Vyhľadávanie
Peter Pišťanek - Dušan Taragel
O vplyve pitia kávy na riešenie bytovej otázky
Spočiatku bol pokoj. Bolo mesto a bola dedina. Ľudia z mesta chodievali do dediny za čerstvým vzduchom, dedinčania zasa do mesta za novými topánkami a tak.
Jedného dňa sa mest ozačalo rozrastať. Šlo to pomaly, no nezadržateľne. Hranica mesta sa blížila k dedine.
Na samom okraji bývalo niekoľko ľudí. Medzi nimi napríklad Moravčít. Čiara sa pozvoľna posúvala. Neraz v noci Moravčít nemohol zaspať. Vstal a s baterkou v ruke sa šiel pozrieť, kam hranica pokročila. Ani sa nenazdal a dosiahla jeho záhradu. Ako hríb po daždi mu v nej vyrástol vežiak. Onedlho mesto vniklo do dediny.
Mohli ste vidieť hranicu, ako sa pomaly vlečie po dedinskom námestíčku. Všade za sebou zanechávala rozjazdené blato, maringotky, divo hučiace tatrovky, žeriavy a nové, nedbajsky poskladané paneláky.
Mesto kypelo. Rástlo a zväčšovalo sa ako ozrutný rakovinový nádor.
Moravčítovi to vadí. Teraz už býva v paneláku na druhom konci mesta. Tam ho vyhnali, sem už chodí iba nadávať.
Stojí pri paneláku, pri tom úplne prvom. Hlasno spomína na deň, keď musel tri razy uprostred noci vstať a na tretí raz uvidel v svetle baterky, ako sa mu čiara šplhá po plote. Reční vášnivo a zaujato. Robotníci nosia akési tyče tam a späť, nevnímajú ho. Moravčít po nich hodí kameňom a sám sa zľakne, až zakričí. Robotníkov to prestane baviť. Ako vždy, zdrapnú Moravčíta a násilím ho vopchajú do autobusu, čo ide do mesta. Ešte dlho počuť jeho vyľakané výkriky.
Matejovi Juncovi to, zdá sa, nevadí. Býva na vzdialenejšom konci dediny a k nemu sa čiara nedostala. Ostal ušetrený. Dlho potom ešte pociťoval potrebu podeliť sa o svoju radosť s ostatnými.
So ženou býva u rodičov. V rodinnom domčeku. Aj jeho brat Šaňo tam býva. Aj brat Juraj s párom nevydarených dcér. Dobre im je takto.
- A čo? - hovorí Junec bratom. - Dobre, že už je tu mesto. Načase! Bude lepšie! Ja som mestský človek. Mám mestské myšlienky a záujmy. Aj vyzerám úplne ako z mesta.
Starý deduško, čo býva u nich tiež, sa smeje bezzubými ústami. - Mesto-dobre, dedina-zle! - povie hlbokomyseľne a znova zaspí. S nikým si to nechce rozhádzať. On už prežil všetko. Raz zomrie a bude mŕtvy, tak načo by si to mal s niekým rozhádzať? Bratia však mlčia.
Matej je z nich najmladší a podľa ich úsudku aj najhlúpejší. Robí v meste a odtiaľ si priniesol rôzne návyky. Novoty. Večer pri televízore mudruje a kazí ostatným radosť z pohyblivých obrázkov.
Keď sa oženil, chcel ísť bývať do mesta. Lenže nič nie je jednoduché. Na úrade mu povedali, že by musel čakať desať rokov. Ľudí veľa, bytov málo. Tak ostal na rodičovskom. Všetci boli spokojní, tradícia sa dodržala. Rodina má byť pokope.
Brat Juraj si pozháňal materiál a zozadu pristavil k domu niekoľko izieb. Teraz v nichbýva i s rodinou. Chcel postaviť i samostatný vchod, ale už mu nevyšli peniaze. Aj otec povedal: - Čo sme ti prašiví? Samostatný vchod! Rodina má držať spolu. Jeden vchod stačí!
