Vyhľadávanie
LETCI
1
Okrídlenci zmorení letom pristáli na mieste podnecovateľa činu. Tackali sa ako človek
bez príbuzenstva, pospevovali si a bolo im dobre.
Neznesiteľne dobre.
Práve vtedy podnietil strach nové dišputy v chmúrnych metropolách srdcervúcej
opustenosti. Vôňa myrhy, vôňa ambry, koreňovníkov a travín neprenikla k Človeku bez
pôvodu, k človeku môjho mena, ktorý celé noci prestál na rohoch rúcajúcich sa filiálok,
čakajúc na omrvinku teplého slova.
Cez východné mreže z vodných rias prenikal extatický orfizmus, Dionýzov kult, kulty
barbarské a blúznivé. Naše činy topili sa v mystériách a bakchanáliách ako slepé mačky
v moči eleatov. Ňuchači krásy blúdili vo vysokánskych márniciach, hľadajúc poriadok, mieru,
proporciu, zladenosť, harmóniu. Sliedili za novolunia, keď oheň zelenie, pátrali po vlastnosti
závisiacej od štruktúry jej častí, po vlastnosti kvantitatívnej, matematicky vyjadriteľnej
číslom.
Antická vrava ako vyleštený nástroj felčiara vrezávala do tmavých ušných tunelov
svoje znamenia: Nie všetky vety sú súdmi; iba tie, ktoré môžu obsahovať pravdu alebo omyl.
Vyjadrenie nie je ani pravdivé, ani nepravdivé. A tak aj poézia nie je ani pravdivá, ani
nepravdivá.
Takto sme sa krútili v kruhu hyeninho oka. Ostrogóti, Burgundi, Frankovia, Góti,
Normani, Kelti, ďalšie a ďalšie kmene šliapali už k novým, prebúdzajúcim sa priestorom.
A Európa štekala na západnú stranu mesiaca. Jej hlas rozliehal sa storočiami.
Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.
Práve vtedy zasvietili golgoty svetlom bozkávajúcim priečelia noci. Na našich
medených tvárach sa zaiskrilo kupčenie s odpustkami, kamenné zásady boja o investitúru,
heréza Katarov a mnoho ďalších nečitateľných skutočností ako nerozvážna bula Inocenta
ôsmeho posilňujúca vieru v bosoráctvo.
Iniciály vrúbené na čelách apologetických kníh krivili sa pod ťarchou vyhasnutých
konkláv, úpadkom kúrie, pod Koncilmi dohovorenými pred počiatočným slovom „verbum“,
teda logickým znamením veci.
Zamrznuté tykadlá byzantského, alexandrijského a židovského letopočtu ňuchali pri
našich čelách ovenčených márnosťou.
Ako mlátenie prázdnej slamy vyznela napomienka, pokarhanie, prosba. Žriedla očistené
trúfalosťou rokov temnili svoje dná.
Ako mlátenie prázdnej slamy pripadala Učiteľovi anjelskému jeho Summa
pozostávajúca z tridsiatich ôsmich traktátov, troch tisícov článkov a desaťtisícich námietok.
A Európa štekala na východnú stranu mesiaca. Jej hlas rozliehal sa storočiami.
Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.
Práve vtedy mohutneli ohne uprostred širokánskych selektívnych zhromaždení.
Medicína revolučnosti v ústach vazala, reformačná šifra na zápästiach Zbedačených.
Vytrhnúť žlč mačke, bosými nohami obísť slnko, tancovať nad priepasťou, to všetko je
nebezpečné, ako rozprávať o zle v priveľmi abstraktnej polohe.
Timor mortis conturbat me.
Strach zo smrti ma desí.
Strach zo smrti a túžba po zmene, ten vnútorný nepokoj našich útrob, ktorý nás bude
prenasledovať až na pomedzie zhasínania svetla, až na vrchol temného dňa v násilnom
rozlomení žitia.
