Vyhľadávanie
Sibyla rozťahuje bravčové záclony!
Pôjde o knihu SLONOVRATU...
Na počiatku boli sloni, ktorí všetko, čo sa dalo rozdupali a rozmliaždili, aby na Zemi, pod zemou a na Nebesiach zavládol trvalý mier a pokoj. Ale pozor!
Z toho, čo sa slonom nepodarilo zničiť, povstala ako z popola Fénix kniha proroka Kamila. Táto kniha, Óm, vertel, bude dlhé tisícročia ozdobou v rukách hladujúcich. Takže pokojne...
Raz, keď ľudia dôstojne prežujú, čo je v Knihe napísané, vrátia sa sloni, a deň sa zleje s nocou!
(Sibyla, Zobrané spisy III. diel, str. 213)
Trubirožná chvíľa
Vysoko nadránom, keď vznešená nehybnosť sovieho oka zráža chodcov k zemi, vyplazil tajomne môj dobrý otec, Odysseus, svoju prostonárodnú hlavu z pralesa. Na temene mu vypučal konský chvost. Šikovne preskočil žabu s korunkou na hlave a prial si úspech. Kráľovský grošovaný päťdesiatnik!
Chvíľu sa zložito zakrádal za kríkmi a zdĺhavým vetrením zisťoval, či je pre jeho misiu v ostrovnom malomestečku DOBRÁ KARMA čistý vzduch. Rozšírenými nozdrami pozorne triedil výpary. Keď dotriedil, spokojne zavrčal. Potom si pretiahol svaly, tlmene vykríkol, vyštartoval a prales sa za ním zavrel.
Pod nosom mu zahučala ČERVENÁ RIEKA. Cop sa mu šmykol po pleci. Strhol sa. Ale jediná šelma, ktorá tu mohla naňho zaútočiť, bola nešťastná náhoda. A tá v tejto trubirožnej chvíli ešte tvrdo spala kdesi pod lopúchom.
Padací most k DOBREJ KARME bol spustený. Gardisti z DÓMOBRANY spali na zemi pred strážnou búdkou s dlaňami ukrytými hlboko v hovädzích vestách.
V diaľke sa jagal ÚSTAV PRE DEMONŠTRÁCIU MONŠTIER.
Télemachos
Rokokový Bordel
Rokokové okenice klopili zrak pred dvadsaťprstými dôvernosťami. Zelené svetlo sa nebezpečne vyplazilo z horného poschodia, vtrhlo do svokriných jazykov a rytmicky im obžieralo vierolomné korene. Na stene bolo ružovou nasprejované KOKOT.
Prachom ciest k Bordelu kráčali traja defekti.
Winnetou každú vetu-perlu pointoval pravoverným severozápadným výkrikom.
Old Shatterhand sa so zápalkou v ruke chladnokrvne snažil poškrabať si svrbiace zubné korene. Západ slnka v rokokovom okne sledoval s plnokrvným skautským úsmevom.
Samovi Hawkensovi bolo trápne predstúpiť pred klasikov s neostrihanými fúzami, preto sa zatiaľ rozumne držal stranou.
V okne zafosforeskovala slečna na vydaj, zodvihla ruky a zamávala im. Volajte ma Sibyla, znie to tak anticky. Stehná mala hladné a vrúcne. Hladné ako vianočné kapry a vrúcne ako pozvánky na chlpatú večeru. Pod pazuchami mala vytetované MEMENTO MORI.
Dom, ktorý ich prehltol, ich pri odchode prosil, aby nikomu neopisovali jeho špinavé vnútornosti. Kedysi, v čase vrcholnej slávy, mu z visutého balkóna ako sopeľ visel richtár. Dnes jeho osadenstvo žilo už iba z túžby po zázraku.
Fúúú
Odysseus, poháňaný hladom po poznaní a plnými semenníkmi, riskantne prerúčkoval pod padacím mostom. Zložitými nožnými manévrami si bravúrne zavystrájal nad jedovatou červenou hladinou, kým doprial svojim dobrodružne rozhojdaným chodidlám ten túžobný, dôverne známy pocit vratkej istoty na klzisku predmestských dlaždíc, zmäkčených zelenkastým ranným slizom. Chvíľu s vedeckým odstupom štvornožky skúmal okolie. Potom sa šikovne vopchal za výklenok Rokokového Bordelu, urobil fúúú a odľahčene sa pobral ďalej. Napätie odletelo s čiernym kŕdľom vreštiacich vtákov.
Télemachos
Uáááu! Uáááu!
„Po zhliadnutí UÁÁÁU! UÁÁÁU! by sa ľudia s veľkou fantáziou mali pozerať na svet iba zatvorenými očami.“
Cicka
V televízii vystúpila predvolebná kápia. Po kápii reklama. Po reklame UÁÁÁU! UÁÁÁU!
