Sekerou a nožom

Dušan Taragel - Peter Pišťanek

Sekerou a nožom

(úryvok z poviedky)

Ján sedí v dielni. Slnko pripeká cez okenné tably. Ventilátor nefunguje. Na zemi sa váľajú ohorky a oceľové špony. Ktorýsi z učňov sedí obkročmo na doštiepanej lavici a monotónne búcha kladivom pred seba. Zabáva sa. Ján všetko vníma s mučivou intenzitou. Trpí ako nikto na svete. PRESTAŇ TRIESKAŤ, reku, LEBO TI JA JEDNU TRESNEM! Učeň stíchne, drzo hľadí. Krpatý had v ľudskej kožke.

Ján všetko vidí krivo, predmety akoby uhýbali pred jeho pohľadom. Vlhkou rukou si prejde po čele. Zapáli si. Pritisne čelo k stolu a pomedzi roztiahnuté stehná vypúšťa na zem sliny. Je opitý. Už druhý deň okolo seba šíri zápach rozloženého alkoholu.

Keď je Ján opitý, učni majú po chlebe. Kmitajú ako na vojenčine. Ján ich pozoruje prísnym okom. Večne je nasratý.

Majster mu strhne prémie. Ján reku za čo. Majster reku za to, že si naslopaný v robote. MOHOL BY SOM ŤA AJ POSLAŤ DOMOV A DAŤ TI ABSENCIU, reku. Ján len zatne päste. Mlčí. Keď človek chce, dostane sa k fľaši. Môže poslať učňa von po butilku. Požičia si od židáka Šulca a pošle učňa po pol litra borovičky. NIKOMU NEDÁM OCHUTNAŤ, reku. Dočista sám sa spíja v šatni. Všetci vedia, mlčia. Reku, JÁN MÁ SVETABÔĽ. CHYTILA HO ŠAJBA, reku. Chlapi sa pousmejú. Močiť chodia do ozrutných traktorových pneumatík, čo pred dielňou slúžia za kvetináče. Do šatne a na záchod sa neodvážia. Len Jánove ťahavé a smutné výkriky svedčia o prázdnej fľaši.

Otvoria sa dvere šatne. Ján vyjde strmým krokom. Tvár sa mu leskne. Má v nej odhodlanie a napätie, získané dlhým zvažovaním. Medzi očami zlostná vráska. Všetci vedia, čo teraz príde. Vopred sa uškŕňajú. Ján ide majstrovi povedať celú pravdu, vykričať čo si o ňom myslí. VŠETKO MU, reku, POVIEM! Len Ján vie, ako to na svete chodí. Len on vie, na čom je. Jána neogabú. Povie majstrovi všetko, čo si myslí, reku! Kým sa vymoce zo šatne a prejde k východu, zabudne čo vlastne chcel. BOHA! povie duto a zúfalo. BOHA BOHOVÉHO, reku! Sadne si. Život je ťažký. Len nech príde majster! Ukáže mu, reku! Reku, ČO TY MÁŠ DO MŇA? ČO MA STÁLE JEBEŠ? Keby nemali jeho, Jána, tak tu nemá kto robiť! Majster sa však neukáže. Behá po družstve s akousi komisiou.

V lúči svetla poletuje prach a mucha. Mucha sadne Jánovi na vyholený zátylok. IDEŠ, reku?! Ján sa zaženie a zhodí kastról s Gunduličovou kapustou. JÁJ, reku, EŠTEŽE SA CELÁ NEVYSYPALA, povie Gundulič zbabelo a vychytí sa ratovať kapustu. Ján cíti, že by mal odísť preč. Je im tu za šaša. Aj tej potvore doma. Ona za všetko môže. Je ako rakovina. Zažerie sa a cicia. KEDY, reku, KONEČNE VYHODÍŠ TIE SVOJE BUBNY Z LETNEJ KUCHYNE? HÁDAM SI, reku, NEMYSLÍŠ, ŽE NA NICH EŠTE BUDEŠ VYHRÁVAŤ PO ZÁBAVÁCH? Stále doňho takto.