Splietali sme myšlienky, ohrádzali vedomia, zriekali sa osudovosti. Grófstva a dŕžavy
udupané kopytami armád poletovali nad premočenou zemou ako zdrapy mŕtvych snov.
A Európa štekala na severnú stranu mesiaca. Jej hlas rozliehal sa storočiami.
Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.
Práve vtedy sa vytiahli chrómované teleskopy z vysokánskych nadstavcov,
podopretých vysušenými rukami učenca. Ďaleké hviezdne sústavy sú najväčšie štruktúrne
jednotky vesmíru. Rýchlosť, akou sa od nás objekty vzďaľujú, určili sme pomocou
Dopplerovho javu: všetky vlnové dĺžky merané pozorovateľom sú pre približujúci sa zdroj
svetla kratšie, posunuté k fialovému okraju spektra, pre vzďaľujúci sa zdroj naopak, dlhšie,
posunuté k červenému okraju spektra.
Všetko sa vzďaľovalo, všetko červenelo: slohy a sídla, šľapaje a mlčania, starci
a zvieratá.
Len súhvezdie Vlasov Bereniky vialo zlatým tichom ako okolnosť posledná
z najposlednejších, ako nádej potiahnutá chrastou civilizácie.
„Dlhá je epocha svetovej noci. O polnoci je táto epocha najúbohejšia. Taká ničotná
epocha nemôže dokonca ani zhodnotiť svoju ničotnosť,“ roztiekol sa hlas našich mužov.
„Filozofia existencie nemôže byť systematická, pretože naše deti sú za múrmi, pred
múrmi a v múroch, pretože nič nie je systematické,“ roztiekol sa hlas našich žien.
Nežná surrealistická drobnôstka či abstraktné vdýchnutie do perlete ozdobnej spony,
nič nás netešilo v dimorfizme vlastnej biedy: nie je ťažké byť pánom a nie je ťažké byť
otrokom. Ťažké je byť pánom aj otrokom, ťažké je byť zvieraťom aj bohom.
A Európa štekala na južnú stranu mesiaca. Jej hlas rozliehal sa storočiami.
Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.
Práve vtedy ste čítali tieto riadky.
A Európa štekala na mesiac. Jej hlas rozliehal sa storočiami.
Mnohí počuli skuvíňať čas. Jedni sa smiali, druhí plakali, ale všetci boli oklamaní.
Práve vtedy som vás poprosil, najdrahší: buďte k sebe dobrí...
4
Presklenie pamäti a veľkodušnosť v našich aloiových záhradách.
Súzvuk bezodných hrudí a penivá červeň na odrezkoch našich jazykov.
A šifra okrídlencov rozštvrťuje gesto ako vykričanú potupu lži: ticho je absenciou
hluku, choroba je absenciou zdravia, zlo je absenciou dobra a krídla sú absenciou slobody.
Tu sme mali pamätať na príbuznosť v medziach človeka.
Tu boli okrídlenci unesení velebným svedectvom potupného zmrzačenia:
kurtizána zohrievajúca dlhými vlasmi detskú slzičku,
škriepnik zašívajúci si ústa veľrybou kosťou,
génius, čo dal veno kupliarke,
milovník kričiaceho potomstva, ktorý si vzal neplodnú.
Tu okrídlenci napli svoje perute, a keď vplávali nad zimné more červenšie od krvi
tehotných žien,
keď vplávali nad sibírsku pustovňu Kristofofora, ktorý pokľakával tisíckrát denne
a tritisíckrát v noci,
keď vplávali nad nepoddajné márnice osamelosti, prikryté purpurovým tušením
vykúpenia,
keď vplávali nad priesvitné galérie Odpustení a Zabudnutí,
keď vplávali nad tyrkysom osvetlené brlohy medveďov, odkiaľ stúpala para
príbuzenstva, dojatie im nedovolilo pokračovať v ceste a iba slanosť sĺz, ktoré s asketickým
sebazaprením pregĺgali, im pomohla stráviť toľké prehry, toľké pády a toľké zbedačenia
v odumretých hodinách, keď sa človek stáva človekom.
