Ukážka z diela

Slovutný pán prezident

Listy Jozefovi Tisovi

3. kapitola:
S detinskou dôverou

Alžbeta D., Diviaky nad Nitricou

 

Miestnosť bola ponorená do ticha. Akoby aj hodiny zmĺkli, aby sa v tej chvíli mohol sústrediť. Otec Š. si prihladil kňazský habit a pomaly sa posadil k stolu. Päťdesiatjedenročný katolícky kňaz otvoril plniace pero a pritiahol si trochu bližšie aj farskú pečiatku. Záležitosť, ktorá pred ním stála, bola delikátna. Úradná. I osobná. Pred dvoma dňami ho mladá farníčka Alžbeta D. požiadala o podporný list, ktorý by mohla priložiť k žiadosti o výnimku spod Židovského kódexu. Sedemnásťročné dievča pred rokom absolvovalo krst a konvertovalo na katolícku vieru hneď, ako jej po dovŕšení šestnásteho roku života zákon dovolil rozhodnúť o vlastnom vierovyznaní.

„Aká nešťastná situácia,“ povedal kňaz sám pre seba. Vstal zo stoličky a začal sa nervózne prechádzať po pracovni. Z rohu do rohu. Z rohu do rohu. Pod krížikom visiacim na stene sa potichu pomodlil, aby mal silu a aby mu Boh ukázal správnu cestu. „Čo tam mám napísať? Koľko toho môžem v liste odhaliť?“ Podlaha vŕzgala a narúšala nepokojné myšlienky. Začal sa potiť. Povolil si kolárik a pootvoril okno. Na chvíľu sa zahľadel na ľudí, ktorí sa náhlili po ulici za každodennými povinnosťami. V dedine žilo okolo päťsto ľudí a poznal každého z nich, dokonca aj tých, ktorí do jeho kostola nechodili. Ľudia sa míňali uprostred námestia, zdravili sa v lahodných slnečných lúčoch a jeden na druhého sa usmievali. Akoby nikto z nich nevedel, akým nebezpečným miestom je dnes svet – dokonca aj tu, v malom kútiku zvanom Diviaky nad Nitricou.

Otec Š. sa pozrel na hodinky a pripomenul si, že o piatej popoludní musí slúžiť svätú omšu. Ešte má však dosť času. Po niekoľkých minútach sa rozhodol, že napíše rovno dva listy. Jeden pod oficiálnou hlavičkou farského úradu, druhý osobný, na čistý list papiera a odošle ho samostatne.

Chvíľu o Alžbete rozmýšľal. To úbohé dieťa dostalo hneď dve rany – narodila sa ako nemanželské dieťa židovskej matke. Biologický otec je však rímsky katolík, čo je uvedené aj v jej rodnom liste. Na druhej strane, Alžbeta žije slušným životom katolíckeho dievčaťa. „Ale kódex ju napriek tomu pokladá za Židovku,“ povedal si otec Š. „Nemôže to byť zložitejšie... Navyše, stále je tu aj otázka toho dlhu. Ale o tom hádam porozmýšľam neskôr.“

Potriasol hlavou, zhlboka sa nadýchol a začal písať: „Nie intervenovať, ale len dokazovať pravdivosť údajov žiadateľky a jej zhodnotenie je cieľom tohoto prípisu. Žiadateľku znám už od jej siedmeho roku a tvrdím, že z jej chovania vždy bolo badať túžbu po konverzii.Ako katechumenka bola vzorná, odhodlaná a chápavá a po krste snaží sa všemožne žiť po katolícky. Preto, že nenesie žiadnej osobnej viny na komplikáciách svojho života, na základe pravdivých všetkých údajov jej prosby odporúčam ju na udelenie Vašej Prezidentskej milosti.“ 

