Vyhľadávanie
DAR
Na biely hodváb vyšijem
kyticu poľných kvetov.
V červený mak výčitku krvavú,
v lilavé sirôtky vyplačem žiaľ.
Kus slovenského neba strhnem
do oka nevädze.
So smútkom duša nevládze:
do lístkov zelených
veľké nádeje vložím.
Do snehu čipky vpletiem holubicu bielu.
Keď cesty zarastú tŕním a hložím –
dar svoj ti donesiem v jednu nedeľu
s úsmevom Božím.
BALADA O VEĽKOM ŽIALI
Biela priepasť prehlboká
medzi skalou,
každá láska
vtne do oka
päsťou malou?
Biele stromy, veľké, vážne
v snežnom rade,
či to končia
všetky vášne
v krutej zrade?
Husté lesy kosodrevia
blízko mračien,
za divokým
vaším žitím
dušou lačniem!
Smelé víchry, nehrajte sa
s tmavým lesom,
čakám vás ja
štyri noci
nad útesom.
Hej, čakám vás, pošlite mi
oblak sivý,
čo by sa naň
oči moje zavesili.
Ťažkým žiaľom oči moje
vyhlodané,
oblak sivý,
mäkko polož
v Božie dlane.
PIESEŇ
Neplakali oči moje
vo dne ani v noci,
len zatvrdli a nespali
mnoho čiernych nocí.
Nezopli sa ruky moje,
pomoc neprosili,
len ovisli pozdĺž tela
bez vlády a sily.
Nezamrelo srdce moje
v zurážanej hrudi,
len sa vtiahlo do kútika,
keď tušilo ľudí.
Nekričali ústa moje
o velikej trýzni,
len sa ticho spytovali,
kde tie city zmizli.
LÁSKA
Napísať literami hviezd
len slovo v oblohy oko!
Napísať mocne, vysoko,
aby ho nikto nemohol zniesť.
Aby večne bolo čisté,
nepadlo v priepasti blata –
napísať literou zlata
v diaľavy, výšky striebristé:
Milujem!
ELÉGIA
Tak ako vlani
padajú listy...
Ľutuješ?
Spomienka raní.
Je večer hmlistý...
Sľubuješ?
Hlavu do dlaní
polož mi tichú.
Múdry buď!
Budeme sami
a zlomíš pýchu
v hrdý stud.
MÁJOVÁ
Kostoly stavajú
zo skaly,
mramoru,
prepychu.
Okolo kostola
chodíme
s milým
potichu.
Chceme si
z bozkov
postaviť
kostol
a z lásky
oltár
mramorový.
VYZNANIE
Jar sa prebúdza spod snehu,
v kosodrevine vták.
Komu dám svoju nehu?
V doline píska vlak.
Kam pôjdem? Svet je široký.
Na východ? Západ? Juh?
Ženú sa jarné potoky,
pod skalou drieme pstruh.
Kam pôjdem? Dívam sa zhora,
dolina preťatá.
Hlbiny lákajú zdola
dôverou dieťaťa.
Hory sa váľajú v slnci
a orol kolotá.
Boh varí v ohromnom hrnci
elixír života.
Za tebou pôjdem ako prv,
zas plachá ako laň.
Mám novou jarou novú krv
a ty máš teplú dlaň.
Za tebou pôjdem, nenáhli,
mám v očiach tisíc túh.
Na našom nebi po daždi
farbistej dúhy pruh.
BIELA NOC
Kde sa ti vzala na čele
odrazu malá vráska?
Géraldy, Verlaine, Ady,
pri ktorom verši sme sa stretli?
Tragika, láska,
hodvábny mäkký rým.
Na vrásku v tvojom čele
ústa si položím.
Sme sami v bielej noci.
Knihy sa zavreli,
doznieva motív z Čajkovského.
Zo zlatej zory
rodí sa ráno.
Mne sa narodí
srdce veselé,
keď moje ústa nesmelé
povedia tvojim –
áno!
SNÍVALI SA MI RUKY TVOJE
Snívali sa mi ruky tvoje.
Jak slepec po písme
prstami hmatali mi po tvári
po nových vráskach neznámych.
Pri ústach zastali
v začudovanom geste.
Snívali sa mi ruky tvoje
dobré a bezpečné.
Ráno som mala
úsmev na tvári.
BOSO PO TRÁVE
Poludnie zelených jašteríc.
Motýle ustaté
sadli mi na dlane.
Kde ostal vietor?
Mlčanie hliny a tráv.
Ak vetru zveril si
nepovedané,
vietor sem nedovial.
Hľadám ta
v mlčaní hliny a tráv.
Ak pôjdem za tebou
boso po tráve –
hlina mi povie,
čo vietor nedovial.
ZÁCLONA
Večer hľadí Boh
do našej izby
zlatými očami.
Vystlali sme mu
izbičku celú
srdcami.
Aby si oči
nepourážal
o tvrdé veci dňa,
cez oblok
závoj prevesíme
ľahunký ako hmla.
Triesočky v krbe
trasľavým svetlom
posvietia,
keď oči božie
od nás hviezdami
poletia.
Tie machy pili
z tvojich žíl
a teraz kvitnú
v horskom lete
drobnými iskrami
nad tebou
a držia tvoj tvar,
aby sa nerozpadol vo mne
na prach
a popol.
