Vyhľadávanie
(úryvok z knihy)
Bolo ráno. Sedel som v izbe za stolom.
Ozval sa zvonec. Otvoril som dvere.
Na chodbe stálo dievča v modrom svetri, v ruke držalo kyticu slamienok.
„Dobré ráno,“ povedalo. „Nehnevajte sa. Toto vám posiela z Makova jedna teta.“
„Aká teta?“ opýtal som sa a prekvapene som pozeral na slamienky. Nikdy sa mi nič podobné ešte nestalo.
„To vám nemôžem povedať.“
Vzal som kyticu, poďakoval som sa a nevedel, čo si s ňou počať. Dievča sa zvrtlo a odchádzalo dolu schodmi.
„Počkaj!“ zvolal som. „Neodchádzaj ešte! Povedz mi aspoň jej meno! Jej meno!“
Dievča na mňa pozrelo peknými očami a vážne pokrútilo hlavou.
„Nesmiem. Teta by sa hnevala.“
„A čo keby si si trochu oddýchla? Vonku je zima. Mám anízový likér...“
„Nie, ďakujem. Zbohom. Mala som vám iba odovzdať slamienky.“
„Počkaj! A odkázať... si mi nemala nič?“
„Nie. Mala som vám iba odovzdať kvety.“
Chvíľu som premýšľal, bolo mi trápne nechať ju odísť len tak, bez pohostenia. Bývam na kraji mesta, zachádzala si, možno preto zmešká do školy.
„Tak mi aspoň povedz, ako sa voláš,“ riekol som.
Dievča sklopilo oči.
„Nie. Načo. Aj tak neviete, kto som. Bolo by to zbytočné.“
„Počkaj! Ale od koho sú? Veď ich nemôžem prijať, keď ani neviem, kto mi ich posiela.“
Dievča mlčalo.
„Môžete si myslieť, že sú odo mňa,“ vyhŕklo odrazu.
„Od teba? Ale prečo?“
„Preto. Len tak,“ povedalo a bežalo dolu schodmi.
Slamienky, rozprávkové kvety, ktoré mi poslala neznáma žena z Makova! Stáli vo váze na mojom stole a ja som nemohol od nich odtrhnúť oči. Celé hodiny som na ne pozeral, a ešte aj vtedy, keď mi od únavy padala hlava na stôl, cítil som ich osviežujúcu prítomnosť a v duchu som sa prenášal do čias, keď som ešte býval v Makove v rohovej izbe, ktorú všetci volali „Helenova chyža“, so svojou mladou ženou.
Tamhore v Makove som prežil mnoho krásneho vo všetkých ročných obdobiach, ale najviac v jeseni, keď sa listy na topoľoch zapaľovali prvými žltými ohníkmi a dolu záhradami vozili ľudia vrecia plné zemiakov. Nič nebolo pre mňa jednoduchšie, ako sa .preobliecť do starých šiat, zvesiť z hrady zabudnutú motyku a nepozorovane sa pridať ku kopáčom.
Keď leto s plným batohom odchádza na juh do teplých krajov, ľudia v Makove mávajú v očiach akýsi zvláštny druh rozochvenia, akoby im ani nebolo ľúto teplých dní, strávených v suchom poli pri prúdoch bronzového obilia, čo sa sype z kombajnov, plných ľudí z dedín so zvláštnymi menami, ukrytých kdesi ďaleko pod slnkom.
Nič zvláštne som neprežil v Makove, nič, čo by nemohol prežiť každý človek, ak by tam žil tak rád ako ja.
Kedysi koncom októbra mi kmotor Petrík daroval ručne tepanú bronzovú vázu so zlatými a striebornými ružami na brezovom dreve. Na tú vázu som sa potom díval vždy, keď mi bolo smutno; spomínal som na chvíle, prežité v jeseni tamhore v Makove, pod slnkom, ktoré svieti pre všetkých rovnako.
