Vyhľadávanie
Popreskakovala som koľajnice a vystupovala som briežkom za chlapcom. ◊◊◊ „To sú šaty pre mňa?“ spýtala som sa celá uzimená. ◊◊◊ „Uhm.“ ◊◊◊ „Odkiaľ sa tu berieš?“ ◊◊◊ „Prišiel som za tebou,“ povedal chlapec, keď som sa k nemu priblížila. ◊◊◊ „Za mnou?“ ◊◊◊ „Pochádzaš z tohto kraja. Poznajú ťa tu kamene, potoky aj stromy. S tebou tu budem v bezpečí.“ ◊◊◊ „Prišiel si sem a nevyznáš sa tu?“ ◊◊◊ „Áno. Mám len mapu.“ ◊◊◊ „Akú mapu?“ ◊◊◊ „Mapu poslania,“ povedal chlapec a vtedy sa mu v ústach zaligotal korálik. ◊◊◊ Bola som uzimená, tak som šaty prijala. Za lieskou, do ktorej nikdy neudrie hrom, som sa prezliekla. Vrátila som sa s mokrými nohavicami a pulóvrom. Crčala z nich voda. Chlapec vložil konár do liesky, a ten do nej vrástol, akoby ho nikdy nikto neodlomil. Mokré šaty sa premenili na dva biele kamene. ◊◊◊ „Kto si?“ spýtala som sa. ◊◊◊ „Posol,“ povedal chlapec a korálik mu znova zasvietil v ústach. ◊◊◊ „Máš tu nejaké poslanie?“ ◊◊◊ „Mám.“ ◊◊◊ Najradšej by som sa bola opýtala, aké je to poslanie, ale neurobila som to, lebo o poslaní sa nesmie hovoriť, inak by sa nenaplnilo. Až vtedy som si všimla, že kedykoľvek chlapec prehovoril, v ústach mu žiaril korálik. ◊◊◊ „Ako sa voláš?“ spýtala som sa. ◊◊◊ „Vendelín.“ ◊◊◊ „Ten korálik v ústach ti niekto dal?“ ◊◊◊ „Mám ho od narodenia.“ ◊◊◊ „Nikdy ho neprehltneš?“ ◊◊◊ „Nie. Ale keď sa poslanie začne napĺňať, môžem si ho vybrať z úst.“ ◊◊◊ „Si posol so svietiacim korálikom v ústach.“ ◊◊◊ „Som.“ ◊◊◊ „A ja som tvoja sprievodkyňa?“ ◊◊◊ „Ak pôjdeš so mnou.“ ◊◊◊ „Pôjdem,“ povedala som a objali sme sa. ◊◊◊ Vendelín sa usmial a vybral z vrecka mapu poslania.
