Vyhľadávanie
TERRA INCOGNITA (Ľudovi Ondrejovovi)
Motto: „Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nezná nik, iba ten, kto ho berie.“
Zjavenie 2, 17
1
Príde i taký čas, že človek nebude môcť spávať. Bude už neskorý večer, budú ho premáhať driemoty a človek bude sedieť pri stole a ako ďateľ klopkať jedným prstom na písacom nástroji. Ale vo chvíli, keď sa človek zvalí na posteľ, ospanlivosť sa stratí ako vtáča, čo vyletelo do nočnej tmy. I prebudia sa myšlienky storaké a nehanebne dotieravé. A človek bude vedieť, že nikdy už oka nezažmúri.
Vtedy sa muž znepriatelí s bielym papierom, so ženou i s vlastnými deťmi. Udrie päsťou do stola a vykročí proti noci. A nikto ho neodprevádza ani nebedlí, aby sa mu nič zlé nestalo.
Áno, tak som ich opustil.
2
A nad ránom, keď sa začínalo nebo belasieť, prechádzal som už horskou osadou. Vrchári ešte spali, iba v jedinej drevenici sa svietilo. Belaso. Znel odtiaľ anglický krik, streľba, erdžanie koní a plač dieťaťa. Zrejme ubytovali zahraničných turistov a teraz im tí nespratníci ani spať nedajú. A dieťa sa prebudilo, dieťa sa zľaklo, dieťa začalo plakať. Možno bolo choré.
Mrzlo, až sa ťažko dýchalo, pri každom nadýchnutí človeka v pľúcach i srdci pichalo. Ale išlo sa mi ľahko; na zamrznutom snehu sa blyšťala hrubá vrstva srieňa, ktorý sa pod nohami neboril. Previsy na hrebeni stvrdli na kameň. Mohol som kráčať úžľabinou proti strmine; nezošuchnú sa. Dúfal som, že bude mrznúť aj cez deň, lebo ak príde odmäk, nehodno ísť popod previsy. Povieš len jedno zlé slovo alebo strmšie stúpiš a potom sa už nemusíš báť bezsenných nocí. Lavína ťa dostihne, nemôžeš pred ňou uniknúť...
3
Okolo poludnia som dohonil sedliaka; viedol na špagáte vlčiaka.
Pes vliekol svojho gazdu s naklonenou hlavou, ako chodievajú choré zvieratá. Na chvíľu zdvihol hlavu a pozrel na mňa. V očiach mal hlboký zármutok.
Chorý si? spýtal som sa vlčiaka.
Nie, odpovedal. Ja som sučka a mám od gazdu choré mláďa. Idem s ním na hornú chatu popýtať chatára, aby gazdu zastrelil, lebo mi ublížil a v dedine nemáme zbrane.
Klame, povedal gazda. Mláďa je zdravé. Idem ju dať zastreliť, lebo ma klame s vlčiakom a pravdu hovorí: v dedine nemáme zbrane.
Pekne sa jej odsluhujete, povedal som gazdovi a poobzeral som si človeka, ktorý s ľahkým srdcom usmrtí verné zviera, keď ho obdarovalo vlastným dieťaťom. Nič čudné som nevidel. Zdravý štyridsiatnik, dobre vypasený, spokojný so svojím sedliackym životom.
Rozčúlil som sa, vytiahol som nôž a priblížil som sa k odsúdenej sučke. Vlčiak ma objal okolo hrdla, ujúkal a plakal – ach – gazdovským hlasom, a pritom ma niekoľkokrát bozkal na čelo i na líce. Nie, nestretol som sa v živote s takým nárekom!
Prerezal som špagátovú slučku, čo ich škrtila a pútala k sebe.
Dali sa do výskotu, obehúvali ma okruhom a podchvíľou boli pri mne, aby ma objímali a žalovali sa tým zvláštnym ľudským hlasom.
Tak nás našla noc i moja žena, pri víne a speve. Víno tieklo dolu úžľabinou. Dušan, nepi, prosila ma žena, ale márne. Potom sa mi stratila v hlbokej doline. S oboma dcérami.
A o chvíľu ma opustili všetci.
Hore na hrebeni navrstvené previsy belaso svietili a znel odtiaľ anglický krik, streľba, erdžanie koní a plač dieťaťa. Ako zvyčajne: rodičia pozerali western, dieťa sa prebudilo, dieťa sa zľaklo, dieťa začalo plakať. Iste bolo choré.
Rodní, zakričal som. Rodní moji, čo by sa stalo, keby sa zošuchla lavína? Ja nemôžem spávať a vás odsúdili!
Nič, gazda, nič by sa nestalo, odvetilo mláďatko. Začal som sa modliť z celej sily, aby sa lavína ani nepohla. A lavína sa nepohla – námraza ju nepustila.
Nadránom sme doputovali na hornú chatu.
Všetci.
4
Chatára náš príchod neprekvapil; čakal nás. Pozorne si nás poobzeral, akoby nás rátal, akoby kontroloval, či sa cestou niekto nestratil. Potom obrátil tvár k blednúcim hviezdam a zhlboka sa nadýchol. Znalecky vychutnal dúšok ľadového vzduchu, dnes bude odmäk, povedal a vošiel dnu. Poslušne sme išli za ním, ja som bol posledný.
Keď som zatváral dvere, všimol som si, že horná chata stojí pod samým hrebeňom.
Neboj sa, povedal chatár. Všetko je dobré.
Vložil mi do dlane čiernu dominovú kocku a na kocke bolo bieloskvúcim písmenom napísané: ORTHON.
Orthon?
Áno, prikývol. Teraz sa volám Orthon.
Podal mi kľúč: Zamkni. Už ste tu všetci.
Okrem nás bolo v chate ešte deväť neznámych.
S nevysloviteľným pokojom v duši som otočil kľúčom a zamkol som dvere na dva západy.
Chata sa odpútala od zeme a vzlietla ako to vtáča na brieždení k jasnej hviezde rannej.