7
Najvoňavejší Kvet na dne azúrového jazera v strede bojísk, širších ako chrbát ropuchy, prijal
dnes všetkých zradcov a dovolil im splynúť s jeho vôňou za jedinú slzu, ktorú vyliali nad Sebou.
A okrídlenci, pozorne sledujúci túto veľkodušnosť, rozopäli krídla a vymrštiac sklenosť svojho
svalstva, krúžili omámení
nikde sa nekončiacou vertikálou víťazstva.
MALIARI
Marc Chagall
Chagallove husle sa pomaly roztápali.
Voňavý mok obtekal hrádze dedín, rozložených na fialových úbočiach.
Sladkosť stúpajúcej pary vošla do nozdier okrídlencov bez zaklopania. Usadila sa pri úžinách
dýchacích ciest, a keď obri vzlietli nad medené obnaženie horstva, spustila sa strmhlav vertikálou
hĺbky.
Klesala nezvyčajne pomaly a vlasy školáčok, ktoré sa najrôznejšími žartmi
snažili rozosmiať utrápenú kozičku,
netušili tú blízkosť sladkého vpádu, to. blížiace sa cyklické rozvetvenie smiechu, ten nosný
chlp maliara, ktorý sa neprestával čudovať, keď už bolo aj tým najposlednejším všetko jasné...
V tých dňoch bol Vitebsk naskrze nasiaknutý. Mesiac močil a močil. Kyslastý dážď leštil
lebky pobehujúcich rabínov, lepil zelené boky kravských tieňov na ťažké nedýchajúce priedomia,
vstupoval do hlasu dojníc, ktorý sa rozliehal nad pokojom nočných maštalí.
Za žmurkajúcim okom ateliéru odchádzalo všetko nepotrebné: rozbalené podväzky
demonštrujúce dynamickosť formy, v sadziach oblečené črepiny polovičných právd, deklamátorská
patetickosť, obťahujúca vysušené šupky južného ovocia.
Zostalo iba to, čo obraz nevyhnutne potrebuje na každých dvadsaťštyri hodín svojho
spomaleného brahmanského dychu: kryštál supraintelektuálnej emócie, spájajúcej osrstenie mozgu
s osrstením štetca a kryštálik číreho somnambulizmu, prejavujúceho sa najčudnejším spôsobom
slepačej pantomímy.
Bella vstúpila a muselo to byť veľké vzrušenie srdca, keď si znovu nedala pozor (po toľký raz
už!)
a vo dverách pricvikla chvost
nezbednému roztržitému smiechu. Maliar s kvapôčkou luninho moču na krivom nose sa
mierne pousmial.
„Salem“ – znel rabínov Výrok a ja som videl, ako nebadane podlieza pod ťažké, odpočívajúce
krídlo vášho šťastia.
BOJOVNÍCI
1
Bojovníci moji, hovoríte, aby som len čakal.
Znútra svietite do červenej tmy, cez svoj pot sa plazíte po tej istej dráhe,
z vlastných sŕdc sa odvíjate a z opačnej strany sa vraciate, a ja som vám už uveril: ak chce
svetlo znovu zasvietiť, musí zhasnúť. Svieťme teda ešte túto minútu, tento rok, túto večnosť...
2
Odcudzení sme! Tak ste povedali, udatní moji, v smiechu žijúcich, lepkavom od nádorov duší.
Bez pľúc, trikrát stočení do tmy, kde trasľavé depersonalizačné tiene striehnu na božskú iskru
Atmu, tlejúcu v rybe aj v chrobákovi, vo mne aj v tebe.
Trikrát stočení tam, kde muži na medené veže oči svoje pritláčajú, ich bielka do otvorených
brán klitorisov padajú a sčervenejú ako stigma roztvorená od členkov po temeno hlavy. Som ja a si
ty, a nik nevie, či sme my.
