Ukážka z diela

Stratené roky

Lietajúce topole

     Pani Bohatá si vyleštila auto, svojho zeleného trabanta. Keď doň nasadne a pevne uchopí trasúcu sa rýchlostnú páku, keď po zúfalom lomcovaní smelo zaradí jednotku, motor zaprdí, zaskučí a trabant sa prískokom pohne vpred; keď sa celá ulica zahalí do kúdolu modrého štipľavého dymu, zmocní sa jej uspokojivý pocit víťazstva a prehry zároveň. Zvíťazila v súboji nad sebou a prehrala súboj so životom. (Poradie na stupňoch víťazov by teda mohlo vyzerať takto – život, pani Bohatá, pani Bohatá.)

     Ešte musí dať do laty posmrkávajúceho tučného syna. Vyskúšala už všetky lieky sveta proti jeho posmrkávaniu, pichali mu do ruky oranžové a žlté injekcie, posielali ho na liečenia, vyskúšali všetko, ale márne. Keď príde máj, začne kýchať a na máj treba začať myslieť už v apríli. Pani Bohatá napísala synovi ospravedlnenku, ako sama vravievala, omluvenku, a posadila ho na zadné sedadlo trabanta.

     „Len aby som trafila na tú diaľnicu,“ vravela hľadiac s obavami na spleť vjazdov a výjazdov vedúcich na cestu, kde pre autá neplatia rýchlostné obmedzenia. Zvedená rovnou cestou bez nástrah a rizík pritlačila plyn na podlahu a trabant sa začal stovkou rútiť smerom na Brno.

     „To je teda rýchlosť,“ povedal synček. Iným autom než trabantom sa ešte nikdy neviezol. Ale expresné autobusy na rovnej ceste chodievali aj stodvadsiatkou, takže rýchlosti si už užil, to hej. Na Záhorí sa mihotali borovice rastúce na pieskových dunách.

     „Ten piesok je taký neúrodný,“ bedákal raz u Bohatých v byte senilný sused Krabica. „Dačo by sa s tým malo robiť. Mali by pod celé Záhorie podložiť obrovskú fóliu, ktorá by zachytávala vodu. Piesok by sa zvlhčil, zúrodnil, stala by sa z neho rašelina.“

     Syn pani Bohatej myslel na návrh pána Krabicu. Skúsi sa spýtať v škole, či to nie je hlúposť. Trabant pani Bohatej sa ocitol na Morave a o chvíľu už bolo vidieť brnianske paneláky.

     „Som zvedavá, čo bude na tých veľkých križovatkách v Brne,“ hovorila pani Bohatá s obavami. „Vôbec sa tam nevyznám. A ešte sa mi ťažko zaraďuje tá jednotka a spiatočka mi tam vôbec nejde. Poviem Jardovi, nech sa na to pozrie.“

     „Veď spiatočku na diaľnici nepotrebuješ,“ zavtipkoval synček.

     „Na diaľnici nie, ale ako bez nej zaparkujem?“ povedala vážne pani Bohatá. „A kde vlastne zaparkujem?“

     Trabant naozaj trochu zmätkoval na predmestí Brna. Syn pani Bohatej vedel, že cez Brno tečú dve rieky, Svitava a Svratka. Síce dve, ale ani jedna taká výrazná, ba až medzinárodná, ako povedzme Dunaj. Prešli cez tú Svratku, prešli popod železničné nadjazdy a potom omylom odbočili doprava namiesto doľava. Pani Bohatú zmiatlo, že na brnianskych križovatkách majú zelenú tí, ktorí prechádzajú rovno, a to v oboch smeroch, ale aj tí, ktorí odbočujú doľava – tí musia chvíľu počkať, dať prednosť oproti idúcim autám a až potom môžu ísť. A syn pani Bohatej si všimol, že semafory sú v Brne veľké, väčšie než v Bratislave.

     Napokon na akomsi parkovisku odstavili zeleného dvojtaktného tátoša a išli za strýkom Jardom, ktorý žil so svojou ženou Markétou v starom pavlačovom dome. Jeho žena bola po porážke, takže mali o čom hovoriť, napriek tomu, že sa veľa rokov nevideli. Pani Markéta im ukazovala gumové koliesko, s ktorým si precvičovala ľavú ruku.

     „Choďte radšej električkou a auto si tu nechajte,“ radili pani Bohatej domáci. „Budete tam o chvíľku a bez starostí.“

     Električka ich doviezla na kopec pred škaredú sivú nemocnicu, v ktorej ordinoval docent Fiedler. Čakáreň bola plná ľudí z celých Čiech i Slovenska, na parkovisku mali odstavené svoje škodovky, daktorí pofajčievali na dvore. Pani Bohatá bola komunikatívna, dala sa do reči s akýmisi manželmi z Rožňavy, tí jej vysvetlili, čo a ako. Najprv treba ísť na vstupný pohovor, vyšetrenie, potom docent stanoví liečbu.

