Ukážka z diela

Strih vetra

PRIAZEŇ

Po strýkovi Gabrielovi, bratovi starého tatka, zostala v rodine iba hrubá nemocničná kniha v roztrhanej plátennej väzbe, ktorá nalepeným štítkom na titulnej strane oznamuje, že ide o chorobopisy z gynekológie, ročník 1925; popri práci v nemocnici mal aj vlastnú prax.

Stretol som sa s ním jediný raz v živote. Mohol som mať vtedy asi desať rokov. Nosil briadku; vlasy mu rozdeľoval pútec.

Poúčal ma: „Pozor na úd. Pravidelne umývať.“ Pomrkával na starého tatka: „Krátkosť slova nám ponúka bohumilé zväčšenia, ale pozor, aby z neho nebol údenáč, ten má smutné oči. Radšej o ňom nehovoriť. Vždy len konať. Votrieť sa ním do priazne.

“Starý tatko prikyvoval; nalieval bratovi šampanské.

V knihe sú záznamy o vyšetreniach žien, o ich rôznych gynekologických ťažkostiach, je v nej veľa menštruačnej krvi, zápalov a hnisu, niekedy aj potratov – nič veselé. Naopak: smutné. A veľmi intímne. Vlastne tajné. Strýko Gabriel o svojej práci s nikým nehovoril, ani so starým tatkom, dodržiaval lekárske tajomstvo.

Vetu: „Stiahnite si nohavice,“ používal často, skoro každý deň, niekedy aj v nedeľu, aj keď v inom znení: „Vyzlečte si nohavičky.“

Podobných kníh musel mať v nemocnici aspoň dvadsať.

Ostala len jedna.

Sucho a presne zachytáva robotu, či skôr priazeň, ktorú jej strýko venoval, lebo vždy sa treba dostať do priazne – a vždy o tom čušať, ani nemuknúť.

Z celej jeho praxe sa spomína iba hádka s jedným pacientom, ktorá po kolíznych názoroch na liečbu vyústila do pacientovho zvolania: „Viete čo, pán doktor, bozajte ma v riť!“

Akýmsi zvláštnym spôsobom to strýko pochopil ako ponuku.

Zamyslel sa, pozrel na pacienta a povedal: „Stiahnite si nohavice, som pripravený.“

Pacient ozlomkrky vybehol z ordinácie.

Robota umiera s ľuďmi.

Reči žijú večne.

 

UKAZOVÁK

Zase som raz na ulici stretol svojho urológa,

doktora Gulku,

hrozil mi vyšetrovacím prstom,

povestným ukazovákom:

„Už dávno si u nás nebol.“

Prídem.

Neprídem.

 

BÚRAČKY

Fotograf  Palino mi hovorí, že je ako Hubblov vesmírny ďalekohľad, ktorý z obežnej dráhy okolo Zeme padá stále nižšie, až napokon zhorí v atmosfére, no ešte predtým odfotí tisíce ďalších snímok galaxií a pošle ich do strediska NASA, kde potešia vedcov. Tí zase nás. Palinovým vesmírom je Bratislava. Naposledy zachytáva jej miznutie, všetky búračky, čo sa ženú mestom, mávanie na rozlúčku. Doliečuje si zlomené či vykĺbené rameno, zamotala sa mu hlava, spikoval na betón a dochrámal sa, chodí s ortézou na ruke. O to horšie sa mu fotografuje. Vymyslel si teóriu o troch zásahoch: prvým bola mozgovocievna príhoda, po ktorej sa znovu učil chodiť a rozprávať, druhým tento pád, no to bolo iba zastreľovanie, prvý výstrel dlhý, druhý krátky, až ten tretí – na ktorý čaká – bude ten pravý. Teší sa na spoločnú prechádzku po opačnej strane Dunaja, od karloveskej zátoky až po Zuckermandel, alebo aj ďalej, podľa mojej kondície, ale možno mi už nebude stačiť, keď mám zdupľované káble na srdci, sám by potreboval bypassy na krku, lebo má atrofovanú polku kalerábu, pričom ľavú ruku má tenkú ako po obrne, preventívne mu dali donesyn na alzheimera, lenže keď sa za mesiac naučil dátumy narodenia 77 osobností 18. storočia, doktori uverili, že je to z dvadsaťsedemročného nedokrvenia, jednu krkovicu má ešte upchatú a druhú spolovice, onedlho budú skúmať, či sa s tým dá niečo robiť, tak si držme palce, začínajú kvitnúť bonsaje, na Rysy už nepôjdeme, nám dvom stačí, že to dokázal Lenin.