Podpísal sa. Znovu sa pozrel na papier a vedľa podpisu pridal farskú pečiatku. Bolo 26. septembra 1941. List poskladal a podvečer vložil vďačnému mladému dievčaťu do rúk. Ešte dlho potom, ako odišla, pozeral z okna na ulicu a pýtal sa sám seba: „Naozaj jej tých pár slov môže pomôcť? Daj Boh, aby to tak bolo...“

 

Alžbeta bežala z fary priamo domov a roztrasenými rukami ukázala list matke. Spoločne ho nahlas prečítali aj slepej starej mame, ktorá žila s nimi. „Je to dobrý človek,“ povedala Alžbetina matka. „Jeho slovo určite zaváži.“

Alžbete sa zlepšila nálada. Taká šťastná a spokojná nebola už niekoľko týždňov. S ľahkosťou pomohla matke usadiť sa do jej obľúbeného kresla, priniesla jej čaj a začala variť polievku. Na starosti mala celú domácnosť, no dnes jej to nerobilo žiadne ťažkosti.

Nevidiaca stará mama i matka, ktorá mala len jednu nohu – obe tieto dospelé ženy celkom záviseli od jej pomoci. Milovali ju. A veľmi sa obávali o jej budúcnosť. Keď Alžbeta ukončila povinnú školskú dochádzku, bola pripravená nájsť si prácu. Bolo to však mimoriadne ťažké najmä teraz, keď vyšiel Židovský kódex. Nechcel si ju najať žiadny Žid, pretože konvertovala na katolícku vieru, a následkom kódexu zas ako Židovka nemala nárok na prácu v štátnych službách. Nechceli ju teda ani jedni, ani druhí.

Diviaky nad Nitricou boli malou obcou, každý tu každého poznal, každý o každom všetko vedel. Nemala najmenšiu šancu.

Alžbeta pomohla starej mame do nočnej košele, uložila ju do postele a po celom dni mala konečne chvíľku pre seba. Posadila sa k stolu a znovu si prečítala list prezidentovi, ktorý napísala dnes ráno ešte pred východom slnka, aby ho na druhý deň mohla odniesť na poštu.

„Podpísaná v zmysle paragrafu 255 vládneho nariadenia číslo 198 z roku 1941 s detinskou dôverou predkladám túto moju poníženú prosbu o udelenie zvláštnej výnimky uznania árijského pôvodu. Narodená som 10. decembra 1924 v Diviakoch nad Nitricou. Som nezákonné dieťa židovskej matky a katolíckeho otca, ktorý dľa svedectva pripojeného rodného listu aj zápisnične uznal ma za svoje dieťa. Od šiesteho roku do jedenásteho chodila som do rímsko katolíckej ľudovej školy v Diviakoch nad Nitricou. Dňom 29. júna 1941 stala som sa katolíčkou, keďže som to podľa zákonných predpisov predtým učiniť nemohla.“ 

V tej chvíli Alžbeta začula matkino tiché volanie. Pribehla za ňou, pomohla jej na toaletu, a keď ju znova uložila do postele, vrátila sa k listu: „Moja od mala prechovávaná žiadosť bola byť katolíčkou, od ktorej ma nič odvrátiť nevedelo, ani vyhrážky židov, ani neistota budúcnosti pre moju nemajetnosť a chudobu... Na teraz som bez zamestnania. Ďalší osud môjho života je v rukách Vašej Excelencie, a preto i nádej moju po Bohu len vo Vás skladám... Zostávam Pánu prezidentovi večnou vďakou viazaná, Alžbeta D.“ 

Zhasla svetlo a než si ľahla do postele, pomodlila sa za mamu i starú mamu. Boli to dve najdôležitejšie a najmilšie osoby v celom jej živote. Napokon pridala ešte jednu prosbu. Aby jej prezident odpovedal. Aby jej udelil výnimku, ktorú tak veľmi potrebovala. Aby ju zachránil. V tej chvíli sa pristihla, že sa nemodlí k Bohu, ale sa rozpráva s prezidentom Tisom. Preľakla sa. Nie je to hriech? A prečo by mal byť? Prezident je predsa kňaz, boží služobník, prostredník medzi nebom a zemou. Ľahla si do postele a prvý raz po dlhých týždňoch pokojne zaspala. Jej osud už neležal len na jej pleciach.

