte!“
„Vy ste kde zamestnaný?“
„Ešte nikde, ja som študent,“ odvetil Rudenko.
„Jáj, tak vy ste teda študent! A čo študujete?“
„Ja, teta, chodím na fakultu telesnej výchovy v Bratislave. Už tretí rok,“ povedal Rudenko. „Som Rudo Myslovič z dolného konca. Nepoznáte ma?“
„No, ste mi nejaký známy, ale… A ktorého ste vy Mysloviča – toho bandistu? Čo chodil s dychovkou na hody s tým veľkým bubnom?“
„Toho, toho. Tak vidíte, že ma poznáte.“
„No dobre, ale tomu ten bubon raz spadol do potoka a odniesla mu ho voda.“
„Nuž a teda... Čo mal robiť, keď bol opitý?“
Reč uviazla. Bolo ticho, len kdesi za treťou poľnou cestou, kde sa černeli na dolinách vŕby, slabo hučali samoviazače. Teta Anula sa prebrala z prekvapenia. Povedala:
„A keď doštudujete, potom čo budete robiť?“
„Potom, teta, potom budem učiť v škole deti. Telesnú výchovu.“
„Ale nehovorte. A to vám budú za to dávať aj plat?“
„Samozrejme, veď budem riadny učiteľ.“
„A furt, každý mesiac?“
„Samozrejme. Ako vo fabrike.“
„Ale nepovedzte. A to potom budú všetky tie deti takto behať?“ opáčila teta Anula.
„Prečo behať? Sú aj iné športy. Môžu plávať, hádzať oštepom, hrať futbal alebo hádzanú...“
„Prosím vás pekne, a čo z toho budú mať?“
„Upevní sa im zdravie. Keď sa budú viac pohybovať, lepšie zvládnu námahu. Keď sa vytrénujú.“
„To je voľajaké čudné... Ja nosím túto nošu už od mladosti a kĺby ma bolia stále viac.“
„Lebo toto je drina, jednostranný pohyb. Ale ak chcete, môžem vám s tou nošou pomôcť, aj tak už končím.“
„Dobre, ale aby ste si neublížili.“
„Nebojte sa, teta. Ja si neublížim,“ povedal Rudenko, čupol si chrbtom k noši a teta Anula mu ju pomohla naložiť na chrbát. Potom už len ťažko kráčal a občas ho trochu zahodilo do strany.
„Tak čo poviete na taký tréning?“ ozvala sa teta Anula.
„To nie je tréning, ale otročina,“ stenal Rudenko. „Prečo to robíte? Veď sa zničíte.“
„Nezničím.“ Teta Anula sa zasmiala. „Keď som sa doteraz nezničila, už sa nezničím.“
Na drevenej lavičke ponad potok Rudenka hodilo do ľavej strany. Len-len že udržal rovnováhu.
„Hó!“ zvolala teta Anula. „Počkajte! Včul to vezmem zas ja. Veru by ma mrzelo, keby ste sa okúpali v tejto bačorine. Čo by povedali susedy?“
„Nie, teta, nechajte. Už to odnesiem,“ povedal nosič. „Kde to bývate?“
„Ále, len tuto vpravo. Hen za tými agátmi.“
V širokom dvore s rumpálovou studňou stálo pri plote hnedé nákladné auto bez pneumatík. Na želanie gazdinej zhodil Rudenko nošu so zelinou pod široký rozložitý orech, ďaleko od dvoch špinavobielych kôz s olivovožltými očami, čo ležali v kučeravej tráve v tieni stromu a zvedavo naňho hľadeli.
„Tak vám teda velice pekne ďakujem, mladý pán! Aj za tieto moje kozičky,“ riekla teta Anula. „Škoda, že ste mi neni vnukom, takého by som potrebovala.“
„Nemáte za čo, teta,“ povedal Rudenko so zjavnou úľavou. „Ale veru, také noše by som nechcel nosiť každý deň. No… zbohom! Ja už musím ísť, aby som nezmeškal vlak.“
„Počkajte! A kyslé mlieko nechcete?“
„Nie, ďakujem, z toho mi je zle v črevách.“
„Škoda. Tak vám ešte raz veľmi pekne ďakujem. A nehnevajte sa, že som bola taká všetečná.“
„Ale prečo? To je normálne. Zbohom!“ zvolal Rudenko už od brány, a keď sa ocitol na ulici pred pomníkom padlým v prvej svetovej vojne, behom sa pustil na dolný koniec.
A teta Anula ešte vždy stála za starým došteným plotom a myslela si: Škoda, že ho tu nevideli susedy. Iste by mi závideli, však takého štramáka som tu už dávno nemala...