Je iba celibátna svieca do zeme vrazená úderom cez moria. Je iba človek trikrát do tmy
stočený, mlčiaci v chrastách svojich.
Je iba čakanie.
4
Premiestnime ťarchu svojho meča.
Opúšťame vás, hryzoviská práchnivého dymu, stavidlá šamanských ohňov, o bacil moru
opreté zverstvo, nezmyselne krútiace kormidlom na dne vôd.
Odchádzame, plytčiny bronzových žiab, prielivy nad osvetlenými kravínmi, šachty, kde mala
voľný priebeh bezuzdnosť géniova.
Lúčime sa, nočné pochody tébskych múmií, rojkovia, strihači hviezdnych nechtov, pedikúri
Mliečnych ciest, deti jasnovidkýň.
Premiestnime ťarchu svojho meča.
Tam, kde človek znovu vstane na jazyku priepasti.
Tam, kde jedinou identitou Pokoja zostáva obnaženie.
6
Ukrutne zjazvená tvár myšlienky, zohavená nožmi, scedeným popolom vyvolávačov
nedorozumení, niekoľkokrát prepichnutá somárovaním, hovädovaním, hlupákovaním.
Zjazvená tvár pod zjazvenou prilbou, odkiaľ zunenie stúpa k žriedlam neznámym, odkiaľ sa
odvíjajú točité schody kožou potiahnuté (samá srsť mačacia, samé ihly v zreniciach zelených).
Zauzlené kľúčne kosti, biele mlčanlivé kosti, zakliate kosti. Kostený hrebeň akousi rukou
postrkovaný v nočnom odlesku krstiteľníc, ústavov a galérií, v pamätihodnosti vigílií, vo chvíli
najprítomnejšej:
vo chvíli, keď Gorazd, Kliment, Naum, Angelár a Sáva olízaní pahrebou, domrmlali posledný
hymnus toho večera, jazdec obrnený voskovým vencom šmaril do úst ohňa svoj fosforový tieň.
Nomen illi mors.
Takto krúžia dejiny nad rozsudkami bojovníkov.
7
Ú, prevoňavá Jeseň z mliečnych veštiarní, prišla si nám pripomenúť skľučujúcu netrpezlivosť
medzi plemenami tohto storočia?
Vrzgot pántov gigantických Dverí možností pridúša v nás návyky z pólov, vyzlieka nás
z kožušín ťažných rohatých párnokopytníkov, rehotajúcich sa v alabastrovom lone Zimy.
A mužstvo tuleňov, ktoré zostalo v krajine ľadu, neuveriteľne vzrástlo a opeknelo, keďže aj
zbrane, ktoré sme mu nechali, pokladalo za nástroj lásky a urobilo si z nich špáradlá na odstránenie
akýchsi morských parazitov.
Čo sa stalo s nožmi pripravenými vypitvať slnko? Vlastne nám pomohli. Nechtiac – naznačili
cestu, kam ísť so svojou Veľkosťou. Zhrdzaveli.
Načisto zhrdzaveli.
A najbiednejší z vás na priesvitnom koni Mrzákov prerezal výdychom deň: ó, divotvorné
hviezdy na mrštných čeľustiach oslov, najvznesenejších služobníkov samsonej sily!, ó, mučivý
pohľad dojčaťa na koberci nebies!
A noc ako zástava malomocných leštila obrovský relikviár času.
Odkvitá barbarstvo v mosadzi príbytkov...
Odkvitá kosť v hrdle novorodeniatka...
9
Tam ste stáli zatienení očakávaním; tam vám zmodravela úzkosť.
... dym z horných plošín zostupoval pomaly. Ovinul vás tichosťou, zamatovou košeľou pokoja
a mesačným bozkom vám vytvoril na čelách červené ruže, svietiace novým svetlom.