     „Trojklanný nerv,“ hovorila významne jedna čakajúca pani. „Keď ma to chytilo pred televízorom, od bolesti som sa skoro škriabala po stene.“

     „Minule tu bola pani s dievčatkom, ktoré už bolo veľké a stále sa pomočovalo,“ povedala jedna čakajúca babka. „Docent mu dal jednu ihlu sem, druhú sem, a prestalo to.“

     Pani z Rožňavy mala dýchacie problémy a alergiu.

     „To je ako ty, čo povieš,“ obrátila sa pani Bohatá bodro na synčeka, ktorého sa zmocňoval strach.

     „Aj on, keď príde máj, keď začnú lietať tie topole, začne kýchať a kýcha až do júla, oči sa mu zapália, lapá po dychu. Mal také záchvaty dušnosti, že sme ho museli viezť na Kramáre, aby mu dali infúziu. Vraj z toho môže vyrásť, no ja neviem, či vyrastie, neviem si to vôbec predstaviť,“ hovorila ďalej pani Bohatá.

     „Nie je to také zlé, záchvat som mal raz, ako šesťročný,“ opravil ju syn, ale mama naňho zazrela:

     „Nieže ma budeš takto opravovať v ordinácii!“

     Zavolali ich dnu, docent sa na chlapca pozrel a spýtal sa, ako sa má.

     „Dobre,“ zahundral chlapec.

     „Teraz dobre, ale potom zle,“ povedala pani Bohatá. „Je totiž apríl, ale keď príde máj, začne kýchať, a neprestane do júla.“

     „Takže senná nádcha?“ spýtal sa docent.

     „Áno, už od šiestich rokov. Ale alergiu nemá ani tak na seno, ale keď lietajú tie topole, viete, to páperie z tých topoľov, stačí mu len prejsť okolo takého stromu a hneď má červené oči, kýcha, kašle a končí sa to záchvatmi,“ hovorila ďalej pani Bohatá.

     „Ako sa lieči?“ spýtal sa docent a menoval akúsi vakcínu.

     „Berie tie injekcie každú zimu a cez obdobie, keď lietajú tie topole, užíva tabletky, ale viete, nevie sa po nich sústrediť, je malátny, koncom roka je vždy vyradený zo školy. Ešte chodí aj na tie liečenia,“ líčila pani Bohatá jedno z nešťastí svojho života.

     „Dobre, tak to skúsime,“ povedal docent. „Príďte ráno o pol deviatej.“

     Vyšli von, zakrátko ich dobehli aj manželia z Rožňavy.

     „Musia si ma nechať na pozorovanie v nemocnici,“ zvestovala pani.

     „Ani sme s tým nerátali, žena tu nemá svoje veci...“ vravel pokojne muž. „Ideme do mesta, vezmeme vás autom.“

     Syna pani Bohatej sa zmocnila triaška, keďže mal podobnú diagnózu.

     „Myslíš, že si aj mňa nechajú v nemocnici?“ pýtal sa svojej mamičky s úzkosťou v hlase hanbiac sa pred cudzími ľuďmi za svoj strach.

     „To ja neviem,“ povedala mu pani Bohatá.

     „Ale predsa, ja nechcem...“ bľabotal jej syn.

     „A čo sa svet zrúti, keby si ostal v nemocnici? Veď by to bolo len na pár dní, kvôli vyšetreniam,“ odvetila pani Bohatá. „Ľudia niekedy musia ísť do nemocnice. Niektorí sú tam stále.“

     Vystúpili z auta rožňavských manželov. Išli po ulici, pani Bohatá bola trochu nervózna, jej syn bol bledý a zúfalý, videl vo výkladoch svoju bielu tvár, nad ktorou trónila béžová menčestrová šiltovka. Pani Bohatá mala zasa elegantný strakatý kožuch a takýto párik nemohol ujsť pozornosti pouličného fotografa, ktorý im vnútil svoje služby. Zobral peniaze, zapísal si adresu, farebnú fotku s emancipovanou paničkou a depresívnym chlapčekom pošle. Začalo pršať, išli do cukrárne (nepi ten džús taký studený, podrž ho v ústach, než ho prehltneš) a potom k príbuzným. Pani Bohatá poprosila Jardu, aby sa pozrel na tú prevodovku, jednotka ide len ťažko, spiatočka takmer vôbec.

     „Spiatočku nepotrebuješ,“ zavtipkoval strýko pri pohľade na zelený trabant a jeho skromné útroby pripomínajúce skôr veľký ventilátor, než motor auta.

