Vyhľadávanie
HORIACA RUŽA – DIE BRENNENDE ROSE (1995)
Budúci týždeň mám pojednávanie
Som obvinený
z citového výbuchu
(Roger McGough)
1
Cez jemnú mriežku belasej záclony
striehol, ako ju vťahuje magnet ulice.
Obrátila sa chrbtom
vo chvíli,
keď sa chcel pozrieť rovno do tváre.
Čestná,
pomyslel si,
neklamala.
Sklamala.
Zabudla pri ňom zopár kvapiek vône,
postupne ich povynáša vietor,
zviditeľnievajúci v stúpajúcom prachu,
v tom popole zelene
na rozptylovej lúke sídliska.
Cez jemnú mriežku belasej záclony
(to symbolické syntetické nebo)
striehol, ako ju vťahuje magnet ulice,
ale stvrdnutý betón
a zacementované srdce
neuhnú, neudržia stopu.
Kto sníme usvedčujúce odtlačky pohľadov
zo stien,
zo zrkadla v kúpeľni,
z pohára,
na dno ktorého spúšťala temné zreničky,
z praskajúceho opuchnutého ovzdušia?
Pomyslel si,
zíde z očí,
klesne do svedomia.
Ani myseľ jazvu nezaorie.
2
Obzri sa,
kričal cez jemnú mriežku belasej záclony.
Vlastnoručne
zdvíhala to syntetické symbolické nebo,
budem jediná hviezda, ktorá na ňom vychádza,
šepkávala v polorozsvietenom šere,
blýskala lýtkami.
obzri sa,
kričalo v ňom všetko,
hoci už bola prepnutá na druhý príjem,
vypnutá v mrviacom sa dave tiel.
Zahla za prvý roh.
Predtým po večeroch na okamih
vždy sa premenila na konci ulice
na štíhlu horiacu ružu.
Zahla sa prvý roh.
na konci ulice sa zdvihla stena z tŕnia.
3
Piesok jej presýpacích hodín omína
miesta dosiaľ nedotknuté,
škrtí pľúca dýchajúcich pórov,
zosýpa sa.
Láska sa nezačína od začiatku.
Nekončí sa rozchodom.
No kde je? Kde nie je?
Hlbočiny sú zrazu plytčinami, plytčiny
schnú, vychádza najavo nezjavené,
ako modrina na líci tri dni po údere,
zjavené, zjazvené
sú prevrátené slová,
korunní svedkovia mlčia,
ale je to situácia,
akoby sa držali pod hrdlá a stláčali.
Do prachu na doske písacieho stola
paličkovým písmom čisto oznamoval
ako ju miluje.
Vzal handru a poutieral to čisté v prachu.
A bolo ešte horšie.
Sťahoval roletu pod mriežkou belasej záclony,
ale písmená už boli hlboko v očiach,
nezakryl ich
hoci spúšťal viečka ako oponu.
Miloval ju?
Miloval.
4
Predstavovali si,
že každá báseň je láska znovuprežívaná,
ohluchol na klebety,
ale do uší sa mu dostalo všeličo...
Uveril, že je dym aj bez ohňa
a lístok sa pohne aj za bezvetria.
Chytil si hlavu do ručísk
po nociach stŕpajúcich
z nedostatku dotykov.
Miloval ju?
Často spolu píjavali kávu,
delili sa o bezpodielové vlastníctvo,
ale neveštili z usadenín.
Raz to pripomenula,
smial sa, hoci mu nebolo do smiechu,
Keď opísala predpovedanú predpoveď.
(Tak trochu túžila,
aby sa stala skutkom.)
Nebránil sa, miloval ju.
Spomínal
na štíhlu horiacu ružu na konci ulice.
Vtedy netušil,
že pichľavejšie ako tŕne ruží
sú naostrené oči.
5
Pomyslel si, ako hovorievala, básniš,
v mojej tvári nie je nič prekrásne,
vymýšľaš si,
môj.
Odpovedaj jej: ako vieš,
veď ju poznáš iba zo zrkadla,
ale ja sa na ňu dívam stále,
moja.
6
O symbióze vedel od študentských čias.
Keď sa mu vrátila v zelenom písme,
v rukopise,
ktorý by poznal aj poslepiačky a pospiatky,
zaváhal.
Bolo tam takmer všetko.
Ak ti bude najhoršie,
spomeň si na symbiózu.
Skoro ako v rozprávke.
Princeznú však už vťahoval magnet ulice,
už bola prepnutá na druhý príjem,
vypnutá v mrviacom sa dave tiel.
Špeciálnej morzeovke podpätkov,
bijúcej s rytmom srdca,
odrazu neporozumel.
Pochopil:
obrátila sa chrbtom
vo chvíli,
keď sa chcel pozrieť rovno do tváre.
Uprostred leta
ho striasol chlad.
Potom
vstal ráno po noci, v ktorej nespal
a vedel, že ju stretne na ceste,
kde sa nevyhnú.
