Ukážka z diela

Stručné dejiny našej dediny

Číslo 7

Starý Onder. Volá sa Rusnák. Má vo vlastníctve Onderovu lúku za dedinou. Je najväčšia v okolí. Tak mu ostalo, že je Onder. Onder ju mal predtým, zomrel vo vojne a nikomu ju nenechal. Kúpil ju Rusnák. Zobrali mu pôdu, keď prišlo družstvo. Teraz vrátili, ale nik na nej nerobí nič. Každý druhý deň ide k dcére do vedľajšej dediny, kde sa vydala. Toľké kilometre šla len preto, aby sa mohla dať biť od takého pijana. To mohla ostať aj doma, hádam by jej niekto urobil radosť a občas ju s´tlkol. Lebo ona vraví, že to nie je pravda, to nič, môj muž je dobrý, viete? Modrá každý mesiac ako slivka po dozretí, ale jej muž je dobrý! Onder asi chodí preto na návštevy, aby zistil, či ešte žije. Vraj keď idú spolu po ulici, Onderova dcéra sa na muža vešia ako taká popínavka. Z čísla 49 na to vraví, že je ako taká vretenica, čo lezie po strome. Možno vie svoje. Za mladi sa s ňou stretával, ale ten druhý bol asi lepší chlap. Lepšie ju stískal. Onder vraj raz na svojho zaťa zobral kosu, na pol roka pomohlo a potom... po starom. Pijakovi never!  U nás v dedine sú takí dvaja. Na čísle 16, pri Magisterke na hornej bočnej ulici a na čísle 49, na konci dediny. O tých sa všeobecne vie. O ďalších desiatich vieme len my, domáci. To sú príležitostní pijani, lebo musia nájsť dôvod. Riadni pijani nepotrebujú ani to. Horná bočná je preto, lebo ide do kopca. Dolná ide z kopca.

Bola tu jedna žena, ktorá modrela občas. Už zomrela.  Raz spadla, raz sa do skrine udrela, inokedy sa dvere samé otvorili. Vraj pečeň bola príčinou!  Že čo s tým má spoločné? Ak je chorá pečeň, ukazuje sa to na tele - modreje. A nemusí človek ani spadnúť či udrieť sa. Ale pečeň nemusí byť chorá sama od seba. Občas jej pomôže ujo Alkohol.

Číslo 8

Predtým škola. Tri triedy, tri kabinety, umyváreň, záchody, dlhá a široká chodba, občas slúžila ako telocvičňa.  Teraz malý kultúrny dom /KD, miesto na schôdze urbariátnikov, na väčšie oslavy. Naša krčma je totiž veľmi malá. Taká hanba! Poslednýkrát mala v KD oslavy Mária, rodená Nachajová, zvaná Nechajka. Je už taká stará, že ona si nepamätá, prečo je Nechajka.

Aj filmy sa tam niekedy premietali, ale teraz...  poslednýkrát ukazovali film o poľskom pápežovi... teda o rímskom pápežovi pochádzajúcom z Poľska. Bolo natrieskané a v polovici filmu Hana  vyvrieskla, že ju ktosi obchytkáva. To zobudilo pána farára, zastavil film, babky sa žehnali, mladí sa rehlili a pätnásťročný Ondrej odišiel s červeným fľakom na líci.  Na druhý deň sa zišli všetci tínedžeri chlapského rodu za kostolom na cintoríne a  Ondrej rozpovedal, ako to bolo. Že sa ona nebránila dovtedy, práve naopak, až kým sa nejaký somár nepridal. A myslela si, že vylepila komusi inému. Večer v ten deň sa stretli  a vynahradili si to. Hana mu už ruky nedávala na líca. Hana je z čísla 19, dcéra anorektičky Hany, ktorá schudla z deväťdesiatpäť na úbohých sedemdesiatdva kilogramov. Mladá Hana, Ondrej z čísla 38 ju volá poeticky, vyslovuj mäkké ťi, Hanička, Je jeho prvou láskou a hneď školskou. 

Číslo 9

Niekedy tu bol učiteľský dom. Bývali v ňom obyčajne manželia-učitelia. Ale to už bolo dávno. Domček stál a stál, vzdychal, všetci čakali, kedy sa nakloní, až sa nad ním uľútostila dedina a kúpila ho. Potom ďalej stál, ale kúpený. Už nebol sirotou. Posledný ho kúpil pred rokom svojmu synovi Juraj Hičamo, teda Juraj Horváth. Kvôli cene sa pred niekoľkými rokmi veľmi pohádal so starostom, tým predošlým. Vykrikoval čosi aj o úplatníctve, ale z čoho by už Japončík podplácal. Hičama volajú Hičamom presne šestnásť rokov, predtým bol Charvát. V jednom kuse ospevoval Japonsko, ich techniku, zvyky, čítal knihy o Japoncoch a učil sa ich bojové umenia. Samozrejme, že z toho nič nebolo, to by musel mať pevnejšiu vôľu. Aspoň takú, ako Japonci. Ale ostalo mu výsmešné Hičamo. Starej Parajke  sa to nepáči, lebo je jeho príbuzná.  Ale tých si človek nevyberá, s tými sa buď rozpráva alebo hnevá.