 

V ten istý večer si otec Š. zobral ďalší čistý papier a znovu naplnil pero atramentom. Prišiel čas aj na list, ktorý chcel poslať vo svojom vlastnom mene. Na vrch hárku napísal nadpis Osvedčenie a začal:

 „Podpísaný, ako dočasný správca v prospech štátu pripadnuvšieho domu rodiny D. svedčím, že v žiadosti opísaný stav je skutočný, ba ešte zvyšuje sa bieda s tým, že za svoje bývanie tiež musia mi skladať prenájomné, podobne aj bankovú dlžobu aj úroky, ktoré činí asi 4 000 Ks na tom dome. Toto správcovstvo uviazlo na mne s tým, že som čiastku toho domu arizoval pre miestne úverové družstvo. Prosby tejto konvertitky čo najvrelejšie odporúčam k vyslyšaniu.“ 

Podpísal sa a vedľa podpisu umiestnil rovnakú guľatú pečiatku ako v predchádzajúcom liste. Otec Š. si pomyslel, že spravil všetko, čo bolo v tejto situácii v jeho silách i možnostiach. Viac sa urobiť nedá.

 

Na druhý deň ráno Alžbeta vložila svoj i farárov list do obálky a poslala ich prezidentovi Tisovi. Cestou z pošty sa nikde nezastavovala, ba aj jej chôdza bola o čosi rýchlejšia ako obyčajne. Čakala ju veľká kopa žehlenia, varenie obeda a každodenná rutina okolo dvoch bezvládnych žien. Ale nesťažovala sa. Tešila sa, že môže byť užitočná. Navyše, napĺňala ju ohromná radosť a nádej, ktoré vložila do odoslaného listu.

 

Prešli celé mesiace a z kancelárie prezidenta žiadna odpoveď neprichádzala. Alžbeta sa modlila a usilovala sa byť trpezlivá, no nebolo to ľahké. Situácia rodiny sa zo dňa na deň zhoršovala. Skúšala si nájsť prácu, no bez úspechu. Prepadala ju beznádej. Dlhy rodiny rástli, a tak začali rozpredávať skromný majetok, aby mali aspoň nevyhnutné prostriedky na jedlo a uhlie. Alžbeta si ťažko vzdychla a zarazila sa. Videla svoj dych. Od úst jej stúpala para, hoci sedela v dome za kuchynským stolom. Situácia začala byť neúnosná. Ešte predtým, ako zomrú od hladu, zamrznú vo vlastných posteliach. Teplý kúpeľ bol odrazu luxus a tri ženy si líhali do postelí oveľa skôr ako obyčajne, aby sa krehkým spánkom pokúsili zahnať hlad.

Alžbeta so znepokojením sledovala, ako sa matke i starej mame prepadajú oči čoraz hlbšie do tvárí. „Kde je tá výnimka?“ precedila cez zuby.

 

V marci 1942 Alžbeta videla, že sa začínajú deportácie dievčat v jej veku. Ak deportujú aj mňa, pomyslela si Alžbeta, nebude tu nikoho, kto by sa postaral o mamku a starkú. Ľudia z okolia, ktorých pokladala za priateľov, sa im obrátili chrbtom. Pre tieto tri ženy bola výnimka jedinou záchranou. V kostole sa jej dostalo niekoľkých milých slov aj od neznámych ľudí, no čo boli platné? Ako jej mohli pomôcť proti hladu? Zdalo sa jej zvláštne, že všetci ostatní v dedine majú dostatok jedla i uhlia, len ona a jej rodina hladujú a mrznú.