POLLY CAJT mal tesilky hlboko zapečené v zadku, chlpaté ruky na volante. V ústach dobrá ranná mentolka.
Keď bočil, úsmev sa mu viezol po opačnej polovici tváre. Pod očami tiky tikali. Na náplecníkoch mu sviežo svietili volské oči.
Pri pohľade na Sama Hawkensa sa mu prudko zdurila kápia.
PRIDAL!!!
Pod vyfúknutou ofinou mu v strede mastného čela rytmicky žmurkalo tretie oko. Ústa sa nedali zahanbiť: mäkké UÁÁÁU! UÁÁÁU!
Samovi Hawkensovi sa v žalúdku zdesila ryža. Letel pred motoorgánom.
Na krku sa mu zúfalo ako kliešte držali štyri krkolomné vrásky. Medzi nohami mu v šialenom protirytme skákali kajadlá.
Ľavo a pravoruké prsty a palce nad hlavou vyplašene žmýkali neviditeľné gumené krúžky...
*
Pichnutý? Smiala sa slečna na vydaj, keď Samovi Hawkensovi pri večeri pod obrusom vyberala z rozopnutých nohavíc žihadlo. V chlpatých ústach mu ponížene šumelo šimpanzské. Sibylááá...
A tak sa v závere tej skvelej indiánky slečna na vydaj chvíľu rozpustilo venovala ústami žihadlu. Potom sa jej spotil úsmev a zapichla sa, pyšná od hlavy po päty, hlbšie do divochových rozstrapkaných nohavíc.
Na streche Rokokového Bordelu clico vyhrávali Ufóni na svojich mimozemských spermatofónoch.
Rozkročeným gazdinkám v rozsvietených oknách trčali z rúk divo súťažiace žehličky.
Na jogurtovej oblohe chutne karamelizoval západ slnka.
Besná inscenácia!
Televízor by si zaslúžil skopať zo schodov, ale mám ešte povinnosti. Z dukátových dôvodov nádenníčim pre týždenník Zápisník vaginátora, známy tiež ako Playboy pre zoofilov.
Deti OMÁMIE sú bledé, vycivené, svetlé oči na stopkách a cigoška za uchom. Pre osvietenie. Muzička im deň-noc dupe do hlavy. Fízli si za ne pripínajú odznačiky. Bezmocní krotitelia šeliem, ktorí už dávno zabudli, koľko zubov ešte majú v ústach, nech si vylúpnu oko!
Tu, v DOBREJ KARME, celý život prežívame v čakaní na SLONOVRAT. Každého štvrťroka s nádejou oslavujeme triumfálny návrat slonov, ktorí čo sa dá rozdupú a rozmliaždia, aby všetko bolo ako na počiatku. Aby na Zemi, pod zemou aj na Nebesiach zavládol trvalý mier a pokoj. Tak to do omrzenia stojí v každých novinách, aj vo Vaginátorovi!
Počas slávnosti jesenného SLONOVRATU boli deti OMÁMIE smutné, nechty zarezané hlboko do mäsa. Patetická kvílivosť ožranských piesní nutkala na vracanie. Hniloba emócií. Pivo horké, predražené. Rady ako had zahryznutý do vlastného konca. Beznádej. A smrad.
VŠIVAVEC je malé špinavé jazierko v DOBREJ KARME, na brehu ktorého sa, zdá sa, výborne darí žabo-myším štátnickým cirkusom, ktorých pyšným cieľom je dôverčivé deti OMÁMIE rafinovane popliesť podhodením koláča pseudokultúry s červivými hrozienkami a skysnutou šľahačkou, vyklieštiť ich predstavivosť a zdegenerovať ich pravú podzemnú vášeň. Chýba nám to pravé arcikacírske plesnenie, ktoré neváha vtiahnuť do vojny proti napúdrovanej kravskej morálke, ktorá tu, v DOBREJ KARME, bude dojiť aj z prázdnych strukov. Chýba nám omámenie, ktoré nič nechce bezbolestne!
Deti OMÁMIE nevedia, čo chcú, a to im slúži ku cti. Sú to trúfalí hľadači, exemplárni pochybovači a zápalistí nepriatelia autorít, uchvacujúci si moc nad svetom, nad ilúziou, ktorú z kĺbov vykývali peniaze. Ich mená nenájdeš na poštových známkach, ani na rozčarovaných, swingovo sa pohupujúcich fialových bokoch električiek. Sú to polotváre, ktoré pohŕdajú uznaním. Čin je ich jediným vierovyznaním!
Deti OMÁMIE vedia, že nesmú vytriezvieť.
