Súkromie

Nerozhodný

(úryvok)

Neskoršie ste si postavili maličkú chatku za mestom v horách, zvonku dosť nevzhľadnú, ale čo na tom, veď ste ju zliepali vlastnými rukami bez cudzej pomoci. A ani ste sa nepokúsili zviesť v nej svoju „inú“ známu, ako je zvykom u majiteľov súkromných víkendov, ktorí majú auto a pozvú si dámu. Nepokúsili ste sa, nie preto, že by sa vám nepáčila alebo že by ste sa hádam nepáčili vy jej. Nezviedli ste ju pre svoj osobný smútok z úspechov u žien. Viera bola mŕtva a vy ste už nechceli „zasahovať do cudzích osudov“. Nedívate sa do zrkadla ani pri holení, pozorujete ťah britvy len spod spustených viečok tak, ako keď hľadíte do šera izby, rozospatý, zobudený telefónom. Obávate sa pozrieť a pozerať si do očí, aby ste nezazreli vrásky okolo nich... aby ste v nich nevideli otázku: „Ako ďalej?“, lebo sa strachujete, že sa tak dívate i na pacientov? No pocítili ste už i strach. Raz ste sa zahľadeli na svoju fotografiu a báli ste sa priestoru, ktorý tak poznáte, priestoru, ktorý je medzi vaším dnešným náhlením do nemocnice a vašou polročnou hlavou na fotografii, čo vám visí nad stolom. Pohľad na fotografiu vám len zopakoval každodenné náhlenie a vy ste sa hneď sústreďovali na nejaký pohyb, aby ste naň zabudli, aby ste vôbec zabudli. Konali ste, akoby ste vedeli, ako ďalej. Konali ste, akoby ste nevedeli, ako ďalej. Vykonávali ste svoje povolanie lekára. Liečili ste nie preto, že by ste v tom videli východisko, „spasenie“, ako sa vraví, nie pre peniaze alebo posmrtný život, v ktorý neveríte, liečili ste preto, že ste nerobili niečo iné, preto, že ste to kedysi študovali, kedysi, keď ste ešte neuvažovali, čo vlastne chcete. Hoci ste rozprávali, že to všetko nemá význam a zmysel, hoci ste neverili v medicínu, pracovali ste neúnavne, akoby ste sa pokúšali byť typom ideálneho lekára, o ktorom si zároveň myslíte, že nemôže jestvovať. Azda by ktosi poznamenal, ktosi, kto má rád „presné rozostavenie“, že ste boli plus i mínus. V skutočnosti ste nemali ani presné mínus, ani plus. Hádam ste boli priestorom medzi jedným i druhým, ale nemusí to byť pravda, je to iba predstava, že by to mohlo byť i tak, predstava, na ktorej sa dá tak isto zasmiať ako brať ju vážne. Hoci ste neverili v nič, verili ste predsa svojou prácou. Nie v svoju prácu, ale svojou prácou, v čo? Mali ste niekedy chvíľky dôvery, napríklad: že liečiť je predsa len oveľa rozumnejšie ako byť pilotom bombardovacieho lietadla, ušľachtilejšie ako byť akýmkoľvek pilotom alebo zememeračom. Konečne myšlienky o užitočnosti by vás neboli znepokojovali, keby ste neboli chceli byť užitočnejší ako všetci ostatní. No vy ste verili, že treba byť užitočný. Tvrdili ste, že človek musí byť užitočný aspoň pre svoj okres, hovorili ste, že v tom je šťastie a poslanie jednotlivca. Ale vždy ste sa nakoniec zarazili pri vlastných rečiach. Užitočnosť lekára – hovorili ste – tá užitočnosť sa mi javí asi tak, ako keď obviažu porezaný palec odsúdencovi na smrť, ktorého majú o pár hodín popraviť. A o deň ste popierali, že by to mohlo byť tak. Ľudia vás počúvali – mali ste medzi nimi svoje miesto. Dobré ráno, dobré ráno, pozdravujú sa a vy kývate klobúkom na rušnej ulici. Hľadali ste v sebe nejaký pevný bod, ale objavili ste ľudí s rôznymi povahami a názormi. Mali ste na to čas. Dalo by sa povedať, že všetko dobro, ktoré ste skutočne robili, sa javilo predovšetkým vám ako akýsi prepych. Prepych, že si môžete „dovoliť“ byť užitočný priam tak ako kúpiť si látku na oblek. Mohli ste si „dovoliť“ liečiť bezplatne nezamestnaného, darúvať lieky, ale cítili ste úzkosť, že vy si to môžete „dovoľovať“, kým iní si môžu dovoľovať len zápas a boj, porážať alebo byť porážaný. Akoby ste dostali so svojím diplomom i právo na okresné šťastie. Na šťastie môcť byť užitočný. Pocit, že „môžem“, ktorý vás sprvu blažil, sa vám neskoršie zhnusil. Desili ste sa toho: „ako sme všetci určovaní prostredím a podmienkami“. Vari preto ste tak nenávideli tie vaše „vášne storočí“. Bola to vaša teória, lepšie povedané, jedna z vašich teórií. Podľa vás sa každý narodí uprostred nejakej „vášne storočia“, a ak by sa aj práve nenarodil presne uprostred nej, je jej neskorším svedkom, hrdinom alebo obeťou. Európu