Vyhľadávanie
V MESTE PSOV
I
kryštály vyrástli prirýchlo: rozdrviť zubami,
poškrabať krk. tenkými prstami po plátne
nezvučne obkresliť zákruty.
tunajšia voda pri ceste: snáď podľa starého
tajného receptu procesom očisty zachovať
kal. pach – vôľa pretrvať, pach syra a rýb.
a drobné škvrnky na povrchu: nič iné, než
ešte včera lahodná potrava psov.
II
aj myši sú rýchle:
v podzemí. vo farbách. pod sedadlom.
hľadajú jesť. pomedzi dva vlaky.
načisto ohluchli: riadia sa – ako ty –
chvením kolies a nôh.
III
posledné škrupiny. predošlých dní. (procesom
očisty zachovať kal.) v stmavnutom zrkadle
ďalšia z tvojich tvárí.
zakaždým patriaca k rase, čo zakliali.
IV
ľutuješ pomalých, všetkých, čo zastali,
ukázali dlaň a nahé predlaktie, všetkých
tých, ktorým vykĺzla súkromná koža z
rukáva priveľmi na oči.
a ak sa náhodný úsmev zastaví na tebe,
zostane náhodný.
to, čo nosíš pod vlasmi,
aj tu najčastejšie oslovujú niektorým z
bežných krstných mien.
V
pridlho bez miery: dva či tri týždne ako
iný živočíšny druh. kým žmurkli, vyhynul.
potknúť sa o stenu, zabudnúť vovnútri.
toto ja: nechať ustrnúť.
v Cuvierovom múzeu simulovať telo s
chrbticou v šialenom úškrne.
* * *
Keď niekto lamelou, pohľadom pretne dych
inému, vysekne z jazyka úryvok (zbavený
významu): dopadne na asfalt.
Strmými schodami v bludisku bez čižiem:
prstami po dlani.
A náhle bežia aj neznámi susedia: na konci
bulváru vraj niekto vyvesil úplne nový
fialový čas.
* * *
roztržitosťou si uši nezachrániš, dávno
vieme svoje. (aj iných, ak chceme.)
pôjdeme po plochách s novými obrysmi,
akoby predvčerom, akoby mali tvár po
tmavých výklenkoch
v šumení jazyka
v štruktúre hlasu
v ríši znakov (čo už je priveľa)
svojvoľnosť sa meria cudzotou, v ktorej
nič nebolí. kde sa len naprázdno hromadia
grimasy. stretnúť sa s úsmevom, v nádeji
na možnosť porovnať navzájom
aspoň:
aspoň (au moins): svoje mytológie
* * *
dva jazyky paralelne v súkromí cez tri hranice:
jedna zotretá úplne, druhú práve kreslia,
tretia sa zatiaľ nemení
forbidden knees:
kľakám si pod okno a odmietam sa pri tom
uvidieť
Ouverture
Režimy vnímania: medzi kanálmi.
Bezslovné dni, roky, obdobia.
Storočia kreslenia tuhou, pálenou sienou do skaly.
Nepokojné vrypy. Obrysy nešikovných postáv.
Spleť línií (zvierat v pohybe).
Tisícročia slova: ovíjanie slov okolo tela, bičovanie tela,
obrysy nešikovných viet. Priestor za nimi.
Stíšenie: a nápor hlučných obrazov. Rozuzliť. Preklenúť.
Tváriť sa chápavo.
Ruka pre radosť: kresliť.
Ruka.
Ruka: prežiť, zabiť.
Ústa pre hlas (hra, klamať). Otvárať. Pre druhého.
Rovnaké k rovnakému (Picasso v jaskyni). A mosty!
Pre seba. Pre druhého.
Nehody vnímania času
I.
Medzi vrstvy, medzi naplavené materiály: prst.
Spomínam.
Pod čierny lem plôch,
za vypuklý okraj vody na pevnom podklade –
forma, ktorú vtláčam slovám,
sa vzpiera
a predsa svoj presah neúnavne vyčerpáva,
obrusuje stuhnuté, rohovité,
čo prečnieva:
Anorganická.
Strach, že ju priložia inam.
Odtlačia do úzadia.
Zem sa nepodkladá, už leží;
núkam jej formu,
neprieči sa: pohlcuje, vyrovnáva.
Tvrdohlavá vôľa formovať a neochota nútiť
si len zdanlivo protirečia:
Podieľam sa,
rovnako náhodou –
ako hmyz darúva svoje telo hline.
II.
Nielen nemožnosť tvarovať časové previsy,
dávno minulé,
do vĺn odlišnej modrej temporality,
ale aj vzduch: iba v prítomnosti,
tvaru tvár,
suché konáre a vypílené dosky, knihy s hranatým
telom –
ako zvíťaziť
nad nehybnosťou
jazykom,
ak neustále tuhne do obrazov,
z ktorých čas nestihne vyprchať,
pretože do nich nikdy nevstúpil?