Na všivaveckej slávnosti SLONOVRATU boli deti OMÁMIE smutné, obsiahnuteľné jediným pohľadom. Neskrotiteľné vlasy a zmätený, polytematický výraz. Roztekané, sflámované pohľady. Sklopené viečka. Ešte včera hrdelným, zvestovateľským hlasom volali po pravej vášni. Do smrti nevyliečiteľní! Vyfasovať barokové obleky! Chceli odcestovať a hodiť všetko za hlavu, ale hviezdy sa im obrátili chrbtom. Čmárali odkazy po stenách, ale ani jeden ich predok sa neozval.
Ležali pridlho v priveľkom pohodlí...
*
Ani oslavy jesenného SLONOVRATU nevyšli, ako sa očakávalo. Obloha mlčí. Sloni neprichádzajú. Život v malomestečku sa povinne odvíja ďalej.
Začiatok románu je vpredu! »
PO ROZRUCHU, ktorý vznikol na verejnosti okolo mojej karmickej minulosti, ma redakcia Zápisníka vaginátora ako svojho stabilného vaginátora požiadala o krátky beletrizovaný životopis. Čo by som nespravil pre vlasť, nie?
Kláštorný obed. Vidina hydiny. Chlpatá ruka masíruje ucho misy s polievkou, tááák. Pláva rozvarený vták. Aj bežcovi raz rupne kolienko.
Pred vchodom do Kláštora sv. sebavedomiánov neďaleko bitúnku v DOBREJ KARME ešte donedávna pokrivkával špicatooký poľovník, prefukujúci sírovú zapekačku. Dlhý červený jazyk si prehadzoval z pleca na plece ako blšku, spokojne, vietor tu fúka iba vo sviatok. Pravá čižma z pravej kože sa končila kopytom, opätok ľavej bol hladko vyholený, orosený ako nakučeravené panenské líčko. S vidlami v ruke čakal, kým zložia hnoj. To všetko prikryl čas, ktorého večnou prítomnosťou je odmietanie.
Budúcnosť potrebuje dôkazy. Kráčame pod fialky. Najprv sa trápime, potom príde uľahčenie. Dôsledok dávnej slabosti. Pokus vopred odsúdený na to, že sa nepodarí.
V labyrinte kláštornej pivnice, so sviečkou na kameni vyvolávam astrálne telo Veľkého Mága. Pomaly sa zhmotňuje, vystupuje spoza pavučín. Vyzbrojený kyjakom a francúzskou výchovou ma jemne chytá za rukáv a tanečným krokom, akoby tancoval menuet, ma vedie trikrát okolo sviečky.
Chôdza do kruhu predstavuje magický rituál, ktorého riziko je občas privysoké, hovorí. Kňuč, len ak sa bojíš!
Vraciame sa v nepretržitom čase.
Stmieva sa v kaplnke, v ktorej sa kedysi ubytovali požiare. Ňou prichádzame do záhrady, v ktorej dišputuje mladý scholasticus s učeným majstrom Magistrom.
Nebyť dusného rehoľníckeho habitu a mohutnej stredovekej haciendy, ktorá sa mníchom kláti za chrbtami, sa na mňa scholasticus až príliš nápadne podobá. Starému sa život po tvári už niekoľkokrát živo poprechádzal a nikdy si nezabudol rydlo.
Mladý pučista je nápadne dlhovlasý, ako dieťa opakuje po starom kľúčové rituálne pohyby: ruka pod bradu, druhá za ucho. Ľavá noha vpred, koleno... švih... a skok. A hneď druhá noha.
Do trávy si sadajú osviežení.
Óm, Majstre, nahlas ventiluje scholasticus, jeme rovnaký chlieb a pre sluhov máme rovnaké mená. Vidím vás v spánku, vidím vás pokropeného krvou ovečiek. Tej som uveril. Ako vy strácam čas, ako vy sa snažím byť nenásytný. Ako vy som sám a dusím sa. Prosím vás, zmilujte sa! Viem, že pri vás nikdy nebudem doma, ale slúžiť vám nebudem. Nech zomrie v nás to bratovražedné, čo z dvoch vždy vytvorí jedného!
Čistota vecí je proces, priateľu, extáza, rehlí sa starý rehoľník. Nebátie sa, že prídeš o oči. O duševný zrak. Pozri, napríklad, čo mám v ústach. Zuby? Priateľu, len dobré slovo o nich!
Majstre, trikrát Majstre, nalieha vlasatý. Nech sedem vodopádov očistí moje nehodné slová, ktoré by sa chceli, ako dieťa do matky, oprieť do vašich. Ale prosím...