Ten list sa musel stratiť. Neexistuje, aby naň neodpovedali. Navyše, keď sa za ňu zaručil aj miestny farár, prezidentov kolega. Hlboko v srdci verila, že ak by si Tiso jej list prečítal, nikdy by jej neodmietol udeliť milosť.

Rozhodla sa, že napíše druhý list. Po tom, čo zopakovala základné fakty z predošlého „strateného“ listu, písala aj ďalej: „Následkom Židovského kódexu sme bez všetkého príjmového zdroja a preto vo veľkej núdzi. Ja by som išla do práce, ale židia ma odmietajú lebo som katolíčkou a do katolíckej rodiny, do úradov, alebo podnikov ma neprijmú, lebo nemám árijského uznania. Živíme sa už len za odpredané, avšak nutne potrebné náradie. Potme a v zime, často i o hlade trávime svoj život.“

Svoju zúfalú prosbu zakončila slovami: „V tejto krajnej núdzi znovu prosím Vašu láskavosť, Pán Prezident, ráčte mi udeliť tej milosti priznania árijského pôvodu, abych mohla do služby vstúpiť, a tak sa postarať o zachránenie života mojej matky a starej matky. Za Vašu láskavosť stávam sa Vám navždy vďačným dieťaťom.“ 

Keď vyšla s listom na poštu, vzala so sebou aj pár drobností na predaj. Petrolejovú lampu. Zachovalý čajník. Obuvák. Všetky tri veci sa jej podarilo predať, a tak mohla kúpiť trochu zeleniny na polievku a chlieb. O mäse nemohlo byť ani reči – to by musela predať dom. Dom, ktorý im už vlastne nepatrí.

Podvečer, keď ešte cez okno prúdili posledné lúče svetla, pozašívala pár starých kúskov oblečenia svojej matky a čudovala sa, koľko opráv znesú také jedny pančuchy. Zdalo sa jej, že na nich už nemôže byť ani jedna pôvodná nitka.

 

Z kancelárie prezidenta stále neprichádzala žiadna odpoveď. Namiesto toho mamu a starú mamu povolali do júnového transportu. Bol to najsmutnejší deň ich života. Kam ich odvlečú? Dve bezvládne ženy... Hádam ich nechcú zapojiť do roboty?

Mama so starou mamou sa pošepky rozprávali o budúcnosti sedemnásťročnej Alžbety. Bude odkázaná len sama na seba. S rastúcimi dlhmi. Bez jedla a ohňa v piecke. Určite však pre ňu bude lepšie zostať v známom prostredí, ako keby mala bohviekam cestovať s nimi.

Alžbeta im zbalila všetku povolenú batožinu i trochu jedla na cestu. „Možno by som mala ísť s vami,“ povedala mame. „Tak sa o vás budem môcť postarať, pomôcť vám pri ceste aj na tom novom mieste.“ Mama s ňou však nesúhlasila. Najlepšie pre všetkých bude, keď zostane a postará sa o dom i o tých pár vecí, ktoré im ešte zostali. Musí predsa počkať na odpoveď z prezidentskej kancelárie. Určite to je dôvod, prečo ju nepovolali do transportu s nimi. Napokon súhlasila a postarala sa, aby sa bezpečne dostali na prievidzskú vlakovú stanicu. Keď sa na rozlúčku objali, Alžbeta povedala: „Hneď ako dostanem výnimku, privediem vás naspäť!“ Po lícach im stekali slzy. Slané kvapky z troch najsmutnejších párov očí.

„Si najlepšia dcéra,“ povedala jej mama. „Si mladá, mladučká, ale dosť stará a silná, aby si sa o seba dokázala postarať. Zvládneš to. Len sa neboj.“

Keď nastupovali do dobytčieho vagóna, mama si pomyslela, že Alžbeta si takmer vôbec neužila detstvo. Príliš skoro musela dospieť a postarať sa o ne, príliš skoro sa musela pozrieť do očí nemilosrdného sveta. Zdalo sa jej to nespravodlivé. A priveľmi kruté. „Dajte mi vedieť, kde ste a či ste v poriadku,“ boli posledné slová, ktoré počula od uplakanej dcéry.

