Ukážka z diela

Smaragdový amulet

Cesta ku koncu
 
  1.
 
   Niečo vo mne prasklo. Cítim, že sa dačo veľkého prihodí. Priviedol som ju, štíhlu a krehkú, po tmavom schodišti, vpustil predo mnou do svojho bytu a rozžal svetlo.
   Luster mäkko vylial svoju žiaru. Nie som spokojný, zhášam ho a horí iba malá majoliková lampa pri di­váne. Tam stojí ona.
   Zhadzujem rýchlo kabát a obliekam si pyžamu a prsty sa mi pritom chvejú. Je to možné? – pre­mýšľam, ale nikdy nemôžem dôjsť na koniec myš­lienky.
   Prezerá izbu. Moja spálňa. Hrubý koberec, mnoho kobercov a podušiek. Ako by sa bála do nich zvaliť. Prišla k stolíku, kde sú vo váze karafiáty. Potom nežne pohladí plyšovú pokrývku. Je ako mačka, keď sa prvý raz nájde v neznámej miestnosti. Veľmi sa jej páči brúsený kalich, z ktorého pijem, keď mám dobrú vôľu. A ja iba sedím nepohnute, dívam sa spod spustených viečok na ňu a cigareta mi dymí.
   – Mám sa vyzliecť? – pýta sa nesmelo a hľadí na mňa veľkými očami.
   Nie, nie, nie – chcel by som kričať a sedím meravo v klubovke a dívam sa na ňu cez obláčky dymu. Bože, ako sa jej podobá! Tie ústa, nežne vykrojené, skoro detské, a predsa s nádychom zmyselnosti!
   Prečo len nemôžem hovoriť?
   Zdá sa jej byť tuná všetko neprirodzené. Mäkkosť pohoviek, pomaľovaný abažúr, obrazy, útulnosť a teplo. A milenec, ktorý ju priviedol a nemiluje. Stratila čosi zo svojej hrubosti, obvyklej u neviestok. Stáva sa z nej dievča – nič než dievča, ako bola azda kedysi. Stráca svoje ľahostajné, sebavedomé vystupovanie a náhle si to uvedomuje. Rozhodla sa rýchlo. Vyhrnula ľahké šaty a stiahla cez hlavu, po­tom jediným nervóznym pohybom chcela z ramien striasť kombiné. Vtom sa zarazila.
   Aká je krásna – myslím si a dívam sa jej rovno do očí, v ktorých rastie hrôza. Koľko ráz som tie oči bozkával! Pomaly, pomaličky približoval pery, až dlhé mihalnice šteklili na perách a dráždili. Áno, tie isté oči! Okolo priesvitný tieň, tmavší pod viečkom a okraj akoby vlhký.
   Osmelila sa.
   – Nie si nemocný? – pýta sa ma stiesnene.
   Nie, nie som. Chcem sa smiať, ale nemôžem. Ach, čo by som dal za to, keby som sa mohol rozosmiať! Nie som, opakujem jej. Chcem ju upokojiť a beriem ju za ruku. Je vlhká, niekedy sa slabo zachveje.
   – Ty sa bojíš?
   Mlčí.
   – Tam sú zákusky, – hovorím jej, – a uvar si čaj. Len neodchádzaj, prosím ťa. Chcem sa na teba iba dívať. Pozri, tuná budem sedieť a dívať sa na teba – hej?
   Hladím jej ruku ako decku, keď plače. A naozaj, v kútiku oka sa jej blýska slza.
   – Nepáčim sa ti?
   – Si krásna.
   Chcem to povedať pokojne, tak pokojne, ako sa to hovorieva neviestkam prv, než sa vezmú, ale hlas mi tak neznie. Berie mi hlavu do oboch dlaní, hľadí na mňa dlho, potom sa naraz skláňa a bozkáva ma na čelo.
   A ja som ju ani neobjal!
   Ale či za to môžem?
   Lejem do dvoch pohárikov víno a rýchlo vypíjam. Jeden za druhým. Chcem byť veselý, chcem sa smiať. Rozprávam tisíce vecí bez zmyslu, rozličné historky a žarty. Ona chodí po izbe a prezerá obrazy, čo sú povešané po stenách.
   Zastala pred výklenkom, kde je stena pokrytá zá­clonou, a prv, než som jej mohol zabrániť, zatiahla za pozlátenú šnúru a odhrnula ju. Na stene sú foto­grafie, plno fotografií. Nahla sa bližšie a zvedavo sa na jednu zahľadela. Oválny rámik, v prostriedku dve melancholické oči matne svietia z dievčenskej tváre. Naraz sa zachvela. Je to možné? Neverí vlastným očiam. Vzrušene študuje každý rys, akoby chcela poprieť myšlienku, čo práve skrsla. A predsa – to je jej tvár. Jej vlastná tvár. Díva sa na ostatné foto­grafie. Všetko tá istá tvár, to isté dievča, v rozličných polohách a šatách. Niečo jej hučí v ušiach a cíti, ako sa izba začína pomaly roztáčať. Rysy sa zahmlili. Ako sa tie obrazy dostali sem? Ale tá bunda – takú bundu predsa nikdy nemala! Nádej ju vzpružila. Ani ten klobúčik! Pyžama? Nie, v pyžame sa ešte nedala fotografovať. Ale potom – prečo...?
   Hľadí a nerozumie a jasne počuje, ako jej srdce silne bije.
   Obrátila sa.
   – Kto je – to? – a ukazuje prstom.
   Vstávam, ako čo by som nevedel a musel sa ísť pozrieť. Idem okolo stola a kroky mám vždy ťažšie, vždy pomalšie. Padol som na otoman a skryl tvár do dlaní. Vzlykám. Slzy ma pália na lícach a prsty sa vrývajú do očí.
   – To je moja milenka... dievča, ktoré som kedysi miloval... Ach, keby si tomu rozumela. To je žena, ktorá mi dala prvý raz pocítiť zmysel života...
   Ešte som dlho plakal a jachtal s hlavou spustenou na jej lono. Maznala sa so mnou a tešila ma. Niekedy ma bozkala. Ako sestra.
   Keď som sa prebudil zo svojej meravosti, bola už preč. V izbe bola ešte vôňa jej parfumu. Prv, než odišla, starostlivo zatiahla záclonu na obrazoch. Som jej za to povďačný, veľmi povďačný.

Úryvok z prózy, ktorá vyšla v zbierke Smaragdový amulet (1946)