Zanechaj, priateľu, žarty, áno?!!, napomenie ho starý vztýčeným ukazovákom. Spev ťa prejde. Keď prežiješ to, čo ja, keď sa do tých vôd, ako ja, omočíš. Až každá z nich bude ešte plakať, že je živá!
Tu sa nám s Veľkým Mágom priamo pred očami scholasticus hlavato odtrhol z reťaze:
Myslite, Majstre, na to, že kto pije vašu vodu, nemusí mať aj váš žalúdok! Ja som si tu už dosť vytrpel pri vašich artritických kolenách. Nakoňadosť! S kutňou končím!!!
Veľký Mág na mňa ponad plece sprisahanecky zažmurkal:
Priateľu, keď skrútiš hlavou tak rýchlo, že budeš počuť svišťanie, spomenieš si na mňa!, pokúsil sa skusmo prehodiť výhybku. Viem o tebe viac, ako si myslíš. Tvoja ruka by sa rada dostala až na dno, kam jej len siahajú žily. Tam sa už prst nedotýka, len ukazuje. Ale keď sa potom, ak to dokážeš, pozrieš na seba, už to nebudeš ty... Čím, myslíš, je rosa proti dažďu? Uveríš, lebo uvidíš, ale nepochopíš. Častice sa predbiehajú v úcte k celku, k jedinému, ktorý sa im ponúka. Netrhaj život po sebe. Nepáľ! Kto sa rozvinie, kto sa cez Slovo dostane až ku mne, nebude zrolovaný. Len využi príležitosť!
Nemôžem ďalej, hoci by som mohol, zlomil som sa. Som úctivý. A čo som si za to vytrpel. Ja viem. Obete. Ale človek zatrpkne a jeho noha už nikdy nevykročí. Nie Boh!
Poznať a zostať čistá dokáže iba HLAVA POHLAVÁRA, bezrozmerná nádej, poúča ma Veľký Mág, vstúpi mi do výhľadu a zastrie mi ďalšie pokračovanie môjho dávno minulého života. Veru, veru, hovorím ti, hovorí mi, minulosť je aj v čase, ktorého sa nedočkáš.
Rozprávka HLAVY POHLAVÁRA, fanúšika detí: PENIAZE
Milé moje obete, vypočujte si túto roz-pa-ráv-ku:
Bežiaci pás mal otrocky zreťazené nohy, aby sa do oblaku pary, potu a vzdychania zahrýzal pomaly, pomalšie ako Stegosaurus-micka do medu.
Na chrbte mu nadskakoval zabudnutý biely pliešok, vytiahnutý z mastných vnútorností.
Šialená atómová mriežka rýchlo sa preskupujúcich galaxií mu dala do vienka silu súdržnosti: prežiť v divočine organizovaného zločinu, mrazenej malinovej peny a egrešových cukríkov.
Na konci pásu, s hlbokým vzdychnutím, bol pliešok vypľutý pod lis. Aj tak dobre.
Okrúhlosť zapadla do matrice, z ktorej o pol milimetra prečnievala tvár matky a dátum vydania. Lis prudkým úderom na hornú stranu pliešku vyrazil tvár možného otca.
Potom bol pliešok nešetrne vrhnutý do vane syčiacej kyseliny, aby tieto spomienky zmizli. Aby zostal iba dátum.
A potom: vodný kúpeľ, s plesnivými následkami.
Mnoho rokov vystrelí do povetria a rozprskne sa v pestrofarebných kyticiach. Niečo sa ustáli, deti, niečo zmizne. Ako babkine zlaté hodinky. Portréty rodičov začínajú vystupovať do popredia.
Jeden môže byť viditeľnejší ako žaba na komíne.
Niekedy je namiesto možného otca iba nemožný sval, namiesto matky náplasť na ústa. Lebo ciele, z ktorých sú mince razené, nie sú rovnako ušľachtilé.
Niekto je vyrazený na čiernom zlate, v samote predčasne dodýcha, niekto je cínový ako z krčmy vykopnutý generál, ale na obidvoch lícach sa mu usmievajú veselé rodičovské tváričky.
Hnedé zuby času skúmajú jeho pevnosť, jeho odolnosť, a vyhladzujú mu na krvilačnej dýke vrúbkovanie.
Deti, deti na staré mince zabúdajú. Niektoré ich hádžu za seba pre šťastie, niektorým sa pri platení prekĺznu medzi šmykľavými prstami, ale nezohnú sa po ne, viťúzi!
Zato pre vnukov, pravnukov, je ešte stále numizmatika náboženstvom!
Toto sú naše mince, platidlá, za ktoré si kupujeme a predávame jeden druhého.
Lásku si nevytrucuješ, Kamil. Kto ju nemá, musí si ju vymyslieť.
(Jurij Gagarin)