Keď sa Alžbeta vracala späť, uvedomila si, že už nič nebude ako predtým. Čaká ju len prázdny a tichý dom. Studené steny a chladné postele. Pozrela sa na kúsok chleba, ktorý zostal v komore, a prevrátil sa jej žalúdok. Jesť? Teraz? Nedokázala si to predstaviť.

Prázdny dom zaplnili spomienky. Bývala tu celý život. Vždy žili v chudobe, no kedysi tu bolo akosi viac radosti. Vzájomná láska ich nikdy neopustila, no prišli chvíle, keď bolo oveľa viac zlého a neľudského. Napriek tomu však boli stále spolu. A teraz? Ticho ako v hrobe. Alžbetu v tej chvíli prepadol hnev, osamelosť a bezmocnosť. Nával silných pocitov ju takmer zhodil z nôh.

Smutný rytmus Alžbetiných osamelých dní narúšali aspoň návštevy kostola a dávali jej pocit, že niekam patrí.

Ako prvé si povedala, že musí prestať s rozpredávaním vecí, pretože v prípade, že dostane výnimku, bude musieť za ňu zaplatiť. V tej chvíli sa jej zíde každá drobnosť, ktorá sa bude dať premeniť na hotovosť. Stala sa úplne závislou od súcitu a milosrdenstva ľudí. Potrebovala jesť, šatstvo sa jej trhalo a začínalo pripomínať handry nejakého tuláka. Dobrí ľudia jej v tejto situácii trošku pomohli. Nakŕmili ju. Obliekli. No stále to bolo málo. „Možno je to všetko skúška mojej viery, možno ma Boh skúša,“ hovorila si Alžbeta, keď sa znovu ozval prázdny žalúdok. 

 

V zúfalstve sa rozhodla napísať aj tretí list. Tentoraz ho nenapísala rukou, ale si požičala starý písací stroj. Z gombíkov s písmenami bola zmätená, na stroji nikdy predtým nepísala, takže jej to trvalo celú večnosť. Nakoniec sa jej však zdalo, že list je takto oficiálnejší a žiadosť serióznejšia: „Teraz odviedli mi matku, ktorá je na nohu chromá a 75-ročnú starú matku, takmer úplne slepú. Stojím tu samotná vo víru života so 17 a pol rokmi, ale i plná duševnej tiesni pre zodpovednosť pomáhať rodičovi (matke), ktorá sa dosiaľ i pri svojej biede tak obetave o mňa starala. Preto najponíženejšie znovu prosím o láskavé udelenie toho árijského uznania a za ponechanie mi matky a starej matky, v zmysle toho odstavca vládneho nariadenia Židovského kódexu, že žili, a žili by so mnou katolíčkou v jednej domácnosti. Prosím, konečne, o priznanie árijského pôvodu i preto, aby mi úradne udelené bolo pracovné povolenie a s tým i existenčná možnosť.“

Toto bol Alžbetin posledný list, ktorý odoslala prezidentovi Tisovi. Datovaný bol 24. júna 1942. Svoju matku a starú mamu už nikdy v živote neuvidela. Nevedno, či Alžbeta aspoň tušila, že jej dve milované ženy odtransportovali na miesto, kde s nimi nemali žiadne zľutovanie.

 

13. augusta 1942 požiadala kancelária prezidenta Okresný úrad v Prievidzi, aby overil skutočnosti, ktoré Alžbeta D. uviedla vo svojich troch žiadostiach.