Aj včera. Vošiel doňho jed. UŽ MÁM TOHO DOSŤ, reku! zvolal. Zobral sa a šiel piť. Najprv v krčme a potom u kamaráta v pivnici. Ján málokedy takto. Je poctivým otcom rodiny. V nedeľu chodí s deťmi a s Annnou na prechádzky. O všetko sa stará. Robí ako kôň. Odrieka si. A ona takto! Ján sa roztrasie od hnevu. Za päť rokov, čo sú spolu, stučnela ani sviňa. Ošpatnela. Len na riti vysedáva a kňučí. Hlúpa je!

Iným mužom ženy porobia kadečo. Bratanec Karol má tiež ženu. Ani jej nemusí povedať. Len pozrie, a jeho žena vie, čo muž chce. Keď si privedie kamarátov, tak ani nemukne. Alebo sa s nimi pekne zhovára. Zato Anna? Chodí a mindžuje. KEDY UŽ KONEČNE VYPADNÚ TÍ ODRONI, reku, ČO SI SI ICH PRIVIEDOL!?

Zničila mu život. Načo si ju bral? Mohol ísť robiť do mesta. Chodil by za kurvami a keby toho už mal dosť, tak by si bol zobral dáku mestskú paničku. Taká by veru ocenila jeho námahu. Mal by aj auto. Takto má len to, čo vyserie. JA JEJ ANCIÁŠA, reku! Zo života nemá nič! Ján vstane a vyjde von. IDEM NA OBED, reku! NA PIVO S BOROVIČKOU. Aj s dvoma. Nemám na to, reku?! Zo Šulcovej stovky ostalo ešte päťdesiat korún.

* *

Anna nie je zlá žena. Päť rokov manželstva ju naučilo. Deti chodia v čistom, najedené, pekne zdravia. Anna vyperie, navarí, udržuje domácnosť. Ráno chodí nakúpiť. Nerobí nikde. Ján zarobí dosť. Kým ho nepochytí šajba, robí ako strhaný. Berie si nadčasy, celé dni trávi v dielni. Domov sa príde navečerať a zasa sa náhli späť. Je cítiť olejom, prachom a potom. Domov sa vráti k polnoci. Iba sa vyzuje a v montérkach sa zloží na diván v kuchyni. Ráno ho už niet.

Keď ho Anna spoznala, mala dvadsaťpäť rokov. OSTALA SI, reku, NA OCOT, vravievala jej matka. Raz to teda muselo prísť. Začal ju prepadávať panický strach, že ostane starou dievkou ako teta Elena. Všetky kamarátky sa povydávali. S pýchou rozvážali vrieskajúce uzlíky. Hore a dole a späť. Anna sa už nemohla pozerať, usmievať. Teta Elena má zajačí pysk. Anna nie.

V tom čase bola nenápadnou dievčinou strednej postavy. Nebola ako iné. Nefajčila a nepila. Protivilo sa jej. Obliekala sa pekne, ale nie výstredne. Bola taká nenápadná, že keby sa aj za bieleho dňa postavila na ľudoprázdnej ulici na hlavu, nebol by si ju nikto všimol.

Bola opatrná. Sestry, hlupane, si dali porobiť deti a v osemnástich už boli povydávané. Anna mala iné plány. Bola najmladšia, zato najrozumnejšia. Ona tak nedopadne. Dá si pozor. Svojho muža si starostlivo vyberie. Anna nie je nijaký vetroplach.

Keď sa začali nosiť sukne do zvona, Anne sa táto nová móda vôbec nepáčila. Radšej chodila v sukni klasického strihu. Potom sa jej zvonové sukne začali páčiť. Všetky kamarátky ich nosili. Anna sa však bála, že bude v takej sukni vyzerať smiešne. Dennodenne si obzerala v zrkadle nohy a usilovala sa predstaviť si, ako by vyzerala vo zvonovej sukni. Potom sa rozhodla. Dá si ušiť zvonovú sukňu. Keď si ju po prvý raz obliekla a vyšla von, mala pocit, že sa na ňu pozerá celá ulica. S červenou tvárou a ušami sa prechádzala po dedine. Odrazu si uvedomila, že ani jedna žena okrem nej nemá zvonovú sukňu. Zvonové sukne medzičasom vyšli z módy. Nahradili ich iné.

