Ukážka z diela

Sám proti noci

Sú roráty, advent, čoskoro budú Vianoce. Kedysi ako chlapec každé ráno chodieval som na roráty, bavilo ma každé ráno brodiť sa čerstvým snehom štyri kilometre tam a štyri spiatky, tešil som sa na Vianoce. Oľga ma vzala pod pazuchu. Vstúpili sme. Ocitli sme sa, aspoň ja, kdesi v svojej známej minulosti. Kňaz slúžil omšu po slovensky, obrátený k zhromaždeným, zhromaždení tíško odpovedali a spievali, dýchali, dych· im stúpal v bielych kúdoloch. Pri čítaní evanjelia povstali, Oľga sa pozrelana mňa, či aj my máme povstať.  Ano, keďže sme vstúpili.

Potom som sa pýtal Oľgy: Nevieš, kde sme sa to ocitli? Človek sa o·citne iba tam, kde ho srdce tiah­ne. Na to nepovedala nič. Mne by to nebolo zišlo na um vstúpiť s Oľgou na bohoslužby do kostola. Oľga sa ešte nech.cela so mnou rozlúčiť ... Nebolo by teraz zlé vypiť si šálku čaju? Súhlasil som, zau­jatý svojou katolíckou minulosťou, ktorá mi náhle oživla. Tí ľudia, ktorí sa tam každé rán.o schádzajú, sa z videnia poznajú, i keď na spasiteľa sotva čakajú, tvoria azda obec, čosi spolu prežívajú, neprich.odia si ako ľudia náhodní. Keď muž a žena vstúpia medzi nich, ako sme my dvaja vstúpili držiac sa za ruky, čosi to znamená, znamená to záväzok, ale takto dr­žať sa za ruky neznamená nič, ale znamená iba po­cit, pocit čisto súkromný a dočasný. V obci sa ľudské zväzky posväcujú. Viedli sme sa ďalej za ruky, ale Oľga sa nedala vylákať k súhlasu ani nesúhlasu. Ano, vtedy a tam s Matuškom, neučesaným. Mlčky.

... na ktorom vysoký štós zažltnutých časopisov, na samom vrchu zažltnutá strana. Nemal som so sebou okuliare, ale i tak som jasne videl reproduko­vanú veľkú moju fotografiu a prečítal titul článku: Matuška k päťdesiatke a moje meno. To bola teda tá fotogťafia, ktorú má na stole, ako spomenula. Štós neviazaných zažltnutých časopisov, to bol ten archív, v ktorom sa preberala (prv než ma pozvali do kaviarne). Pravdaže sa všeličo o mne dočítala ... Oľga doniesla o chvíľu čaj, podnos s čajom polo­žila na moju fotografiu s Matuškovým slávnost­ným článkom. O Matuškovi nepadlo medzi nami ani slovo ... Stalo sa, že s Oľgou som bol celý čas až na druhý deň. do polnoci. Ked' sme zas prišli do jej izby, archív na stole nebol, nikde v izbe som nič také nevidel. Sedemdesiatpäťročná, veľmi sklerotická matka ho sotva popratala. Popratal ho alebo od­niesol Milan. K pochybnosti, či to bol Oľgin archív, vedie ma i takáto úvaha: Matuška písal slávnostný článok k mojej päťdesiatke pred trinástimi rokmi, a vtedy Oľga n1ala dvadsať rokov, študovala ruštinu. Z tých čias mohla si odkladať celé literárne týž­denníky, celé čísla, ale, ale je temer nepravdepo­dobné, že by si bola jednotlivé články o mne.

Ale to s tou ruskou piesňou bola od nej provokácia. Pôjdem za ňou a rovno sa jej to spýtať. Olina, ako sa ma môžeš spýtať čosi také, či ma uráža ruská pieseň. (Spýtal som sa jej pred Vierkou. Chcela si ma provokovať? Nedívala sa mi rovno do očí, ako sa v takej chvíli patrilo, nepoprela, že nie, že nechcela provokovať. Odpovedala vyhýbavo: Teraz sa uráža toľko ľudí, keď spievam ruské piesne.)