A Spánok, ku ktorému ste sa utiekali, bol vám zrazu ľahostajný. Predsa však ostal vaším
priateľom. Predrahým priateľom dlhého Detstva, končiaceho sa hlbokou vráskou. Najkrajším
šperkom, s ktorým budete odchádzať,
bojovníci moji.
14
Už ani jedna námietka proti prachu!
Už ani jedno lusknutie kostí v najhrubších geografických mapách!
Ťažkosť bytia je v čakaní, a váš halucinovaný hmyz so zrkadlovými krovkami už obletuje
kameň mudrcov. Čia sila to vzďaľuje vás od ozdôb a predmetov rozžeravených v hodine plaču?
Aká to šarlátová plachta vyznačuje hranicu invázie?
Popúšťam uzdu spravodlivosti: kto sa zmyslovo opájal tým, čím rozumovo opovrhoval, vzišiel
zo mňa. A misky váh rozleptané dotykom šliach, zostávajú v rovnováhe.
Poslúchni dieťa a nestoj pod krvácaním!
Niet už svedka s kolísavým krokom, a uštipačné ženičky vyplienil som silou prosby. Čistá je
už vaša nočná bielizeň a v jej postriebrení odráža sa nová zem.
Vykročte, najdrahší! Psy nám zapískajú a upravia básne príznačnejšie pre tento čas. Zverstvo
sa poteší vyprahnutej vášni a poláska nám zjazvené chodidlá.
18
Videl som tých, čo odmietli právo na osobné šťastie. Tam, kde sa vracajú žoldy a letiace
veštby lámu svoje oceľovozelené krídla na najvyšších múroch sebazaprenia, tam dolu, kde hučanie
fosílií naráža na vysoké knôty červenotočivých sviec,
nižšie, nižšie, kde oko svetadielu proti smrštiam tejto zeme naširoko roztvára vrchné
ružovkasté viečko a skôrnatené sadze v pľúcach embrya začínajú kvitnúť do belasých lupeňov,
zasadli sme za stôl z odštiepkovej slamy. Vôňa oslieho moču ako báseň krutovládou zrazila nás
k zemi.
A naše telá v celom tom vírivom poľnom opare, v tom nesmierne záhadnom transmutačnom
cykle, podfarbenom viditeľnou ozvenou vtáčieho súhlasu, začali sa – jedno za druhým – voľne
vznášať.
24
Nemám rád víťazov.
Milujem porazených.
Dosť som sa nahrýzol kostí, bezzubý, na ďasnách ornament hnisu, vriaci zospodu.
Toľko nových zvestí v našich jamách, toľko oprášených spomienok v náručiach úzkosti.
(Oh, Matuzalem, ty najúbohejší spomedzi všetkých, natoľko odsúdený...)
Privolávam vidinu brehov, privolávam zlatú pŕhľavu a všetky dobré hnojivá, hnojivá kypré
a sladučké, močovku nočných lišajov aj výkaly rýb, ktorým sa hovorí Trichogaster Leeri;
privolávam veci nepotrebné, všetky veci zabudnuté a samozrejme veci, ktoré zanikli.
26
Doblúdil som chodníkmi neónových kostí, krajinami kvitnúcich žlčí, míľnikmi čiernych síl na
krížnych cestách.
Za sebou mám výskot bielych detí, vďakyvzdania cvrčkov, sneh na čerstvých hroboch a to
ostatné, čoho som sa napil a zhora dole dvíhal posilňovaný prihovárajúcou sa smrťou.
Všetko bolo povedané a kľúč, ktorý som mal od vašich úst, pohltila studňa s dnom
na protiľahlej strane zeme.
Pravda vás vyslobodí, aj to bolo povedané a návršia rokov, návršia storočí, návršia tisícročí už
začínajú šíriť vôňu nových svetov.
Takéto som vás chcel mať, vtáky, takýchto som vás chcel mať, bojovníci, iba seba som
nechcel mať takéhoto. Dovoľte mi, prosím, učiť sa od vás...
