Vyhľadávanie
Narodila som sa 12.3.1974. Ako sa volá tá vráska medzi obočím? Moja mama ju mala už pri narodení, ak nie pri jej vlastnom tak pri mojom. "Čo odo mňa chceš? Aby som sa stále usmievala?" Zástera sa jej zachytáva o kľučku a skôr ako stihnem povedať pozor, roztrhne sa. Presne to som chcela, aby mala krásnu tvár, ktorá sa len usmieva a navyše ma mala držať. Na koho sa mala usmievať, ak nie na mňa? Nejde o to, že by nebola milá ku mne, ona nebola milá vôbec. Akoby ju život s nami celú vyčerpal a pre mňa nezostalo ani trochu vanilkového cukru na hornú peru. "No poď," povie, nemotorne si ma pritúli, malý človek, teda ja, má pri tom zvláštny pocit, niekto len chráni jeho receptory, nič viac. Prichádzalo to postupe a keď lekári potvrdili tú jedinečnú diagnózu, akoby celkom stratila prirodzený inštinkt, prirodzený pohyb, jednoducho ma zdrapne a šúcha. Viem, je to preto, lebo ani ju jej mama nepohladila a jej mamu zas jej mama...tak to ide až do čias pred Kristom. Nenastavuje mi hruď, plné ramené, ramenné peletence také pevné, nezavinie ma do seba ako to robieva otec, a k nemu sa to teda absolútne nehodí. Moju mamu musela moja tvár rozčuľovať, neviem, či sa kedy na mňa zadívala s radosťou.
"Poď mi pomôcť narezať kapustu." Idem. Urobím, čo chce. Aj skoro ráno. Aj v noci. Každá chvíľa bez nej je ako bitka opaskom, ako bez v žihľave, ako kúpanie nasilu v ľadovej vode. Chcem sa jej vyhýbať, veľa čítam, chovám slimáky, vyrábam sirup z púpav, osemročná čistím kredenc octvom a soľou, ako o tom píšu v Babičkinej domácnosti. Chcem si vykoľajiť myšlienky, ale mama je mama. Keď ma čierny pes zo susednej ulice zbadá na striebornom bicyklíku, preskočí plot a skočí rovno na mňa, nevyroním ani slzu. Spadla som, udrela som si tvár. Zastane nado mnou, ležiacou na zemi, jeho pysk sa mi takmer dotýka krvácajúcej brady. Srdce mi bije, ticho zaplní celú ulicu. Je prázdna. Pes ma neisto oblizne po ľavom líci a ide preč. Teraz by som sa ho nebála ani sekundu. Hľadal, tak ako ja. Beriem si bicykel a opúšťam to miesto, na zemi je maličká krv.
Každé ráno odchádza do práce. Podíde k posteli o trištvrte na šesť, pošúcha ma po členkoch, pooblapkáva po rukách, chytí za koleno. Môžem ešte hodinu spať. Ale nespím. Len čo matkine topánky vykročia na schodisko, vyhŕknu mi slzy. Otvorí sa bránka, zavrie sa a kroky sa vzďaľujú. Vyčerpáva ma to, no nikto o tom nevie, a tak počkám na siedmu, vtedy vstanem a vychystám sa do školy. Chodievam o desať minút skôr, pretože zakaždým musím zaparkovať v slovenčinárskom kabinete, aby mi triedna učiteľka poprechádzal po rukách, od lakťov k dlaniam. Ešte raz pred obedom a potom až doma. Mám pätnásť, šestnásť, sedemnásť a pri odchode matky z domu plačem. Nevymýšľam si? Nevymýšľam si. Najradšej by som bola, keby sa premenila na veľkého medveďa, zobrala ma do brloha a na celú zimu by ma obalila svojim teplým telom, jej kožušina by bola hiezdo, zima by trvala celý život. Moje rovesníčky zo strednej majú akné, nechodia do školy, fajčia v podchode, pijú víno, počúvajú hudbu a ja, Vanesa Snebergová, chcem spať zimným spánkom navždy.
V deviatom ročníku doma nezaváha nikto: "Pôjdeš za zdravotnú sestru, budeš sa dotýkať ľudí a oni sa budú dotýkať teba, do konca života máš pokoj, dieťa."
Prvý polrok na strednej je náročný, navyše, po zimných prázdninách sa v škole vôbec neviem ovládnuť. Na ceste domov vidím vo výkladoch vianočné gule na zlatých nitiach, špinavý sneh a predzvesť nekonečných dní v školskej lavici. Žiadny brloh, žiadna kožušina.
Otca odchádzať nevidím, len prichádzať. Vždy ide najskôr na dvor, popozerať hydinu. Doma mi položí dlaň zozadu na krk, zastrčí ruku za pulóver na chrbát, druhou prejde k lícam.
