Ukážka z diela

Smrekový les

(autorský výber)

Dlhá, utišujúca

prechádzka poľom.

 

Zapadá slnko.

 

Nič veľké, nič osudné,

len stopa svetla:

 

tušenie nebeských záhrad.

 

 

 

 

 

Chvejivé tiene tráv na trblietavom dne

bystriny, tônistá lesná cestička.

 

Dych lesných zvierat, farby poľných

plodov, vôňa žihľavy.

 

Tak z tohto sa spriada nebo?

Z tej najjednoduchšej látky sveta?

 

 

 

 

 

Čo tam celé dni robíš?

Chodím do hôr,

jem lesné jahody,

dívam sa na oblaky –

a som šťastný.

Čo viac môžem pre svet urobiť?

 

 

 

 

 

Sneh: všetka vzdialená krása neba

padla do korún stromov.

 

Vpúšťam do seba jej svetlo,

zľahka dýchajúci obraz sveta.

 

Na okamih sa zachvejem

doznievajúcou triaškou

 

akéhosi pradávneho blaha.