     „A túto rúru nemáme zle?“ spýtala sa pani Bohatá na akúsi gumovú hadicu, ktorá vyčnievala z motora. Život pani Bohatej bol práve taký neusporiadaný ako tento motor. Bezradné postávanie nad otvorenou kapotou v nej vyvolávalo pocit zúfalstva, z ktorého však zároveň vyrastalo naplnenie, zadosťučinenie, morálna prevaha. Je sama a vychováva dieťa, môžu si o nej myslieť i hovoriť iní ľudia. Predstavte si, vychováva dieťa. A kúpila mu aj auto, aby sa mohlo voziť, predstavte si, auto, v dnešných časoch, a keď sa pokazí, musí ho sama opravovať, celkom sama. A ako to auto dymí, keď pani Bohatá pridá plyn. A jej syn je pritom ťažko chorý, keď príde máj, začne kýchať, ale ona mu našla lekára až v Brne, predstavte si, až v Brne, musí s ním behať do toho Brna na tom aute s tou gumovou rúrou.

     Na druhý deň ráno vyšli z domu pekne zavčasu, aby boli v nemocnici presne o pol deviatej. Syna pani Bohatej prešla nemocničná fóbia. Zbadal na vydlaždičkovanej ceste krásne sfarbeného vtáka so sivou hlavou, čiernymi lícami a hrdlom, červeno-hnedými krídlami a s bielym bruchom. Videl ho aj doma, pred samoobsluhou, keď sa vracal z hudobnej výchovy, díval sa naňho fascinovaný asi hodinu a potom ho hľadal v atlasoch, nevedel však určiť meno svojho objavu. Spýtal sa teda mamy, či nevie, aký je to vták.

     „Vrabec, predsa,“ povedala pani Bohatá.

     V nemocnici opäť čakali, hoci pol deviatej už nečujne odbili nefungujúce nástenné hodiny. Syn pani Bohatej čítal na nástenke, v čom spočíva princíp akupunktúry. Celý užasnutý sa dozvedel, že jeho telom prechádzajú nervové dráhy a prišlo mu beztak čudné, že ich niekto pod kožou vidí a trafí správne miesto ihlou. Docent Fiedler to vraj študoval v Číne alebo v Kórei. Letáky na nástenke zdôrazňovali, že akupunktúra nebolí, že správne vpichnutú ihlu necítiť. Vraj ju objavil akýsi ázijský roľník, ktorého mučili bolesti hlavy. Pri práci na poli sa poranil motykou, a hoci mu zo seknutej nohy tiekla krv, začal sa radovať – všimol si totiž, že ho hlava úplne prestala bolieť.

     Konečne sa otvorili dvere a zavolali syna pani Bohatej. Musí ísť sám, lebo v ošetrovni s ním sedí plno chlapov a docent bude s nimi všetkými mať veľa práce. Jeden pacient nemá nohu, iný sa musí vyzliecť donaha a syn pani Bohatej s tichým úžasom hľadí na jeho veľký penis a ťažké gule, chlap mu pripadá ako iný živočíšny druh. Opodiaľ sedí chlapík, ktorý má na chrbte plno sklených pohárikov – syn pani Bohatej si spomenie, že čosi podobné videl v deprimujúcom ruskom filme, na aké chodili každú stredu v rámci školskej družiny. Poháre sa volali banky a vo filme nimi liečili nejaké dieťa s vysokou horúčkou. Daváj bánky, Káťa.

     Prichádza docent, mládež má prednosť, už si pred chlapca nesie tácku s ihlami. Sú väčšie, než si syn pani Bohatej myslel, a prvá mu smeruje rovno medzi oči. Druhá pod nos, ďalšie dve tiež. Ihly ho pichajú, to v letákoch zabudli spomenúť, je však fakt, že po zapichnutí ich už necítiť. Docent Fiedler vidí, kadiaľ v ňom idú tie dráhy. Plno ihiel mu pichá do hrudníka, pacient je trochu netrpezlivý, pichanie mu začína byť nepríjemné. Ešte dve ihly do rúk. Potom káže chlapcovi, aby sa predklonil, prinesie si sklené poháre a horiaci kahan. Ruský film sa stáva skutočnosťou, docent už berie prvú banku do rúk, nahreje nad kahanom, plameňom z nej vysaje vzduch a priloží synovi pani Bohatej na chrbát. Koža sa pod bankou vyduje, podtlak ju vymodeluje do neuveriteľne vyzerajúcej hrče, o chvíľu sa mu na chrbát prisaje toľko pohárov, koľko sa mu tam zmestí, akoby ich pozbierali zo stola na svadobnej hostine. Takto tu sedí ako Marťan, ako robot, z tváre, z nosa, z líc, z očí, z rúk a z hrude mu trčia ihly, na chrbte má zasa prilepené poháre, cíti sa, akoby naňho položili celý kredenc. Tupo hľadí, ako primár pichá ihly beznohému do kýpťa, potom mu tam akýmsi prístrojom púšťa elektrinu. Prichádza sestra, berie si do parády holého muža. Chlapec je trochu zarazený, že muž sa pred sestrou nehanbí, lebo predsa muž sa pred ženou nemá ukazovať nahý a naopak, žena pred mužom. Starší muž si ľahne na brucho a sestra, mimochodom takisto nie najmladšia, mu čímsi natiera chrbát aj zadok.

