Súkromie

Nerozhodný

(úryvok)

Igor sedel vedľa nízkeho šoféra-taxikára, ktorý robil spojku partizánom. Bol to chlap až hriešny pre svoju nevýraznosť, jeho obličaj sa nedal hádam ani zapamätať. No bolo to jeho šťastie, pracoval presne, jeho schopnosť tváriť sa, akoby nevedel narátať do päť, ohromovala. Dosahoval to i tým, že keď ho oslovili a vypočúvali, odpovedal vždy len na istú otázku. Už napríklad odznela piata, keď on odvetil na prvú, radostne, akosi povznesene, akoby uhádol, že niečo chcú od neho, a bol šťastný, že môže odpovedať. Potom zas odpovedal na šiestu pri jedenástej otázke a jeho spôsob budil dojem, že má pomalú, zakríknutú, dedične ochromenú myseľ, a obyčajne unavil vyšetrujúcich. Igor vybadal túto jeho vlastnosť a vysvetlil mu plán, ako odvrátiť pozornosť strážnych. Pri prehliadke priepustiek neukáže doklady. Igor premýšľal nad postupom a prichádzal k názoru, že najúčinnejší výsledok sa dosiahne tým, keď on ako duchovný príde po lekára, ktorý je potrebný u nich v dedine. Priepustku vybavil len pre seba, náhlenie sa zdôrazní práve tým, že prepadol doktora vo večerných hodinách, on ako lekár sa preukáže dokladmi a taxikár si zabudol v zhone legitimáciu. Strážni sa oboria na neho, ako je to možné a tak ďalej, nakoniec taxikár nájde svoju legitimáciu v aute, ospravedlňuje sa „viete... náhlime sa...“ Akékoľvek podozrenie sa tým odsunie. Igor si opakoval podrobnosti, ktoré by mohli nastať. – Najlepšie by bolo, keby som stratil hodinky, keď sa nájde legitimácia. Bolo by to treba povedať tak, že vlastne celé preťahovanie prehliadky zavinilo stratu hodiniek, odopli sa, spadli, vyčítavý tón... – Igorovi sa myšlienka zapáčila, v poslednom okamihu sa nájdu – na snehu. Ale či on pôjde? Ako sa rozhodol? Igor znervóznel. Zapálil si cigaretu. – Vieš, že pri tom moste som mohol dostať? – ozval sa taxikár. – Mal som šťastie... predstav si, že by to šlo dačo nižšie! – Igor neodpovedal, bol podráždený, obával sa odrieknutia.

– Zastav... Sme tu! – zamrmlal Igor.

Sedeli ste s hlavou na písacom stole, pod pravým lícom pijak, a neodpovedali ste na Igorov pozdrav. Spýtal sa vás, ako ste sa rozhodli, ale vy ste mlčali, nevšimli ste si ani rozochvenie v jeho hlase, vzrušenie, ktoré vedel vždy zakryť v rozhodujúcich chvíľach, aby ním nerozčúlil druhých, a keď vám chytil hlavu do dlane a naklonil sa vám nad oči, pozerali ste naňho meravým, vyrovnaným pohľadom, ktorý nič nesľuboval ani o nič neprosil. Pery ste mali zovreté a lícne kosti vám trochu zreteľnejšie vystupovali v obličaji. Vstali ste a postúpili k sklenej skrini. Rozhodli ste sa pre otca, alebo pre ranených? Alebo ani pre jednu z dvoch možností, ale robili ste tak, akoby ste sa rozhodli pre Igora? Keby bol pred chvíľou vstúpil váš otec, hoci je to nemožné, do ordinácie a sadol si, nespúšťajúc z vás pohľad, boli by ste teraz vkladali svoje lieky a skalpely do priestranného kufríka s mnohými priehradkami? Neboli by ste ukladali tuby s chinínom vedľa seba, i keby bol potom, po príchode vášho otca, vstúpil Igor? Ale Igor prišiel prvý raz a konali ste azda z popudu jeho prítomnosti? Konali ste, pretože jeho osoba vás nútila, aby ste sa vyjadrili k obidvom možnostiam, no vy ste nemali síl, nevládali ste už premýšľať, cítili ste, ako vám stúpa horúčka, skutočná horúčka, zistiteľná teplomerom. Vložili ste si ho do koženého puzdra so strieborným chráničom, ktorý sa dá zasunúť do vnútorného vrecka kabáta ako plniace pero.