A tak chodí Juraj domov cez rodičovský vchod.
Ide z roboty. Vyjde po schodíkoch, otvorí dvere a je v predsieni. Nevyzuje sa, lebo on si postavil vlastnú predsieň. Prejde do kuchyne, pozdraví prítomných, zvíta sa. Otec vytiahne štamperlíky a naleje. Vypijú a Juraj ide ďalej. Z kuchyne, cez kúpeľňu a záchod, do chodby. Z chodby do bývalej obývačky. Tam teraz býva Matej so ženou. Podajú si ruky a dajú krátku reč. Potom Juraj pokračuje v ceste. Matej musí zaliezť pod posteľ a jeho žena do skrine, aby sa dali otvoriť dvere do priechodzej izby. Nábytku je veľa, miesta málo. V priechodzej izbe býva Šaňo. Kedysi tu bola špajza, ale keď si Juraj ulepil prístavbu, prerúbal stenu a urobil v nej dvere, aby bolo kadiaľ chodiť do rodičovského. Keď Šaňo nie je v robote, leží na posteli a číta literatúru o motoristickom športe. Aj teraz. Podá si s Jurajom ruku, zlezie z postele, oprie ju o stenu a Juraj môže prejsť do svojej prístavby.
Matej, ako mestský človek, zaviedol zopár novôt, ktoré sa úspešne ujali. Napríklad pitie kávy. Poobede ide so ženou na kávu k Jurajovi. Sú pozvaní. Cestou sa k nim pridá i Šaňo. Ledva dopijú, príde matka a pozve ich na kávu k nim do kuchyne. Všetci sa zodvihnú, prejdú cez dom a sedia v kuchyni. Deduško sa radostne smeje. Má rád kávu. Potom idú na kávu k Šaňovi. Takú obyčajnú. Stoja v priechodzej izbe a popíjajú. V podvečer sa presunú k Matejovi. Matej je rád, že má návštevu, zvlačuje stoličky, robí miesto. Napokon sa presunú do rodičovskej spálne, kde je televízor. Pozerajú správy a Matej, ako vždy, mudruje. Z neustáleho pitia kávy sú celí nesvoji a majú vypúlené oči. Občas sa niektorý z nich zvalí na zem a zúrivo skučí.
Keď Matejova žena porodila, zistili, že nieto kam s dieťaťom.
Matej sa zmenil. Často rozmýšľa. Chodí zhrbený po dome a snorí. Chce si tiež ulepiť svoje. Mieri vyššie. Sústredil sa na podkrovie. Občas, najmä pri obede, vyráža nesúvislévýkriky. Podkrovie láka; ulepil by si tam hádam aj dve izby. Na deduškovo siahať nechce. Aj tak nik nevie, kde deduško spáva. Spí stále a všade, takže je to jedno.
V podkroví by sa mu s rodinou boha žilo! Prinútil premýšľať aj otca. Chcel by, aby premýšľali všetci, ale každý na neho serie. Oni majú dosť svojich starostí. Aj otec len predstiera, že premýšľa. V skutočnosti iba spí s otvorenými očami. To má z toho pitia kávy. Matej mu občas hrčovitými prstami pobrnká po roztvorených viečkach a otec sa prebudí. Povie, čo mu okamžite napadne. napríklad, že vchod do podkrovia by mal byť samostatný. Zmenil názor. Poučený Jurajovými príchodmi sa obáva, že i Matej bude chodiť opitý domov, a kým sa vydriape k sebe do podkrovia, všetko im pozvracia. Nech si pozvracia vlastné. Vlastný vchod. Matejovi sa zdá byť príliš úzkoprsé. Samostatný vchod je dnes drahý.
Keď chce ušetriť, musí si zriadiť vchod z rodičovského. Dá sa jedine cez záchod. Prebúra strop a hotovo.
