O CHLEBE I
Stvrdnuté hánky môjho územčistého otca
dennodenne
po dlhé roky
sa pritískali k živej kôrke,
tej tvári chleba,
presviedčal o nej s istotou,
s nevysloviteľným,
no zreteľne jestvujúcim vzájomným vzťahom,
so skutkom na srdci
i na jazyku.
Vo chvíľach,
keď za dvierkami tancoval hustý vzduch,
akoby napĺňal nádobu svojho života.
prilieval do nej
s nevysychajúcim potom z čela
po kvapkách svoj diel
a trpezlivou láskou
striasal únavu z nedospaných a zamúčených
nocí.
Keď potom na stôl prestrel vôňu
a kládol chlieb,
mlčal
ako človek,
keď je čímsi dojatý.
Zvykli sme si na chlieb.
Nezvykli sme si byť bez neho.
Skrze našu prácu prideľuje nám ho život,
i chutí podľa nej.
Preto ak vám zhorkne kôrka na jazyku,
nemusí
vždy byť na vine chlieb.
Môj otec
nosil v sebe váhy,
ktoré vedeli zvážiť jeho cenu
a pripomínal nám ju pri stole.
Oveľa neskôr som pochopil,
aké je vlastne ťažké zrnko obilia
a prečo chlieb pohodený v kúte
stvrdne kameň.
Dnes viem,
že sú hluchí,
ktorí nepočuli tĺcť jeho srdce,
vymiesené ľudskou rukou,
že sú ľahostajní
tí, ktorí tvrdia, že ich sa to netýka.
(zo zbierky Obyčajný život, 1986)