Konečne sa pozrú na jej prípad! Svoju životnú situáciu dôkladne popísala úradníkovi žandárskeho veliteľstva, ktorý ju navštívil. Všetko to v nej znovu vzbudilo nádej. Okresný úrad 24. augusta odpísal kancelárii prezidenta: „Úctive hlásim, že dôvody uvádzané v pripojenej žiadosti zodpovedajú skutočnosti. Žiadateľka je mravne zachovalá a ani v politickom ohľade niet proti nej žiadnych námietok. V dôsledku sústredenia Židov bola jej matka a stará matka odtransportovaná, takže sama žiadateľka teraz nežije s nikým v spoločnej domácnosti a je samotná. Po stránke majetkovej oznamujem, že žiadateľka nemá žiadneho majetku mimo bytového zariadenia, ktoré jej bolo predbežne ponechané do rozhodnutia o tejto žiadosti. Nakoľko je úplne bez hmotných prostriedkov, žije len z milosti spoluobčanov, navrhuje sa dávku vyrubiť v najnižšej sadzbe.“

Alžbeta žila ďalej z milosrdných darov niekoľkých ľudí a trpezlivo čakala na odpoveď z kancelárie prezidenta. Hlad sa však prehlboval a s ním aj hnev a zúfalstvo. Počas dňa nemala pokojnej chvíľky, pretože sa celý čas strachovala, či zoženie aspoň trochu jedla, strachovala sa o matku a starú mamu, strachovala sa o holý život. Ani noci neboli o nič ľahšie. Sama v dome sa bála a len čo zaspala, zo spánku ju vytrhávali smutné tváre jej najbližších.

V roku 1942 sa Alžbeta stretla s otcom. Bolo to pred súdom, kde od neho žiadala 14 000 korún na zaplatenie dlhu za dom. Súd jej peniaze priznal, no nemohla na ne siahnuť, pretože oficiálne ju stále viedli ako Židovku.

 

Alžbetin kňaz sa 2. januára 1943 rozhodol, že napíše aj tretí list prezidentovi Tisovi. Nemohol sa pozerať na zlomené vychudnuté dievča, nemohol zniesť pohľad do jej prepadnutých očí. Okrem toho, Alžbeta dosiahla osemnásť rokov a bola plnoletá. Tento kňazov list je jediným dôkazom, že Alžbeta nebola deportovaná v prvej vlne deportácií v roku 1942.

„Žiadateľka stojí na svete úplne osamotená, bez príbuzenstva a hlavne bez možnosti udržania svojho telesného života, lebo bez pracovného povolenia ni­kde sa o prácu hlásiť nemôže... Druhou pálčivou záležitosťou je jej staromaterský dom, na ktorý sa pomíňal jej peňažný obnos, 14 000 korún slovenských, ktorý súdobne dostala od svojho prírodného otca, a za ktorý obnos vždy jej bolo hovorené, že dom bude jej majetkom. Teraz ale stojí tu bezmajetná, ani domu, ani peňazí, ba musí za to teraz ešte prenájom platiť, že v tom dome býva. Vaše láskavé udelenie výnimky bude jej slúžiť aj k tomu, aby prosbou domáhala sa toho domu, a tak ľahšieho zabezpečenia svojej existencie.“

Otec Š. už nenachádzal ďalšie slová, ktoré by v Alžbetinom prípade mohol prezidentovi napísať. O piatej popoludní slúžil omšu, a tak musel bežať do kostola.

6. februára 1943, mesiac po tom, čo otec Š. napísal tretí list Tisovi, poslala kancelária prezidenta Alžbete odpoveď: „Kancelária prezidentarepublikyVásupovedomuje,žeVašej žiadosti ooslobodeniepodľa paragrafu255nariadeniačíslo198 z roku 1941nebolovyhovené.“ Pod túto kusú informáciu dopadla pečiatka: Rozhodnutie pána prezidenta!

Nebolo vyhovené jej hladu.

Nebolo vyhovené chladu v dome.

Nebolo vyhovené krstu, pre ktorý sa sama rozhodla.

Nebolo vyhovené záchrane života jej milovanej matky a starej mamy.

Nebolo vyhovené tomu, že chcela žiť a pracovať.

To je všetko, čo dnes vieme o Alžbetinom osude...