Hneď sa priberie do roboty. Najsamprv si kúpi ceruzu a blok. Všetko nakreslí, naplánuje. Potom začnú robiť. Pomáha otec, bratia i deduško. Povolenie z národného výboru nemajú, robia na čierno. V noci vynášajú tehly a maltu, murujú i obhadzujú.
Po mesiaci oslavujú koniec roboty. Matej sa sťahuje. Až teraz si všíma nedostatky. Miestnosti sú primalé. V tme, pri robote, sa im zdali veľké. Otec mu ešte radil, aby sa držal skromne, pri zemi. Okien niet. Matejovi sa zdalo, že na niečo dôležité zabudli, ale v tme nevidel do zápisníka. Vetrajú tak, že vchod zo záchoda je ustavične otvorený. V zhone Matej zabudol na kúrenie a elektrinu. Trochu ho to rozladí. Váľa sa po zemi a zúrivo skučí. Chcel by všetko rozbiť kladivom a začať znova. Opäť si dal poradiť od otca, bratov a deduška. Tak to dopadne vždy. Ale o chvíľu sa uspokojí. To nič, časom. Dôležité je bývať!
Teraz sa im žije.
Bývalá Matejova izba pripadla Šaňovi. Šaňo leží na posteli a číta. Je spokojný. Miesta a miesta! Odrazu príde Juraj a začne čosi hovoriť o svojich dcérach. Dorastajú, o chvíľu sa vydajú. Potrebujú miesto. Šaňova izba je najlepšia. Šaňo sa naľaká. Späť, do priechodzej izby, nechce. V noci zamuruje dvere a hotovo. Juraj sa urazí. Aj on zamuruje svoje dvere. Na kávu sa nechodí. Nie je kade. Z dreva stlčie rebrík a dnu a von zo svojej prístavby chodí cez okno.
Ale dcéry mu pijú krv. Vo dne v noci skuvíňajú za izbou, ktorú im bol sľúbil. Kým je Šaňo v robote, nasťahuje ich k nemu. Ten sa vráti a zúri. Dcéri pištia. Matka bedáka. Otec sedí za stolom a spí s otvorenými očami.
Šaňo využije Matejovu neprítomnosťa nasťahuje sa k nemu do podkrovia. chvíľu je všetko po starom. Každý má po jednej izbe. Rodina sa opäť utužila.
Iba Matej je zasa nespokojný. Žiada sa mu viac priestoru. Už si zvykol a teraz si musí odvykať.
Rozhodne sa vyhnať Šaňa. Sám si ulepil, rád by aj sám býval.
Večer zájde za Šaňom.
Šaňo sedí pred vypnutým televízorom a premýšľa nad televíznymi novinami. Všetko sa mu zlialo dokopy.
Matej sa chce porozprávať. Tak po bratsky. Rodine sa žiada viac priestoru. To pochopí aj idiot. Dieťa behá s otlčenou hlavou. Nerastie.
Šaňa to nezaujíma. Aj on chce niekde žiť. Môže sa vysrať na dieťa. Aj on chce bývať.
Matej je mocný. Namiesto ďalších rečí zdrapne Šaňa za nohu a vytiahne ho von. Pre začiatok môže prenocovať u rodičov. Neskôr sa ukáže. Cez záchod, rodičovskú spálňu a kúpeľňu sa dostanú do kuchyne.
Všetci tam sedia a hľadia, ako sa bratia bijú. Šaňo hľadá očami otca, aby mu pomohol, ale nik z rodiny nie je prítomný. Všetko sú to susedia. Prišli na kávu. Nervózne šomrú a oči im vyliezajú navrch hlavy od nedočkavosti. Matejovi sa podarí naplocho udrieť Šaňa do tváre a ten sa skydne pod stôl. Teraz má Matej obidve izby.
