Vyhľadávanie
Kamarát, filozof Egon Gál, s ktorým sa často rozprávame o dôležitých veciach, mi raz opísal, ako funguje naša pamäť. Nie je to nijaká zbierka informácií, viac či menej presných, ale skôr príbeh o tom, čo sme zažili, príbeh, ktorý si naša pamäť vytvorila a poskladala tak, aby to bolo uveriteľné. S dobrým úmyslom nepodvádzať tak pokojne môžeme uveriť tomu, že sme zažili čosi, čo sme pritom nikdy nezažili (pre Egona dodám: Prepáč, ak som si tvoje slová zapamätal zle, ale aj moja pamäť tvorí iba príbehy).
V tejto knihe sú príbehy, ktoré som ako reportér spoznal a zažil v priebehu viac ako tridsiatich rokov. Sú to príbehy Slovenska. Hneď na úvod musím povedať jednu vec – to, že nejde o vymyslené skutočnosti, o fikciu, nepovažujem za klad, ale ani za deficit tejto knihy. Napokon, vydavateľstvo Absynt, pre ktoré som ju napísal, prináša už niekoľko rokov reportážnu literatúru autorov prevažne zo strednej a východnej Európy, no čo je zvláštne – kniha o Slovensku doteraz chý-bala. Čím to je? Nie som taký trúfalý, aby som si namýšľal, že poznám odpoveď. Môžem hovoriť iba sám za seba.
Až teraz, keď som sa pri písaní knihy ako-tak stíšil, uvedomujem si, že celé tie dlhé roky do zahraničia, aj do vojnových a konfliktných zón, necestujem, ale utekám. Utekám zo Slovenska. Je to čosi podvedomé. Akoby som mal túto krajinu v sebe raz a navždy uzavretú. Posledná kapitola, bodka. A bojím sa ten balíček, ten uzlík začať otvárať. Nie, nejde o to, či to tu mám rád, samozrejme, mám. A nejde ani o to, že voči slovenskej realite som často tvrdý a kritický, veď práve to je, myslím si, prejav silného záujmu. Pristihol som sa však pri niečom oveľa horšom, pri ľahostajnosti. Alebo skôr – pri odcudzení.
Po tom, ako som v roku 2006, po sedemnástich rokoch práce, dokončil fotografickú knihu Iné Slovensko, som sa zaprisahával, že je to z mojej strany koniec. Koniec vzťahu, ako medzi ľuďmi. Rurálne atrakcie ma ako fotografa prestali zaujímať, príšerne sa to všetko opakovalo. Náboženské púte, folklórne slávnosti či výročia dejateľov spojené s muzikou, pivom a párkami. Všetky nové fotografie, ktoré som urobil, mi pripadali ako klišé. A najmä boli horšie ako tie predtým. Až vďaka vydavateľom z Absyntu, ktorí ma k tomu povzbudili, som vo vrstvách svojej pamäti začal odkrývať zapadnuté príbehy, vizuálne obrazy skryté v slovách. Často a rád som v poslednom čase dlho leňošil v posteli alebo som aspoň zatváral oči – obrazy mi v hlave tiekli ako prúd rieky. Objavil som novú, mne dovtedy neznámu potrebu či skôr nutkanie – osvojiť si veľmi osobný príbeh Slovenska. Kniha, ktorú držíte v rukách, je záznamom môjho putovania, je to pomyselné roadmovie od východu na západ.
Samozrejme, ako všetko, aj táto krajina má svoj stred. Miesto, odkiaľ je všade najbližšie. V mojom prípade sa takýto bod nachádza v Čiernom Balogu, v idylickej horehronskej dedine, kde som ako bratislavské dieťa trávieval v drevenici starých rodičov každé leto. Práve tu, na Balogu, v osade Jergov, som sa naučil v tme kúpeľne vyvolávať filmy a zväčšovať čiernobiele fotografie. Babka mi nervózne klopkala na dvere: „Poď sa už najesť!“ V jednej jedinej doline som spoznal mnohé príbehy susedov, ktorí sú už medzičasom na onom svete. Napríklad Józef od Šalátov, drobný šľachovitý starec, ktorý celý život drel ako cestár. Józef nám kosil záhradu a robil všetky potrebné veci okolo domu, pretože, čo si budeme hovoriť, obaja moji starí rodičia boli ako lekári nepraktickí ľudia. Zdedil som to po nich.
„Irká, to vám odtekať nebude, tam je skala,“ zvolal Józef pri betónovej rúre, nad ktorou sme si chceli umývať zuby. Moja babka ho obvinila, že ju asi zle umiestnil.
„Náá, tak ste kázali,“ bránil sa a vravel, že ju dal presne tam, kde ukázala.
Alebo Števo Pôbiš, drevorubač a rodinný priateľ. Všetky brezy a smreky v našej záhrade doniesol na pleciach ako malé a zasadil ich. Keď ho raz babka dôrazne požiadala, aby si pri vstupe do úzkostlivo čistej a práve povysávanej chalupy vyzul špinavé smradľavé baganče, zháčil sa a po handelsky (Čiernobaločania sú potomkovia nemeckých osadníkov) mäkko zvolal: „To bude horšô, ako keď som obúti.“
Napriek pekným spomienkam z detstva som neskôr Balog rozčarovaný opustil. Stalo sa to po tom, ako som sa dozvedel, že jedného suseda, alkoholika a domáceho tyrana, zabili raz v noci nožom pri jeho ďalšom útoku manželka s dospelým synom. Bezvládne telo zabalili do koberca, vyhodili z okna a zakopali rovno pred domom. Prišiel na to po dlhšom čase druhý sused, policajt, keď si všimol podozrivú vec – vymaľovanú kuchyňu, kde spod nánosov farby presvitali krvavé škvrny. Pod ťarchou dôkazov sa k hroznému činu priznali.