     „Tohle je zadeček, panečku,“ potľapká ho, čo chlapcovi pripadá neslýchané.

     Keď z chlapca docent vyberie všetok riad, povie mu, aby chvíľu s mamou počkali. Chlapec vyjde von ako obarený, o chvíľu si ich docent zavolá do pracovne.

     „To viete, pri sennej nádche nemusí byť úľava po akupunktúre taká výrazná ako povedzme pri nervových ochoreniach, tam je účinok okamžitý,“ hovorí docent. „Najlepšie je kombinovať viacero metód. Treba zachovať doterajšiu liečbu, teda chlapec musí aj naďalej brať injekcie, lieky a počas kritického obdobia musí chodiť na liečenia. Popri tom všetkom skúsime aj akupunktúru, veď možno... možno z toho časom vyrastie.“

     „Kdežeby vyrástol,“ zakrúti hlavou pani Bohatá.

     Po tomto rozhovore im docent určí ďalší termín na šestnásty apríl, teda o desať dní.

     Pani Bohatá vzdychá, že sa tortúra s kýchajúcim synom raz a navždy neskončila, ani Jardo jej príliš nepomohol s tým autom, rýchlostná páka sa trasie a ťažko sa ňou hýbe, jazda trabantom je vyčerpávajúca. Rozlúčia sa s príbuznými a vydajú sa na cestu späť, lesy na Záhorí kropí jarná búrka, pani Bohatá ide radšej pomaly, hoci zmeškajú hokejový zápas, v ktorom Sovietsky zväz zvíťazí nad Československom jedenásť nula.

     Niekoľko pravidelných návštev Brna raz padne synovi pani Bohatej na úžitok. Na pionierskej schôdzi budú mať vlastivednú súťaž, rozdelia sa do troch družstiev a každé vyfasuje jedno mesto, o ktorom bude musieť pripraviť obšírny výklad. Prvé družstvo dostane Bratislavu, spolužiaci jasajú, otázka je ľahká, radosť má aj tretie družstvo, ktoré dostane Prahu. Na prostredné družstvo pripadne Brno, o ktorom nikto nič nevie. Pionier Bohatý však svojimi znalosťami exceluje a zabezpečí druhému družstvu triumfálne a nečakané víťazstvo.

     Keď na Hlaváčovej ulici opadne modrý štipľavý dym z trabanta, ktorý sa prirútil až z Brna, všetko sa vráti do starých koľají. Pani Bohatá ide do práce a jej syn ide do školy. Na telocviku je stredobodom pozornosti a trochu i posmeškov – banky mu totiž zanechali na chrbte veľké tmavohnedé kruhy, ktoré presvitajú pod bielym tielkom.

     „To čo máš? Čo to máš?“ vypytujú sa ho spolužiaci. Vidí to aj Marienka Smetanová, ktorú miluje. Čo má robiť? Musí chodiť na akupunktúru a musí chodiť na telocvik, musí sa vyzliecť a musia ho všetci vidieť krúžkovaného ako dáke exotické zviera – vrátane Marienky. Zabudne si v škole žltý pulóver, príde domov iba v košeli a vetrovke. Zistí sa to až doma, keď ho mama posiela na hudobnú výchovu.

     „Čo je to s tebou, si zaľúbený, či čo?“ hreší pani Bohatá syna. Syn kráča zamyslený po lúke na sídlisku, rastie na nej vysoká tráva, pomedzi ktorú vedú chodníky. Chlapec každý z nich pozná, vedel by mapu tejto lúky nakresliť do najmenších podrobností. Ale nikdy to nebude musieť urobiť. Rozmýšľa nad šestnástym aprílom, kedy sa má zopakovať nepríjemnosť s ihlami na tvári a bankami na chrbte. Cíti akúsi úľavu, že tento dátum je ešte ďaleko pred ním, ešte je privčas naň myslieť, tuší však - a bezpochyby správne – že sa raz dostaví.

     „Nabudúce budeme radšej cestovať vlakom,“ povie pani Bohatá. Trápi ju pokazená prevodovka, neuchopiteľná a vzpierajúca sa rýchlostná páka, jednotka, ktorá sa tak ťažko radí, a spiatočka, ktorá sa nedá zaradiť vôbec. A pritom by si pani Bohatá tak rada a s chuťou cúvla.