Keď sa Šaňo po chvíli preberie, zistí, že od Matejovho úderu ohluchol. Zoberie sekeru a s ručaním vyženie Jurajove dcéry zo svojej izby. Ľahne si na posteľ a čaká, kým sa mu vráti sluch.
Otec príde zo záhrady. Je mu dušno. Sadne si v kuchyni a namáhavo oddychujúc hľadí, ako sa vraví, do prázdna. Rozvrat v rodine ho zronil. Oči sa mu potiahnu priesvitnou blankou a na mieste ho trafí šľak. Matka pribehne a keď vidí, čo sa deje, zblázni sa. Vezme nôž a na fľaku sa prekole. Ležia natiahnutí vedľa seba pri sporáku. Susedia vidia, že dnes už asi káva nebude. V zmätku sa roztratia.
Pozostalí sú šokovaní. Nik z nich nečakal dačo také. Iba deduško nie je prekvapený. Pred časom zmizol. Asi ho zamurovali v priechodzej izbe.
Rodičia ležia a sú dočista mŕtvi.
Po pohrebe sa dedí. Šaňo získa kuchyňu. Už sa teší a veselo si spieva. Nič to, že sluch sa mu po Matejovom údere nevrátil. Kuchyňa je srdcom každého domu. Nikoho do nej nevpustí! Juraj ho zasa nevpustí na záchod. Ten zdedil on. Ani Mateja nevpustí na podkrovie. Matej a celá jeho rodina lozia hore-dolu po rebríku. Zato kúpeľňa je Matejova. Aj on si postavil hlavu. Šaňo sa ešte ako-tak poumýva v kuchynskom dreze; Juraj je odpísaný.
Večer, keď sa zotmie, sedáva Matej v záhrade. V kotlíku vyvára poživeň pre seba a rodinu. Záhrada je po smrti rodičov spustnutá a zanedbaná. Juraj ju používa ako kúpeľňu, Šaňo ako záchod. Matej sedí a premýšľa. Z jeho mestských spôsobov neostalo nič. Je celý čierny od dymu. Vo vlasoch i v odeve má plno úlomkov z haluzí. Stromy už porúbal a popálil, teraz kúri nábytkom. Bratia na tom nie sú lepšie. Pod kotlíkom blkoce ohník a Matejovi je do plaču.Sám tu sedí v tmavej záhrade. Blíži sa zima a oni nemajú v podkroví zavedené kúrenie. Čo len s nimi bude?
Odrazu zaregistruje pohyb. Na konci záhrady sa niečo deje.
Zlodej! zrúkne Matej a uteká do domu. Schmatne baterku, zburcuje bratov, ženy. Spoločné treba brániť!
Zakrádajú sa záhradou, vyzbrojení kadečím. Matej posvieti na plot. Všetci zdúpnejú. Po plote sa šplhá čiara. Zdiaľky je počuť hukot stavebných mechanizmov. Bratia sú v pomykove. Čo robiť? Plakať? Tešiť sa? Budú musieť odísť z rodičovského. Opustiť dedovizeň. Rodný dom im zbúrajú, no dostanú nové byty. Všetko vlastné. Hluchý Šaňo sa váľa po zemi a skučí. Konečne mal vlastnú izbu a kuchyňu, a teraz toto! Chcel si doviesť ženu.
Na druhý deň prídu nákladné autá. Naložia bratov s rodinami i s nábytkom a odvezú ich na druhý koniec mesta. Tam ich nastrkajú do panelákov a odídu po ďalšiu várku.
Spoločný osud bratov spojil. Každú sobotu sa navštevujú a pijú kávu. Od Mateja idú k Jurajovi a potom k Šaňovi. Sedia a spomínajú. Alebo sadnú na autobus a vezú sa do dediny.
V natlačenom autobuse s nimi stojí aj Moravčít, aj iní.
Len čo sa v diaľke zjavia prvé paneláky, všetci začnú hromžiť a kývať päsťami.
1987
