Vyhľadávanie
Slnko už zapadlo, na východnej strane, kde sa Tanád zvažuje ku Klingeru, vládlo šero. Bolo tam jedno miesto, celkom obyčajné: chodník a pri ňom starý peň, letný podvečer, keď sa príroda na chvíľu zastavila. Tam som to vždy cítila, svet prízrakov je celkom blízko, tu, hneď vedľa. Stačí pozrieť na peň a už spod neho vykúka permoník, obzrieť sa a v tráve: húfy divožienok. Ježibaby a strigôni na rozbitých hrncoch, bludičky, škriatkovia a víly na dosah ruky.
Sedela som na pni, bola som víla, duch kvetov a stromov. Vedela som totiž: ak budem silno, silno veriť na víly, trpaslíkov a škriatkov, stanú sa skutočnosťou, musia sa stať, lebo závesy, ktoré oddeľujú naše svety, spadnú. A my sa uvidíme naozaj. Ten malý bastard, dievčatko, ešte dieťa, chcel byť vílou. To miesto tam už nie je, zarástlo stromami, peň sa rozpadol, čaro pominulo. A čo ešte?
Ešte si pamätám, že som si na hlavu nasadila veniec z divých klincov a z tej trávy, takej dlhej ružovo-žltej trávy, ktorá ešte stále v lete rastie na svahoch nad Banskou Štiavnicou. Vtedy som ho uvidela.
Tak si to pamätám, že to bolo vtedy. Možno som ho však videla už niekedy predtým a tie dve chvíle sa mi zliali dohromady, lebo obe mali v sebe niečo koncové, bol v nich koniec, a tak sa v mojich spomienkach prirodzene k sebe združili. Ale tak si to pamätám, že som vtedy uvidela starého Jenőa.
