Súkromie

Nerozhodný

(úryvok z poviedky)

Občas sa zdá, že rozhodnutie znamená zmenu smeru. Azda. Ale viete, že rozhodnutie nesmeruje k cieľu, pre ktorý ste sa vlastne rozhodli. Chceli ste ísť do nemocnice, i keď ste nemali službu, lebo bola presila chorých a tam vás vždy očakávali. Chceli ste byť i pri porazenom otcovi, žijete s ním sám, viete, že mu stačí k šťastiu aj vaša tichá prítomnosť, no vy ste zriedkakedy doma.

Ale vy ste sa iba nerozhodne prechádzali okolo domu a naraz ste mali pocit, akoby ste obchádzali samého seba. To bolo včera – ako na začiatku. Priznávate sa, že ste vlastne túžili len po okresnom šťastí. Znamenať, znamenať, „byť niečím“ – je pódorys toho šťastia a jeho základná vlastnosť „byť niečím“, byť uznávaný svojimi známymi, cítiť sa užitočný pre nich a byť im skutočne na osoh, pomáhať im aj ako rozhodca... v sporoch, v rozhodovaní... a mať medzi nimi svoje miesto a pravdu. Vždy ste chceli mať pravdu – v rámci svojho okresu.

Vieru, dcéru správcu píly, ste našli vo svojej kúpeľni. Umývadlo vyplnili jej rozpustené vlasy. Akoby si ich zmývala, tak sedela s tvárou na hrane chladného porcelánu, nebol zrosený vodou, iba odraz plynového potrubia pretínal zrkadlo, kým nevstúpili do neho i vaše oči.

Mali ste odvahu poradiť ľuďom, tým úpenlivým tváram, veď boli poväčšine všetci iba z vášho okresu, ktorý nezávisí od okresu vášho mestečka, a ak ste premýšľali o svojich radách, nazývali ste ich pomocou blížnym – v medziach možností.

V to jesenné popoludnie s čírym vzduchom, keď boli hory na dosah, zreteľné a presné ako v ďalekohľade, ste pozorne zdvihli Vierinu hlavu. Poddávala sa zľahučka vášmu rozochvenému pohybu... spomínate si. Vždy sa vám zdalo, ako keby mala nalomené hrdlo, to pre tú krehkosť. A vtedy ste ju objali okolo pliec. Hlava jej klesla nabok, a vy ste mali dojem, akoby sa dívala i po smrti ponad ľavú kľúčnu kosť a cez ten biely sveter na tlkot svojho srdca, na nedomykavosť jeho chlopní; skromný štvorec svetla vám ležal pri nohách a dnu v kúpeľni bolo celkom tak, ako keby len pred chvíľou odišla od vás vaša chudá matka. Pamätáte sa? Potom ste ju už nikdy, nikdy nevideli. Odišla tak naraz ako Viera. Záclony, zvlnené vetrom, hádzali slabé tóne na Vierin obličaj a tá chvíľa s ňou, zdá sa, patrila tiež k času, v ktorom ste túžili po okresnom šťastí.

Sám viete, prečo ste k svojej túžbe uplatniť sa a byť šťastný pripojili mimochodom to „... okresná, okresné“, spravili ste to vedome, uvedomovali ste si, že pôsobíte a vôbec môžete pôsobiť iba v svojom okrese, ktorý nebol a nie je závislý od okresu vášho mesta, no určuje ho okres vášho odboru, okres vašich skúseností, mohli ste jednať len s ľuďmi, ktorí vstúpili do vášho okresu. Každý má svoj okres, ale vy ste si boli vedomý, že ho máte, hádam i preto sa vám zdal malý, cítili ste jeho malosť, no i tak ste ho chceli mať, azda celá Európa sa delila podľa vás na okresy, v ktorých vládnu a učia žiť svojím príkladom „istí silní jednotlivci“, čo si zaslúžia – znamenať! Znamenať preto, lebo sa vám vaše vlastné dojmy a uzávery z nich pozdávali užitočnejšie a ušľachtilejšie ako pravdy iných?

Začiatok bol prostý ako náhodný styk s plecom neznámeho pri vystupovaní z vlaku, šli ste telefonovať na detské oddelenie, lebo váš telefón opravovali, kolegyňa vám predstavila svoju známu, ktorá sa volala Viera, a vy ste hľadali číslo inštalatéra (zabudli ste tam zaskočiť ráno, hoci je vlastne vaším susedom). Ako obyčajne, slovo dalo slovo – zahovorili ste sa, a napokon ste obidve pozvali na kávu. Rozhovor bol všedný, spomínala sa úprava námestia podľa návrhu miestneho architekta, plán úprav ležal vo výklade kníhkupectva už dva týždne a obyvatelia radi postáli pred ním. Druhé stretnutie s Vierou, to bola tiež len náhoda. Vošli ste do kaviarne kúpiť si cigarety, sedela pred prázdnou vázou, osamelá čakala na večeru a vy ste si prisadli k nej. Netušili ste, že budete pre ňu len plynom v potrubí, ktorý raz vdýchne, pocítili ste, že sa nudí, chceli ste ju rozptýliť, a dozvedeli ste sa smutný príbeh ženy medzi stenami daňového úradu, kuchynkou a ulicou, dláždenou mačacími hlavami; neustále opakovala slová „viete“ a „potom“, jej nekonečné rozprávanie vás začínalo unavovať, mali ste dojem, akoby ste hľadeli už celú večnosť na ten roh múru s vývesným štítom, ktorý vidno z kaviarne. Hádam by ste si ani neboli všimli jeho jednotvárnosť nebyť Viery. Vravela vám, ako sedáva s matkou pri stole, mlčky, bez jediného slova, dlho do noci.

Prezradila vám, že niekedy, tak z času na čas, sa jej matka rozčúli, začne nadávať, vyhadzuje ju z domu a ona ide večerať – do mesta.

(In: Súkromie, 1963)