Annu skoro roztrhlo a tak to bolo so všetkým. Topánky, vlasy, kabelky. Vždy po takomto zistení prišla domov s fialovou tvárou. Trieskala dverami a papuľovala svojim rodičom, ktorí sedeli v kuchyni a nič nechápali.

OSTALA SI, reku, NA OCOT, opakovala jej matka trikrát denne. Anna si toľko vyberala a toľko si dávala pozor, že naraz mala dvadsaťpäť rokov a muža nikde. Musí sa vydať, ale ako?

Začala chodiť na zábavy. Dovtedy nechodila; radšej sedela doma a pozerala televízor. Čo by už ona robila na takej zábave? Teraz to však začalo byť nevyhnutné. Inde muža zohnať nemohla. V textilanke, kde robila, boli samé ženy. Tých pár chlapov už bolo rozchytaných. Sama sa bála do mesta. Reku, NIEKTO ŤA TAM ZBALÍ, NABÚCHA A NECHÁ TAK, vravievali kamarátky v robote a výstražne pritom dvíhali obočie. Ony o tom vedia svoje, porozprávajú Anne.

Niežeby sa o ňu chlapi nezaujímali, ale o takých ona nestála. Chcela solídnu známosť. Nemusí to byť krásavec, len nech je to chlap, ako sa patrí. Ako má vyzerať ozajstný chlap, nevedela. Vedela však ako nemá vyzerať. Čím viac sa však približovala k tridsiatke, tým viac zľavovala.

V lete na zábave spoznala Jána. Hral tam so svojou kapelou do tanca.

V sále bolo horúco, oči štípali od cigariet. Výrastkovia pokrikovali a hlučne sa rehotali. Hluk vrážal do hlavy ako pumpa. Anne bolo z toho všetkého zle. Bola tam s kamarátkou. Sedeli za stolom a počúvali chválenkárske reči opitého kolegu z roboty. Nasilu sa smiala. Odrazu zaznel chrapľavý rehot. Bubeníkovi spadla činela. Anna sa pozrela tým smerom. Bubeník bol mocný chlap. Pod pazuchami mal fľaky od potu. Stolička sa pod ním prehýbala. Čosi jej povedalo, že je ešte slobodný. Ani mladý, ani starý. Anna mala pocit, že z videnia ho pozná. Nebol žiadnym krásavcom, ale bol to kus chlapa. Okolo pása sa mu už začala robiť tuková pneumatika. Bol vážny. Anna si povedala, že bubeník sa jej páči. Teraz alebo nikdy.

Opitý kolega ju vyzval do tanca. Oči mal lesklé, z úst mu páchlo. Anna ho vymanévrovala pred pódium s muzikantmi. Hrali modernú. Opitý kolega sa začal smiešne natriasať. Doma má ženu a deti, a tu takto.

Anna nevedela, ako upútať bubeníkovu pozornosť. Tvárila sa strašne unudene a bezmocne. V tvári mala výraz, ktorý navôkol oznamoval, že potrebuje ochrancu. Niekoho, kto by ju vytiahol z tejto šlamastiky. Najlepšie dákeho mocného chlapa. Občas sa pozrela po bubeníkovi. Nič. Nevnímal jej signály. Len sedel, bubnoval a pozeral kamsi do prázdna.

Kolega sa začal na Annu tlačiť. Ceril sa a ukazoval žlté zuby. Svetlá blikali. Anna opäť pozrela na bubeníka. Teraz! Ján zachytil jej pohľad. Anna sa rýchlo odvrátila. Keď hudba dohrala, šla si sadnúť na svoje miesto.

