Vyhľadávanie
Smrť je občas trpezlivá,
necháva to na ľudí,
veď sa v každom denne skrýva,
krúti toľko osudí,
hlava sa jej zamotá
až napokon usúdi,
že nás ešte poteší
aspoň lúčom slniečka.
Veď na pustom nábreží
práve na tom záleží:
naposledy, na údy,
troška svetla pod viečka.
*
Mlynček rokov zadŕha,
múčka na chlieb priesvitnie,
už sa zubí mitrha.
Aká je to krajina,
kde sa všetci stretneme,
ako sa v nej usína?
Už ju hľadáš na mapách,
riečky vlastných žíl
pod kožu si skryl.
*
Iba tušíš, počuješ,
nikto sa sem nevráti,
keď už dychčí na trati.
Pokým sviece dohoria,
zľahne zemina,
cez doliny, pohoria
poputuješ k Styxu.
Nesmieš si v ňom zaplávať
a byť druhým otrava.
Všeličo sa povráva
o tom svete za dychom.
Nikto sa však nevrátil,
nestal sa zas mladíkom...
*
Jedným smerom opraty
širujú naše koníčky.
Prelietajú nad sníčky,
šibujú ich k Styxu.
Každý má okrem ťažného koňa
svojho Pegasa.
Dofrasa!?
On s ním letí nebadane
ponad čas a ponad dane,
pokým nezastane
na brehu Styxu.
*
Vízum?
Jediná krajina
do ktorej sa vchádza bez papierov
a bez strachu.
Pokiaľ nejde o život,
tak o čo ide?
*
Z brehov nieto úniku,
je tam iba učtáreň,
čo dlhuješ podniku,
všetko presne zrátajú
ako hrivny zo zlata.
Naspäť cesta zaviata.
*
Z rúčky do rúčky,
z očka do očka,
láska nepočká...
Čo tu ozaj zostane
nikto nikdy nezistí.
Z Cháronovej koristi
nie je všetko predajné.
*
Z rúčky do rúčky,
z očka do očka,
a z tej horúčky
zrazu zima, mráz,
Pre každého raz.
Keď čas sliedi
naposledy.
*
Zobudiť sa pred nocou,
to je stratiť deň.
Potom s Božou pomocou...
potajomky dúfať zas,
že je všetko po starom,
spoliehať sa na aplauz,
že je telo pri tele,
čo je čierne obelie
a postojí rýchlik čas.
*
Z brehov nieto úniku,
tam, kde Cháron zasvieti,
chytí sa raz do sietí
každý, kto má život rád,
myslí, že ho ovláda,
skončí ako návnada.
*
Kdekto ani netuší,
čo mu leží na duši,
čo všetko má v batôžku,
ktorý vlečie k prievozu,
hrbí sa a scvrkáva.
Na pol žrde zástava.
Nikto nevie, čo je smrť.
Všetko sú len domnienky.
Krúť sa, mlynček sníčkov, krúť.
Zrnko piesku v súkolí,
zrazu všetko povolí,
na popol sa rozsype.
*
Memento, homo,
quia pulvis es
et in pulverem reverteris.
Koľko rokov to už človek vie:
Koľko ho tá múdrosť stála životov
a predsa sa teperí:
len čo vyjde zo dverí,
privrzne si ruky, nohy,
koľko rokov to už človek vie:
Memento, homo,
quia pulvis es
et in pulverem reverteris.
*
(Zabudol som na niečo,
pozdrav tam doma,
láska moja, slniečko).
na rannú lúku.
Túla sa tam mím...
Kladie ruku na srdce,
v ktorom tiká krv,
obiehajú stálice.
Nebojí sa infarktu,
vyberie sa na party
po predplatné šífkarty
pre seba aj najbližších.
Bude člnok, bude šíf?
*
Po polčase rozpadu
svetielkuje tma,
tiene spredu, zozadu.
Tam tiene žijú nad nami,
aspoň si to myslíme,
zmetú nás ako cunami.
Svet je veľké zrkadlo,
voskované parkety.
Čo nevidieť, zapadlo.
Svet je veľké divadlo
na doskách aj pod nimi.
Na základoch rodiny.
*
Všetky cesty vedú k Styxu,
kľukaté aj rovnučké.
Z prachu, lebo z ónyxu.
Najmocnejšie ruky osudu
zovrú všetko, aj ten vzduch.
Na ne siahať druhé nebudú.
Lebo ešte za nami
zástupy tých neznámych
pôjdu husím pochodom.
*
Aj tak je to nádherné,
spoliehať sa na herne,
pritom poznať koniec – krach.
Bez nádeje na výhry,
ale s túžbou žiť a žiť.
Hladina sa rozvíri,
vždy, keď vyjde na povrch
čosi dávno zájdené.
Čo poznať len po mene.
Rozhovory v zrkadle,
keď sú viečka oponou
za tamtou či za onou.
*
Zabudol som na niečo,
pozdrav tam doma,
láska moja, slniečko.)
*
Moja múza – babička,
asi ma už nevyčkáš.
Nie som hoden do neba.
Pre teba je bájny Styx
horší ako antikrist.
Veríš iba v Trojicu.
Popros Pannu Máriu
nech nám nájde ulicu,
kde sa v nebi stretneme.
Lebo naša rodina
od teba sa začína.
*
Z brehov nieto úniku,
je tam iba učtáreň,
čo dlhuješ podniku,
všetko presne zrátajú
ako hrivny zo zlata.
Naspäť cesta zaviata.
*
Samozrejme, deduško,
vyšiel s tebou do sveta,
postarať sa o dieťa,
čo nás neskôr priviedlo
pod dažde a víchrice.
Našu mamu Hermínu,
prosím, Bože, velice,
zachovaj nám na zemi,
ženu prostú, úprimnú.
nech si každý ozrejmí,
že mať je mať.
Ak už musí k Styxu mať,
nech sa nesmie ponáhľať.
*
Prežité je smrteľné
až keď sa naň zabudne.
Ako voda zo studne,
ktorú nikto nepije,
ako ostré kopije,
bolí ako stvorenie.
*
Často myslím na tata
spoteného pri peci.
Bochník jak tvár usmiata,
zosobnená dobrota
nad kŕdlikom detských tiel.
Hnev než vzplanul, v láske stlel.
Po rokoch to vytresklo,
keď som hľadel na moje.
Vzťah je často krehké sklo,
plus i mínus – oboje.
*
Všetky cesty vedú do Ríma,
prach z nich mnohých omína,
moje vedú ku vnučke.
Všetky cesty vedú k Styxu,
kľukaté aj rovnučké.
Z prachu, lebo z ónyxu.
Nikto sa sem nevrátil,
neobrátil opraty...