NAHÉ NOHY
1
Spočiatku sa ho očami i hlasom pýtala:
naozaj
sa ti páčia, neklameš?
Sú predsa také...
Lež on prešiel po nich prstami a pohľadom.
Oponoval jej opakom.
A ktoráže žena nemá rada protislovo,
čo sa jej zalieča?
Napokon vždy
vlastnícky ľúbostne zašepkal:
moja.
Bola?
Vlastníctvo má aj svoj čas minulý.
A keďže sľuby sú váhy medzi ľuďmi,
na ústup pomyslel,
ale necúvol.
Ľúbila,
sľúbil.
Podoby šťastia nikto nezráta.
Nad mnohé plané noci žiari usmiata.
Spočiatku sa ho očami i hlasom pýtala:
naozaj
sa ti páčia, neklameš?
2
Na lesklom linoleu drobné šľapaje.
Oproti ozrutánskym akoby vyskočeným
z obrazov Martina Jonáša.
Na lesklom linoleu drobné šľapaje.
Sťa mokré smerovky viedli z kúpeľničky.
A potom vlhko na jazyku,
jazyk na tele.
Reč rečí,
mlčanie.
Odrazu zdvihol dlaň a zastrel mesiac.
Čoskoro prudko spustil rameno.
Blysli dve nahé nohy
ako sviece,
pokľakol k nim
a rozpaľoval sa dovnútra.
3
Napokon v zosúvaní pamäti
mnohé zaľahlo,
ale jej nahé nohy,
sotva privrel oči, mal pod prstami.
Hoci to bol dotyk ako cez sklo,
zvrúcnel v myšlienkach.
Vždy.
Aj pamäť opeknieva,
pomyslel si,
čas všetko prihládza,
no stačí drápik spomienky a stúpne
slza v oku,
tá kvapka, ktorá hrádze nepozná.
Spomenul si:
mal pri nej zvláštnu schopnosť,
videl slzu
prv než vzala z oka nohy na plecia.
4
Tak stála na nich ako na stonkách.
Prehýbal ju smiech,
krúžila kvietkovanou sukňou,
tienidlom nad nimi,
pokým sa presviedčal,
že milá -
fakt žila.
Tak stála na nich ako na stonkách.
Aj vtedy, keď sa jej dotkol smútok
a zvinula sa v jeho náručí,
držal ju ako klbko,
ktoré nerozmotá.
Nikdy sa s ňou nepohrával -
keď sa raz zjavila pri ňom
v červených letných šatách,
už nevystúpila zo srdca.
Jediná
poznala všetky jeho komory.
Aj miesta, kde dunela len ozvena
sýtila zvoniacim a čerstvým hlasom.
5
A keďže sľuby sú váhy medzi ľuďmi,
na ústup pomyslel,
ale necúvol.
Do nocí blysli dve nahé nohy
spod modrej periny.
A čierny plameň nad nimi.
Najkratší najkrajší dialóg
medzi nimi:
Som v tom,
môj telológ.
Blahoželám.
Aj tebe.
Zdvihol ju v rukách ako vázu.
Pripomínala mu jej podobu,
dlhšiu hlavu.
Môj telológ.
Raz
noc, v ktorej nahé nohy dohoria
prikryje obojstranné príkoria.
* * *
Dve čierne trnky
v hmle nad snehom
napovedali mu...
Odišli sane, zostali koľaje.
Ak by ju zabudol,
nežije.
Jej neprítomnosť bola by jeho rekviem.
Dookola je dennodenne toľko úmrtí,
ale ona trvá,
v dieťati.
Odišli sane, zostali koľaje.
Sneh prikryl všetko, srdce je boľavé.
Ktorá je, ktorá je ...
* * *
Si ku mne slušný snáď len v tých sonetoch,
sipela v súmračných chvíľach odstredivých síl.
Sústredia do hlasu toľko nenávisti,
že v jeho mysli detonovala do rána.
Statočne stúpal po mínovom poli jej slov,
pokým ho nezasiahlo naplno.
Malá telefonická balada
V slúchadle správa.
Dotkla sa ho
sprava i zľava,
zozadu, či spredu.
Nijaká zľava.
Riekla: ahoj,
nerob z toho vedu.
V slúchadle správa.
Nečakaná.
Takto sa správaš
po tom, čo sa stalo?
Scéna je tmavá.
Zlatá baňa
známostí
vynáša už málo.
Nehostí.
V slúchadle správa.
Žiadne skraty.
Bývala hravá,
Ach, svetská sláva?
Ty môj zlatý,
čokoľvek sa stane...
V slúchadle správa.
Už sa stalo.
Už nevoláva.
Nijaká zľava.
Haló, haló...
* * *
Výškové hotely veľkomiest -
moderný babylon jazykov, kde na najvyššom poschodí
v príjemnom prítmí baru muž nadľahčovaný drinkom
netúži stúpať vyššie k nebesám,
ba ani stúpať dáme pri tanci na nohu.
Len si s ňou porozumieť dotykom.