Sedela vystretá a usilovala sa baviť sa s kamarátkou o rôznych hlúpostiach. Spolu sa smiali na slizkých vtipoch opitého kolegu. Občas zvážnela a dlhým, neprítomným pohľadom sa zadívala smerom k stolu, za ktorým sedeli muzikanti. Periférnym zrakom zaregistrovala, že Ján sa na ňu tiež občas pozerá. Tvárila sa, že o tom nevie.

Opitý kolega začal rozprávať, ako súloží so svojou ženou. Spomínal samé veselé príhody. Ako raz súložili na zájazde v spoločnej izbe, ako v lese, ako vo vani. Ako u svokra pri televízore.

Anna z toho rozumela iba niečomu. Bola ešte pannou. Smiala sa vtedy, keď sa smiala kamarátka. Odchovaná televíziou a rečami kamarátok, mala akú-takú predstavu o sexuálnom styku. Muž a žena sa vyzlečú. Muž si ľahne na ženu a vloží do nej svoje prirodzenie. Potom sa celý trasie. Onedlho sa odbaví. Musia si dávať pozor. Niektoré ženy to majú rady, iné nie. Po prvý raz to bolí. Správny chlap to potrebuje pravidelne a každý deň.

Z kolegových rečí prišlo Anne nevoľno. Hudba opäť začala hrať. Kamarátka niekam zmizla a kolega unavene zaspal za stolom. Hrali ľudovky. Po Annu prišiel nejaký vojak. Bol opitý a mal poďobanú tvár. Zavesil sa na Annu a spolu sa vláčili hore-dolu po sále. Ustavične čosi mlel. Bolo mu rozumieť každé piate slovo. Já... pšijel dévéťák... opravdivou lásku... teďkom... cos odstšíhlas mu šňúru... chovají prase... malá vesnice... pšistehovat...

Anna sa pozrela na muzikantov. Ján na ňu pozeral spoza bicích. Keď sa im stretli pohľady, znervóznel a trhlo v ňom. Ešte žiadna žena naňho takto. Z trojštvrťového rytmu prešiel do dvojštvrťového a vzápätí do deväťosminového. Celý sa roztriasol. Ruky a nohy ho prestali poslúchať. Pesnička, ktorú hrali, sa rozsypala a zmizla v zaskočenom kvílení a chrochtaní ostatných nástrojov. Muzikanti sa usilovali zachrániť, čo sa dá. Každý začal hrať tú najkrajšiu pieseň, čo poznal.

Nebolo to už ani do tanca, ani na počúvanie. Tí, čo stáli s ovisnutými údmi a vyjavene počúvali, prekážali tým, čo tancovali; tanečníci zasa svojimi zmätenými pohybmi rušili a rozptyľovali tých, čo počúvali. Niektorí ani nepočúvali, ani netancovali. Zúfalo skučali a inštinktívne sa tlačili k východu.

V sále vzniklo napätie. Cigáni na balkóne to už nevydržali a v rukách sa im matne zablysli nože. Zarinčalo rozbité sklo. Ktosi vypol a potom zasa zapol svetlo. Ján sa spamätal a opäť začal hrať valčík. Uprene sa pozeral na Annu a mocným romantickým hlasom sa rozospieval: Och, láska... bez teba nemôžem žiť... možno ťa raz nájdem... na priedomí, v lese či niekde inde... ó, láska... Do toho rázne bubnoval, aby sa muzikanti mali čoho chytiť.

Cez prestávku prišiel Ján za Annou, Ich rozhovor bol ťažkopádny a plný zámlk. Obaja si to vysvetzľovali tým, že láska im zväzuje jazyky.

Vysvitlo, že Ján je zo susednej dediny. Je slobodný, má dávno po vojenčine a robí údržbára v strojno-traktorovej stanici. S kapelou si privyrába na svadbách a na zábavách po okolitých dedinách. Baví ho to.

Ján sa spýtal Anny, či by v sobotu neprišla k nim na zábavu. Zatancovali by si a tak. Anna súhlasila. Zblízka nebol Ján až taký príťažlivý, ale bol to kus chlapa. Skúsiť to môže.