podľa vás charakterizujú nenápadné i prudké „vášne storočí“, ktoré sa začínali obyčajne „ideou“ a končili viac-menej popieraním tej „idey“. Netvrdili ste, že je to „stopercentne tak“, priznávali ste si, že sa „nevyznáte tak dobre v histórii“, no predsa ste tento názor nezmenili. Niekedy, keď ste sa zišli s prednostom stanice, ktorý má päť semestrov strojného inžinierstva a je vaším susedom, rád ste s ním o tom hovorili. Človek Európy bol podľa vás vždy nejako zatiahnutý do niektorej z „vášní“ podľa toho, či sa narodil v dobe nastoľovania kresťanstva, v bojoch o investitúru, v renesancii, v tridsaťročnej vojne, vždy ste všetko vymenovali, spomínate si? – Vždy ho do čohosi „zatiahli“ – tak ste vraveli o Európanovi. Na „vášne storočí“ doplácajú tí, ktorí im nerozumejú a pochodujú k útoku tak isto ako „ideotvorci“. Slovo „ideotvorci“ sa vám zvlášť páčilo, obyčajne ste sa pritom pousmiali, akoby ste stáli nad nimi. No obdivovali ste zároveň všetkých tých činiteľov „vášní storočí“. Nadneseným hlasom ste vyslovovali: „ohromné povahy, ohromné vôle...“ a nadchýnali vás ich knihy, stavby, sochy a obrazy, inšpirované „vášňami“. Neskoršie sa váš obdiv i nadšenie premenili v odpor. Na každý štvorcový centimeter plátna od Leonarda pripadne množstvo mŕtvych, ktorých zabili „ad maiorem dei gloriam“. Touto myšlienočkou ste končievali, ak vám chválili minulosť. Zo storočia na storočie silnejú tieto vášne podľa vás a nútia Európanov, doslovne ich donucujú, tak ste zdôrazňovali, donucujú ich vzdať sa seba. Niekedy ste zas poznamenali žartom, že tie „vášne“ vedú Európana k istému „skroteniu“ – nebáť sa zabiť. Viete, že ste predsa chceli mať pravdu uprostred okresu, rozprávali ste teda svoje pravdy. – Jedna z rozumných zásad, ak človek vôbec môže spraviť čosi rozumné – nezabudli ste pripomenúť –, je ustúpiť, stáť bokom od vášne storočia, nedovoliť jej, aby sa vás zmocnila, „dívať sa“, ako pokračuje „vášeň“, nemiešať sa do nej, iba liečiť nemocných, ale nezamlčať pred nimi svoju „pravdu“: – Márne ste bojovali, chlapci, prečo chcete donekonečna dokazovať nezmyselnosť svojich „ideí“? – Keď nastolili „slovenský štát“ a dívali ste sa na pochodujúcich gardistov, poznamenali ste otcovi: – Vyzerá to tak, akoby si tí idioti vážne mysleli, že majú pravdu... – Vtedy ste netušili, že tento svoj názor budete musieť obhajovať verejne. Na klinike bol žid, internista Embler, zvolali tajnú schôdzu, na ktorej ste boli i vy. Hovorilo sa o tom, kto nastúpi na jeho miesto, a internista Čepan presadzoval „ideu“, že jeho súkromnú ordináciu a byt by mal dostať istý: – ... ja ho poznám už dávno, je to mladý chlapec, práve sa oženil, neviem, či poznáte Lukeša z Trenčína, je to jeho rodina, aj sa tak volá. Je to dobrý človek, riadne Slováčisko, budú ho tu mať radi! – Obrátili ste sa a vynadali ste Čepanovi. Povedali ste mu, že hoci si ho vážite ako „žalúdkara“, neznášate tú jeho „slovenskú malosť“, povedali ste, že, ako sa pamätáte, bol veľkým kamarátom s Emblerom, hoci je sám „riadne Slováčisko“. Spýtal sa vás, či sa zastávate „židov“. Odvetili ste mu, že sa zastávate len jeho priateľa. Prestali ste byť sekundárom, nezáležalo vám na tom, ale keď Embler kráčal v sprievode, v tom pomalom sprievode, a hľadel na vás, nezakývali ste mu. Vlastne chceli ste mu zamávať, zodvihli ste i ruku, ale – akoby na zavolanie – šiel okolo veliteľ gardy, učiteľ katolíckej školy, a azda si myslel, že ste sa mu pozdravili, lebo odpovedal: – ... stráž, pán doktor! – Dobrácky sa usmial, no vy ste sklonili hlavu a zadívali ste sa na ostrihané nechty; učiteľa ste si nevšímali a zástup vyhnaných pokračoval. Keď ste sa schúlili, udivený tým „... stráž, pán doktor“, nemali ste pocit, akoby ste sa „zapletali“ do „vášne storočia“? Mali ste, lebo ako vám pohľad klesal k nechtom, chceli ste zakričať „... dovidenia, Embler!“ Ale neodvážili ste sa. Zakrátko sirény oznámili poplach, ale vy ani váš otec neodchádzate do úkrytu. Rukou si ohmatávate tvár, akoby mala predstavovať posledné dobro. Hľadíte cez záclony na vyprázdnenú kaviareň naproti, len tehotná servírka stojí pri širokom okne a tupo pozerá, akoby zmeravela vo viere, že sa ešte stretne s neznámym otcom svojho budúceho dieťaťa.

(In: Súkromie)