V prítomnosti: dýchanie –
jediný pohyb: sínusoida, lineárne vlnenie,
niečo, čo práve teraz chýba,
už dávno uniklo.
Pamäť:
nie vrstvy času, ale priškrtené okamihy.
Stojatá voda.
Zrazenina, zvetrávanie;
zakaždým iný uhol pohľadu.
III.
Splýva:
Beztvará, bezfarebná: škvrna, šmuha,
naliehavý tlkot srdca.
Zastať:
Znova iba postupnosť bodov. Kroky: trhané,
ozubené.
Poslednou oporou je hudba, znenie tónov, vlákna
skrývajúce metriku,
znelo, zaznie:
Chodievali na prechádzku do parku,
vždy v nedeľu,
ona trochu krívala, on zvyčajne bral dieťa na plecia
alebo ho vyhadzoval do výšky,
jasné ostré výkriky, útržky smiechu,
kŕmievali kačky, snažili sa v hĺbke zazrieť tiene rýb
a raz v ľade objavili zamrznutú
labuť –
Trvanie. Pohyb:
Zdalo by sa, že je nemožné zmyť ho, striasť sa ho,
že je nemožné zastať,
zazrieť v odraze svoju tvár,
len tiene rýb
a náhlu potrebu bezvetria
alebo aspoň sucha.
IV.
Smerovanie.
Stopy po zacelených ranách, vôľa k vedomiu:
Pomaly
(v prítomnom režime dať tomuto slovu zmysel):
tu kdesi bol chodník, čo viedol pomedzi stromy,
a ľahká detská obuv, sandálky
s koženým remienkom a chrómovanou prackou
doň po daždi vtláčali svoj obrys, prednú časť,
drobnú podkovu;
pretože celkom malé deti vždy utekajú po špičkách.
No stromy sa už rozrástli natoľko,
že nikto neuverí: tadiaľto sa dalo prejsť.
Pozemky s prehnitým, napoly rozloženým plotom,
hranice parcel,
prerušovaná čiara; vodáreň.
Aj farby už celkom vsiakli do zeme,
štruktúra pôdy, jej chuť, pach, mazľavá hmota
zaschýna na ruke, tvrdne a skôr než popraská,
pripomenie ti:
rozbíjanie okien v ešte neomietnutom dome,
prievan, sneh,
ale aj bolesť úst roztrhnutých úsmevom.
V.
Napokon teda konkrétne:
už nie iba fisúry,
prielomy alebo nepriehľadné kvádre,
za ktorými tušíš obrysy udalostí
(vyschnutých, nehybných, uviaznutých na plytčine,
v piesku, vrytých do skaly, nejasne
sa črtajúcich na vápencovom podloží:
možno nakreslených tuhou, a možno len odkrytých
eróziou).
Zrazu zarastený zráz:
trhanie suchej trávy,
presné, donekonečna opakované gesto,
sklonený chudý chrbát potiahnutý kožou.
Aj náhodný portrét dovolí stotožniť sa,
preklenúť prázdnotu bez pamäti
ilúziou zachyteného trvania.
Hoci vieš:
– že pohyb, monotónny ako dýchanie,
a telo, čo ho vytrvalo uskutočňuje,
sú živé asi tak
ako obrázky v rozkrútenom praxinoskope;
– a spojenie vrstiev špirály priľnutím:
je dočasné ako rozochvená membrána
vytvorená slinou v slučke skrúteného vlasu.
Coda
Nakoniec sa pokojom myslí únava,
ochabnutosť svalov medzi rebrami
a čím ďalej tým ťažší dych. Hľadanie –
No aj hľadanie sa postupne mení:
na šmátranie palicou po okrajoch ciest,
trávnikoch, náhodných fľakoch rastlinstva,
čo ešte stále tvrdohlavo prežíva v udupanej hline;
(palicou, na ktorú pre pocit bezpečia,
ale aj na znak aktivity,
pripevníš osteň –
a naň napichuješ, čo sa pritrafí.)
Už sa nepokúšaš tvarovať vodu dychom,
neotváraš ju, za prstom brázda, lodná skrutka, nič.
Nehľadáš v nej obrazy: je jedno, či tuhnú alebo sa rozlievajú.
Už iba pozoruješ papierové mosty,
čo sa dotýkajú hladín, aby po nich mohla voda putovať.
No ešte stále vyrovnávaš pokrčené plochy,
Počítaš, koľko pribudlo (na rozlohe),
ubudlo (z hustoty), spriestorňuješ čas
a vytriasaš zo záhybov soľ.