Hádam ste si predsa len trochu uvedomili seba, keď ste si naťahovali hodinky? Vydýchli ste a Igor vám vložil revolver do rúk a od tej chvíle sa vám zdalo, akoby sa tlkot vášho srdca ozýval v pažbe pištole a v nábojoch. – Je zaistený, – poznamenal Igor. Vychádzate z ordinácie a váš pohľad ju nepremeral ako obyčajne, v obidvoch rukách zvierate svoje veci, kufrík s liekmi, prepotená bravčová koža jeho rukoväte vám lipne k dlani a v prstoch ľavice nesiete plecniak, obväzy a mnoho iných vecí. Schádzate po schodoch k autu a taxikár, ktorý sa kedysi vyučil za sadzača, sa vám pozdraví úklonom, aby všetky zdanlivé a prepotené zdvorilosti boli dodržané. Usadili ste sa za chrbát taxikára, Igor vám pomáha uložiť kufrík, plecniak ste umiestnili pod svojím sedadlom, je sklápacie a obsahuje i proviant, malé hrachové konzervy, ukryté v poskrúcanom plášti. Cítite, ako vám revolver v ruke vlhne, aký je horúci a mokrý, vlna horúčky neopadá a hluk auta vnímate ako v mrákotách. Igor sa vám prihovára, ale jeho hlas vám splýva s hukotom motora, neuvedomujete si, že vám rozpráva, ako sa máte zachovať pri styku so strážou, zdá sa mu, že premýšľate o otcovi, o svojim čine, kým vy už nepociťujete ani závan spomienky na to, že ste premýšľali, ani neuvažujete, že ste vlastne konali a rozhodli sa, len divný bôľ sa vám rozložil v sluchách. Hádam ani vtedy by ste nič nepočuli, keby Igor skríkol na vás. A tu ste si naraz udreli čelo o poniklovanú obrubu operadla. Autor zastalo. Uprostred cesty pod horou stojí nemecký dôstojník a vojak so samopalom zastavil váš voz. Igor vystúpil prvý, vyberá legitimáciu a priepustku, v ľavom vrecku zviera revolver. Odistil ho. Za ním vychádza taxikár. Zastal a prázdne dlane mu ovisli, plecia nahrbil, nohy trochu skrčil v kolenách, pozoruje vojaka. Vstávate, pravú nohu máte stŕpnutú, ale si to ani neuvedomujete. Vyskočili ste a krívate, dôstojník si to všimol, vy nie, pozerá na vás. Razom ste pocítili ľahký vietor na svojom rozpálenom čele a bolo to ako úder, dôstojník rozšíril oči doširoka a dvíhal ruky. Vystúpili ste s obnaženým revolverom... no vojak vystrelil na taxikára. Kým sa šofér prevalil cez blatník, Igor sa vrhol na vojaka a kopol ho do kolennej kosti, pošmykol sa a tiež sa zviezol na sneh, ale vojak prudko trhol telom, a tým sa posunul na lakeť od Igora, ktorý sa zdvihol a už-už sa prisával k vojakovmu hrdlu. No vojak ho udrel ľavou päsťou do žalúdka a Igor ho stihol chytiť len za golier plášťa, lebo vojak pritom mykol hlavou, výložky vojaka sa kĺzali v Igorových prstoch, prekážala mu hlaveň cudzieho samopalu, dva prsty sa mu predsa podarilo vtisnúť do očí vojaka a pravou rukou mu začal škrtiť gágor, ale vojak ho kŕčovite stisol rukami ponad lopatky a prevrátil. Obidvaja sa zrútili do priekopy, kým vy ste mierili na dôstojníka. Zvierali ste zbraň v natiahnutej pravici, akoby ste mu ju podávali. A tu vám vykĺzla slza z oka. Cez zakalený pohľad ste vnímali dôstojníkovu tvár, bola ožiarená slabučkou ozvenou reflektorov auta, mali ste dojem, akoby ste mierili na vlastný obličaj, tak sa vám zdalo cez kvapky sĺz. Dôstojník vám tiež hľadel do očí, no pobadal súčasne, že váš revolver je zaistený a váš prst neskĺzol k poistke. Vyskočil. Neustúpili ste. Pristúpil k vám a vybral vám revolver z dlane. Mali ste ju naraz prázdnu, no vystretú i naďalej, akoby ste niečo ponúkali, ukazovali alebo akoby ste sa pokúšali podať mu ruku.

Dôstojník odistil zbraň. Stretol sa s vaším zrakom, potom pozrel na revolver a opäť sa podíval na vás, nehľadel vám do tváre, ale na hrdlo. Zdvihol zbraň tak, že os hlavne prechádzala cez vaše pľúca, spravil to razom, akoby sa v tom dobre vyznal. Napokon mu ruka klesla k stehnu. Akoby premýšľal. Naraz sebou trhol a sústredene pozrel k miestu, kde zmizli zápasiaci. Aj vy ste ta pozreli, pamätáte sa? A vtedy vám dôstojník strelil do pŕs.

Spadli ste očami k oblohe a dôstojník bol hádam veľmi spotený, lebo si lakťom otrel čelo a podišiel k vám. Zastal tak na tri kroky. Zastenali ste a v zvlhnutých očiach sa vám zachvel akýsi odlesk, akoby sa vám trblietali v pohľade vzdialené svetlá súhvezdí. Dôstojník pristúpil nad vaše telo so sklonenou a zdesenou hlavou, nedá sa vedieť, či mal tvár vlhkú od sĺz, alebo od potu, no potom pozrel na auto a kládol naň dve zbrane: svoju i vašu. Vo chvíli, keď z priekopy vystúpil Igor, dôstojník sa zahľadel na neho, potom sňal čiapku a založil ruky za chrbát a spravil čelom vzad ako odsúdený na popravu. Igor si stieral krv, čo mu prúdila z nosa, vzal revolver z kapoty, prikročil k dôstojníkovi. Keď sa mu ocitol pred obličajom, dôstojník zavrel oči a stisol pery.

Igor sa potom obrátil a kľakol si k vám; už vás neprebúdzal. Vytiahol vám z vrecka ľavú ruku, niečo ukrývala, prsty sa naraz uvoľnili, otvorili sa, a uprostred dlane ste mali zamrznutého vtáčika, ktorého ste našli na rímse svojej ordinácie. No Igor ho sprvu pre tmu nerozoznával.

(In: Súkromie)